Darovec: Pišťanek písal pridobre na to, aby ho čítalo priveľa ľudí
Nejednoznačnosť a rozporuplnosť mu zrejme pomohli stať sa výnimočným spisovateľom, ale určite mu znepríjemňovali osobný život, hovorí Peter Darovec, autor knihy On, Pišťanek.
Je to kniha interpretácií všetkých Pišťankových próz, doplnených pohľadmi na jeho iné aktivity a životopisným kalendáriom, hovorí o svojej novej knihe literárny vedec PETER DAROVEC.
Vy ste čítali Rivers zrejme ešte počas svojich študentských čias. Bolo vám asi jasné, že sa tu zrodil autor vymykajúci sa dovtedajším, ešte doznievajúcim predstavám o spisovateľoch v totalitnom režime. Nemali ste obavu, ako ho prijme verejnosť, či už širšia čitateľská, alebo tá odborná?
Áno, čítal som ho ako študent, ale určite nie s obavou o jeho prijatie. Mne a môjmu spriaznenému čitateľskému okruhu sa toto nové, na Slovensku dovtedy nepoznané písanie mimoriadne páčilo a skôr sme sa zabávali na rozpakoch, ktoré vyvolávalo u tých, ktorí na takúto radikálne novú poetiku neboli pripravení. Treba však povedať, že aj tí sa rýchlo adaptovali – pri Pišťankovej druhej knihe Mladý Dônč iba o dva roky neskôr (1993) ho už radšej chválili aj tí, ktorí predtým Rivers of Babylon pobúrene odmietli. Možno sa ho medzitým naučili čítať, možno len pochopili, že Pišťanek sa stal módou, proti ktorej neradno ísť.
Čo vás najviac zaujalo? Téma, príbeh, strhujúce rozprávačstvo s (na ten čas) ešte drsným jazykom, ktorý však napriek tomu nepôsobil samoúčelne?
To všetko, čo je v otázke, a najmä – to všetko dokopy. Téma či príbeh bez originálneho literárneho jazyka by boli nanič. A pridal by som ešte tri položky, ktoré ma zaujali vtedy a zaujímajú dodnes. Po prvé: Pišťankov humor, nadhľad, ktorým sa dajú akosi akceptovať aj tie najväčšie nehoráznosti sveta, o ktorom píše. Po druhé: presnosť, s ktorou tieto nehoráznosti sveta rozkrýva – v tomto zmysle sú najlepšie z jeho textov (najmä tie rané) kvalitnými sociologickými štúdiami svojej doby. A po tretie: jeho vizionárstvo, s ktorým dokázal nielen chápať, čo sa to vlastne okolo neho deje, ale dokonca aj predvídať, čo sa v spoločnosti udeje. Veď Rivers of Babylon, napísané v podstate počas revolúcie, sú presným obrazom mečiarizmu, ktorý ešte len mal na Slovensko prísť.
Na nepripraveného čitateľa často pôsobí správanie sa postáv preexponovane, komicky až absurdne, môže vzniknúť pocit, že ide o grotesku. Čím to je, že nakoniec si uvedomíme, že výsledný obraz je pravdivý, že odráža realitu?
Groteska to, samozrejme, je. A aj absurdné preexponovanie je Pišťankovým základným tvorivým postupom. Ale Pišťanek si svoje písanie necucá z prsta, jeho hyperbolizácia je len hyperbolizáciou skutočnosti, ktorú vidí tak presne a hlboko ako vtedy (i dnes) málokto iný. To veselé, komické preháňanie z tej zväčša hnusnej skutočnosti nič neuberá, robí ju len čitateľsky atraktívnejšou.
Autor bol v mnohom vizionársky, mali ste pocit, že môže mať pravdu, že nás to čaká, alebo ste to vtedy brali ako Pišťankovu hru?
Hra a pravda sa u Pišťanka nevylučujú,
