Štefánik, ktorý komentoval zlatý Göteborg: Mám výčitky, že som sa vysmieval kanadskému brankárovi

Spolu so zosnulým Milošom Kováčom je Stanislav Štefánik hlasom majstrovstiev sveta v hokeji z roku 2002, ktoré RTVS pripomenula reprízami zápasov play-off.

Slováci na ceste za zlatom zdolali Kanadu, Švédsko a Rusko a Štefánik je autorom viacerých legendárnych hlášok.

Keď Peter Bondra strelil víťazný gól na 3:2 vo štvrťfinále proti Kanade, brankárovi Giguèrovi sa vysmial popevkom „žigér, žigér“. Štefánik Švédov po semifinálových nájazdoch poslal do… bojov o tretie miesto. „Nebolo to osobné, podobne, ako keď tréner Ján Kozák vypustil paru na Ľuboša Hlavenu,“ spomína v rozhovore.

Majstrovstvám sveta 2002 predchádzala neúspešná olympiáda, z ktorej zostal v pamäti hlavne rozhovor Ivana Niňaja s plačúcim Róbertom Petrovickým. Ako sa podľa vás má v takej situácii redaktor zachovať?

Záleží to na konkrétnej situácii. Tu to majú ľahšie píšuci novinári, pretože čitateľ nevidí, v akej atmosfére sa rozhovor viedol. Aj keď redaktor nedostane odpoveď hneď, môže rozhovor dorobiť, keď sa respondent upokojí. V tomto prípade dokonca Robo Petrovický „uľahčil“ situáciu Ivanovi, keď sa mu zlomil hlas a so sklonenou hlavou sa dal na odchod, podľahnúc obrovskému sklamaniu z neúspechu našich hokejistov. Darmo Ivan za ním kričal „Robo, Robo“ a chcel rozhovor dokončiť.

Novinár by mal zostať objektívny, a keď respondent plače alebo je rozrušený, či dokonca zúrivý, mal by zachovať rozvahu. Aj keď je pravda, že v tom konkrétnom prípade na olympiáde 2002 sme frustráciu zažívali všetci: hráči, fanúšikovia i novinári. Ivan to tam zvládol profesionálne, keby aj on podľahol emóciám, tak by sa ani nemusel pokúšať oslovovať frustrovaných hráčov. Obaja sme však chápali našich chalanov, ktorí na ľade dokázali byť tvrdí a neplakali, ani keď im zaživa šili roztrhnuté obočie alebo peru. Slzy do očí im však vohnalo uvedomenie si toho, ako ich výsledok na olympiáde zasiahne ľudí na Slovensku.

A ako zareagovať, keď sa respondent pustí možno aj neoprávnene do redaktora, ako sa to stalo napríklad Ľubošovi Hlavenovi s Jánom Kozákom? Má to redaktor opätovať? Hlavena sa Kozákovi ospravedlnil, aj keď sa nemal za čo.

Pokiaľ je redaktor nevinný, mal by sa brániť, lebo môže pôsobiť servilne. Na druhej strane chápem, že novinár musí zobrať do úvahy okolnosti. Ľuboš zrejme pochopil, že Kozák bol taký frustrovaný, že keby na jeho mieste stál ktokoľvek, dopadlo by to rovnako. Možno chcel Kozákovo prvotné „výbojné“ rozpoloženie dostať do normálneho stavu ospravedlnením, aby sa tréner upokojil a bol vôbec ochotný a schopný dať racionálne odpovede na racionálne otázky. Lebo keď vám niekto dá facku a vy mu ju právom vrátite, bude z toho bitka a nie rozumný dialóg. Ale zasa, keď ju nevrátite, veľa ľudí si povie, že ste zbabelec. Ja si myslím, že Ľubo v tomto prípade radšej „obetoval“ seba, ako keby divákov pripravil o možnosť vypočuť si, ako tréner vysvetlí prehru svojho tímu.

Ľuboš Hlavena je spojený aj s ďalším legendárnym momentom, keď pobozkal rukavice futbalovému brankárovi Jánovi Muchovi po postupe na MS 2010 do Juhoafrickej republiky. 

Ja som skôr za serióznejšie prejavy, aj keď je pravda, že ako komentátor som niekedy uletel. Toto sa mi však páčilo a to gesto mi bolo sympatické. Vedel som to pochopiť, lebo išlo o historickú chvíľu v dejinách novodobého slovenského futbalu – postup na majstrovstvá sveta. Ale keď niečo poviete alebo urobíte pred zrakmi miliónov televíznych divákov, vždy budú minimálne dva tábory. Jeden s tým súhlasí, druhý bude mať opačný názor. Divákom, o to viac športovým fanúšikom, sa nikdy nezavďačíte. Keď som komentoval súboj Slovana s Košicami, Košičania mi nadávali, že nadŕžam slovanistom, a slovanisti, že nadŕžam Košičanom. Smial som sa, lebo keby vedeli, ktorého mužstva som fanúšikom naozaj, spadli by na zadok.

A čí ste boli fanúšik?

To vám nepoviem (smiech) a nechcem vám dať ani indíciu. Môžete si myslieť, že jednému z týchto mužstiev, alebo aj celkom inému.

V čom bolo iné komentovanie v roku 2002 a teraz?

Mám pocit, že dnes sa aj v televízii komentuje viac rozhlasovo, kadencia slov je výraznejšia. Ide možno o vplyv anglicko-americkej školy, ktorý sa dnes vďaka dostupnosti zahraničných televízií dostal aj do našich končín. Hoci napríklad v nemecky hovoriacich krajinách sa tuším ešte stále držia skôr svojho úsporného prejavu. Ja som začínal v rozhlase a na ten štýl som v televízii musel zabudnúť. Zdeňkovi Svěrákovi vo filme Vrchní prchni hlásili, že „stierače stierajú“, na čo reagoval, že to nemusia hlásiť, to každý vidí. Vtedy som sa tým riadil pri televíznom komentovaní: nemrhať zbytočne slovami a neopisovať divákovi, čo sám vidí. Prvky rozhlasu a televízie som sa snažil spojiť skôr emóciou, ktorá je prítomná aj dnes.

Môže za tým dynamickejším štýlom byť snaha o väčšiu šou?

Áno, ak vezmeme do úvahy, že dnes je vyjadrovanie ľudí voľnejšie, prirodzenejšie, emocionálnejšie, hoci niekedy aj vulgárne. A tak si podaktorí jedinci myslia, že to isté očakáva aj televízne publikum. A ešte druhá vec – môže to byť aj tým, že vzniklo mnoho ďalších televízií, ktoré nemajú komentátora na mieste a komentuje zo štúdia. Komentátor nahrádza neprítomnosť na štadióne tým, že potrebuje dať najavo, ako je v deji.

Z vtedajšej STV ste do Göteborgu cestovali tesne pred šampionátom dvaja, dnes cestuje celý tím. Sú teraz šampionáty zo strany RTVS zabezpečené profesionálnejšie?

Vtedy s nami nešiel ani kameraman, ja som dokonca prišiel až počas nášho prvého zápasu, aby sa ušetrilo na jednej noci v hoteli, Miloš Kováč tak komentoval náš súboj s Poľskom sám. Nemali sme technické ani finančné možnosti ako teraz.

Dokomentovali ste zápas a rýchlo ste utekali robiť rozhovory?

Áno, buď ja, alebo Miloš Kováč, podľa toho, na koho to vyšlo. Neskôr počas šampionátu prišiel do dejiska aj redaktor Ivan Niňaj s kameramanom, nemali však možnosť vysielať rozhovory naživo do vysielania. Potom sa to všelijakými spôsobmi posielalo domov. Často sa stávalo, že zábery sa dostali do vysielania až po tom, ako sa štáb vrátil zo zahraničnej cesty, a to bolo niekedy aj týždeň po skončení udalosti.

Vtedy sa to ešte asi nedalo poslať cez internet…

Kdeže, internet? Prvýkrát som posielal príspevok zo zahraničia cez internet hneď po zápase v roku 2007 z turnaja vo Švajčiarsku. V tlačovom stredisku nás ubezpečovali, že majú dostatočne dimenzovanú sieť, ale padalo to, tak som spravil škandál, až mi predseda klubu otvoril svoju kanceláriu s rýchlejšou sieťou a z tej som to poslal. Ale predstavte si, že doma sme s tým začali ešte o niekoľko rokov skôr, na našich zimných štadiónoch, kde na žiadosť vtedajšej STV telekomunikačná spoločnosť začala budovať, ako sa to vtedy nazývalo, hotspoty – vlastne wifiny. Postupne sa to rozširovalo a zdokonaľovalo a neskôr sme už zabudli, ako to predtým bolo „o držku“, napríklad keď bolo treba v zime po zľadovatenej ceste bez diaľnice priniesť reportáž z Popradu do Košíc čo najrýchlejšie, aby sa stihlo vysielanie Gólov-bodov-sekúnd.

Pri komentovaní zápasov v Göteborgu ste Slovákom drukovali otvorene, čo je normálne. Niekomu sa však mohlo zdať, že ste to prehnali, keď ste výsmešne kričali „Žigér, Žigér“ po tom, ako kanadský brankár Jean-Sébastien Giguère dostal gól od Petra Bondru.

Zrejme to vyzeralo tak, že si robím posmech z kanadského brankára, čo nie je fér. Bol to skvelý gólman a robil si svoju robotu, aby jeho vlasť uspela, rovnako ako jeho spoluhráči. Nehovorím, že Kanaďania boli vždy neviniatka, ale hokejové hriechy občas robí každé mužstvo, aj naše, a nie všetky fauly sú vždy potrestané. Nemyslel som to však ako posmech, boli to emócie, že konečne padlo čaro brankára, ktorému sme dali víťazný gól. Som presvedčený, že keď Ján Kozák „vypustil paru“ na Ľuboša Hlavenu, nebolo to osobné, hoci ani pekné a ani vhodné. Ani u mňa to nebolo nič osobné voči Giguèrovi, ale vypustil som emóciu popevkom, ktorý má zosmiešňujúci charakter. Takže to tiež nebolo ani vhodné, ani pekné. Nemám pocit, že som sa vyznamenal, skôr mám výčitky, že som sa mal vyjadriť inak. Človek však niekedy emóciám nerozkáže.

Vy ste komentovali v dvojici s nebohým Milošom Kováčom, RTVS sa minulý rok vrátila ku komentovaniu dvomi komentátormi. Ako to hodnotíte?

S Milošom, ale aj s inými kolegami, sme sa striedali po piatich minútach a ešte v časoch československej televízie sa musel povinne striedať Čech so Slovákom. Keď sa k tomu minulý rok kolegovia vrátili, neprekážalo mi to, ba povedal by som, že v tej chvíli mi to vyhovovalo viac, ako keby sa s profesionálnym komentátorom striedal hokejový expert, ako teraz voláme spolukomentátorov z radov bývalých hráčov alebo trénerov.

Tým nechcem povedať, že som proti spolukomentátorom, veď sám som bol v STV jedným z priekopníkov, ktorí tento trend presadzovali a aktívne vyhľadávali vhodné typy. Svojím spôsobom sme kopírovali kolegov z Českej televízie, ktorí s tým začali skôr, pravda, oni to tiež pochytili od iných. Ak sa dobre pamätám, mojím prvým spolukomentátorom bol Edo Hartmann, nielen výborný bývalý brankár, ale aj dobrý rečník.

Potom prichádzali ďalší, napríklad Jožko Golonka, v rokoch 2003 a 2004 s nami jazdil na prenosy. Sedeli sme v dodávke spolu, raz s komentátorom Paľom Gašparom, inokedy s Maťom Hajkom alebo Marekom Matušicom, a cestou na štadión sme počúvali jeho príbehy.

Pred olympiádou v Pekingu 2008 vznikol športový kanál Trojka, ktorého riadenie ste po hrách prevzali.

Niektoré športy sa na televízne obrazovky vrátili po dlhých desaťročiach, napríklad stolný tenis. A aj keď nemám priame dôkazy, či to napríklad pritiahlo do hál viac malých záujemcov aktívne sa venovať tomuto športu, televízna obrazovka urobila určite väčšiu reklamu, ako keď sa kdesi v novinách objaví jednoriadkový výsledok. A to isté sa týkalo aj ďalších takzvaných menšinových športov, ktoré sme začali vysielať. Napríklad florbal mal vtedy u nás domácu televíznu premiéru, pravidelne sme vysielali ligové zápasy z basketbalu, volejbalu, hádzanej. Keď si spomeniem, že z hádzanej sa dovtedy vysielal kde-tu dôležitý medzinárodný zápas možno dvakrát do roka, počas existencie Trojky to bolo okolo 110 priamych prenosov.

Trojka však nevydržala dlho.

Skončili sme v lete 2011. Potom som sa z ničoho nič dozvedel, že už nie som zamestnanec televízie. Bol som vtedy na dovolenke mimo Bratislavy, ale bolo treba niečo akútne riešiť v práci, tak som „odbehol“ 150 kilometrov do kancelárie. Zaklopal kolega kameraman a povedal mi, že keď budem potrebovať, on mi pomôže. Myslel som, že ide o nejaký prenos. Ale on bol zároveň predsedom odborov a nakoniec vysvitlo, že má na mysli pomoc pri výpovedi. Aký bol prekvapený, keď zistil, že o nej nič neviem. Ale ja som bol ešte prekvapenejší. Až potom mi prišiel papier od manažmentu s oslovením „vážený pán/vážená pani“. Evidentne to bola rozmnoženina, ktorú posielali viacerým, a nechcelo sa im do každej kópie vpisovať meno. Oznámili mi, že končím. Nečakal som žiadne fanfáry, ale keď chcete niekoho kopnúť do zadku po 34 rokoch v organizácii (mám na mysli celú svoju rozhlasovú a televíznu kariéru, či v rozhlase, alebo v televízii, ktoré sa potom spojili do RTVS), aspoň ho oslovte „vážený pán Štefánik“. Pomyslel som si svoje.

Našťastie, bývalý kolega Jaro Šišolák, ktorý bol predtým šéfom športovej redakcie vtedajšej STV, sa stal šéfredaktorom Digi Sportu a potreboval programového manažéra. Tak ma oslovil. Skúsil som to a strávil som tam šesť rokov. Po roku na dôchodku som sa vrátil na pol úväzku do športového archívu RTVS, kde sa venujem digitalizácii záznamov športových udalostí.

RTVS plánovala spustiť športový kanál Štvorka so začiatkom olympiády v Tokiu, hry však presunuli na budúce leto. Môže Štvorka dopadnúť lepšie ako vaša Trojka?

Nemám v tomto projekte žiadne kompetencie, ale keď bude treba, rád poradím. Je škoda, že štart Štvorky sa odďaľuje. Veľa bude záležať na dostupnosti a cene práv na kvalitné športové podujatia. Divák rozmaznaný ponukou súkromných televízií si možno povie, že platí koncesionárske poplatky, ale nemôže sledovať všetky najatraktívnejšie športové udalosti. Treba si však uvedomiť, že mnohé práva získa konkurencia, ktorá je teraz omnoho širšia ako v časoch, keď existovala športová Trojka, a to, že koncesionárske poplatky na všetko nemôžu stačiť. Človek by mal brať normálne, že niekedy sa povezie na najlacnejšej škodovke, aby druhýkrát poňho prišiel najdrahší mercedes. To znamená, že nemôžete mať na jednej športovej televíznej stanici naraz všetko. To však divákovi nevysvetlíte. Televízie platia za práva šialené peniaze, rozum zostáva stáť. RTVS sa nebude môcť pretekať so súkromnými vysielateľmi, aspoň nie na širokom fronte, a navyše nesmie ignorovať to, čo sa od verejnoprávnej televízie očakáva.

A určite jednou z jej funkcií v oblasti športu je pokrývať domáci šport: prenosmi, spravodajstvom, publicistikou, dokumentárnou tvorbou. Niektorí diváci namaškrtení a zvyknutí na výber z veľkého množstva domácich i medzinárodných televíznych športových staníc možno budú hromžiť, že kto je zvedavý na slovenskú ligu. Ešte raz hovorím, že tu ide o cieľavedomú podporu domáceho športu. Keď je na obrazovke, je to v podstate reklama naň. V reklame čím viac niečo vidíte, tým viac to ľudia kupujú. A čím viac divákov sleduje priame prenosy, tým viac je šport príťažlivý aj pre sponzorov, ktorí ho finančne držia nad hladinou. Aj pre deti a mládež, u ktorých sa takto podnecuje záujem aktívne sa doň zapojiť. Ak nebudeme podporovať domáci šport, môžeme to zabaliť. Iba že by ľuďom stačilo pozerať sa už len v televízii na súťaže niekde v Amerike, Kanade, Nemecku či Španielsku a občas sa potešiť, ak sa tam mihne nejaký slovenský legionár.

Stanislav Štefánik (1954)

je bývalý športový komentátor, divákov sprevádzal napríklad MS v hokeji 2002. Pochádza z Beckova, narodil sa v Trenčíne. V Bratislave vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského a zamestnal sa vo vtedajšom Československom rozhlase v Bratislave. V roku 1992 sa stal členom športovej redakcie Československého rozhlasu, o tri roky neskôr prešiel do Slovenskej televízie. Po rokoch moderovania, komentovania, publicistickej a dokumentárnej tvorby sa stal intendantom športového kanála Trojka. Od roku 2011 pracoval ako programový manažér stanice Digi Sport. Po ročnom dôchodku sa v roku 2018 vrátil do RTVS, kde na pol úväzku pracuje v archíve na digitalizácii športových programov.