Denník N

Emil Letko bol pri seleckej tragédii: 39 mužov sa nevrátilo z koncentrákov a gulagov

Emil Letko. Foto - Post Bellum
Emil Letko. Foto – Post Bellum

Nacisti sa pomstili občanom Selca za pomoc účastníkom SNP. Z dediny odvliekli 160 mužov, 39 sa nevrátilo. Očitým svedkom bol Emil Letko, ktorý mal v tom čase 11 rokov.

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Emil Letko sa narodil 11. marca 1933 ako štvrté, najmladšie dieťa v rodine statkára Michala Letka a mamy Kataríny. Jeho najbližšou rodinou boli staršie sestry Anna, Paulína a Mária, ktorá sa však dožila len 12 rokov. K pevným bodom v jeho živote patril aj dedko Štefan.

Ako šesťročný začal chodiť do školy v Selci a vychodil osem tried. Mama si veľmi priala, aby pokračoval vo vzdelávaní v meštianke, otec bol však proti, keďže bolo treba robiť na gazdovstve.

Emil teda zostal pracovať pri otcovi a láska k pôde ho sprevádzala počas celého života. Boli to však ťažké časy, všetko sa robilo ručne.

Ako 11-ročné dieťa musel kosiť, žať obilie, zvážať úrodu. Našťastie už v tom veku bol vysoký a mocný chlapec. Pomáhal otcovi na roliach a na statku a popri svojich povinnostiach a detských radostiach si ani nevšimol, ako do jeho pokojného života vstúpil tieň druhej svetovej vojny.

Rodičia Emila Letka – Michal a Katarína, v strede dedko Štefan. Foto – archív E. L.

Prvé spomienky na vojnu

„Začiatky druhej svetovej vojny sme poriadne ani nevnímali, pomáhal som otcovi na statku, ani ma to veľmi nezaujímalo. Až keď prišlo obdobie 29. augusta 1944, to si veľmi dobre pamätám, začalo sa Slovenské národné povstanie. Mali sme veľa rolí, takže u nás bola postavená mláťačka a celý deň sme mlátili. Ja ako taký 11-ročný som nosil vrecia. Vtedy sa o tom začalo tak viac rozprávať, ale ani vtedy ma to veľmi nezaujímalo,“ začal svoje rozprávanie dnes už čoskoro 87-ročný pamätník Emil.

Selec pri Trenčíne je koncová obec učupená pod svahmi Považského Inovca. Inovecké hory vždy dávali ľuďom prácu a v prípade núdze poskytovali aj útočisko utekajúcim pred besnením nacistického režimu.

Podhorská obec sa koncom vojny stala miestom, kde sa takmer denne striedali návštevy nemeckých vojakov a partizánskych bojovníkov. Svojho času tu našiel útočisko napríklad aj Alexander Dubček. „Začali sa spomínať partizáni. Ja som však mal svoju robotu pri otcovi na roliach. Nemci začali prehrávať vojnu, čítaval som Roľnícke noviny a postupne som to sledoval,“ spomína Emil.

Striedanie Nemcov a partizánov

Po potlačení povstaleckej armády Nemcami koncom októbra 1944 sa začala meniť aj situácia v obci a okolí. „Inovecké hory boli v tom čase plné partizánov. To sa dozvedeli Nemci. Na Dušičky v roku 1944 začali ostreľovať Selec od Trenčianskych Stankoviec. Ja bývam tu pri cinteri, a keď som išiel 1. novembra koňom brať seno, počul som streľbu. Len to tak cvindžalo. Ale keďže sa nedočkali žiadneho odporu od partizánov, odišli. Na Hámroch u jedného gazdu – Máhrika – malo gestapo kanceláriu. Tam bola vydatá moja sestra Anna a jej švagrovia vedeli po nemecky. Tí počuli, ako sa bavia medzi sebou, že prídu do Selca a vypália ho. Keby sa ozvali nejaké strely naspäť, tak by nás naozaj vypálili,“ približuje svoje spomienky.

Po čase však znova prišli zvesti, že Nemci napadnú Selec a vypália ho. Koncom novembra 1944 sa partizáni zdržiavali na hornom konci dediny pod horou u gazdu Štefana Jánoša. Chodili k nemu každý večer najesť sa.

Emil pokračuje v rozprávaní: „Medzi nimi bol aj istý Ginter. V ten večer prišiel s Nemcami k tomu gazdovi aj on a pýtal sa ho, kde má schované zbrane. Gazda odpovedal, že žiadne zbrane nemá. Ginter sa ohradil, že však k nim chodil každý večer najesť sa a že ich podporoval, tak vie, že má zbrane. Ginter bol v tom čase vedúci partizánov v inoveckých horách a bol zradca. Údajne potom odišiel kdesi do Nemecka.“

Deň seleckej tragédie

30. november roku 1944 bol obyčajný jesenný pochmúrny štvrtok.

„So susedom som bol v ten deň na pstruhoch. Bolo pol štvrtej poobede a pobrali sme sa domov kŕmiť zvieratá. Len čo som prišiel, začala sa veľká streľba. Dedina bola plná Nemcov a všetkých nás vyháňali von. Chlapov pred kostol, deti, starcov a ženy do hornej školy. Všetkých! V chalupe nikto nesmel zostať. Ja som mal len 11 rokov, no neviem, akým spôsobom som sa zatúlal medzi tých chlapov pred kostol.“

Tam zahnali aj nič netušiacich drevorubačov, ktorí sa práve vracali z hory. Vystrašený malý chlapec sa zaradil do štvorstupu spolu s chlapmi zo Selca a mlčky čakali, čo sa bude diať. Po dlhom naliehaní a plači vystrašené ženy, deti a starcov z hornej školy nemeckí vojaci neskoro večer napokon poslali domov. Medzi prepustenými boli aj o dva-tri roky starší Emilovi kamaráti. „Bože dobrý, čo ja tu budem?!“ bola otázka, ktorá mu stále vírila v hlave.

Emil ďalej spomína: „Boli sme obrátení chrbtom ku kostolu a bolo tam veľa zbraní a myslel som si, že nás budú strieľať. Keď sa zvečerilo a zotmelo, chodil okolo nás Nemec s baterkou a svietil nám do očí. Chytil ma za golier, po nemecky zahrešil a vysotil ma von. Tak som s plačom utekal domov. Prišiel som domov a našiel som plnú chalupu Nemcov. Už si varili zemiaky a robili si večeru. Ja som doma plakal. Doma bola len mama s dedkom. Hory aj dedina boli plné Nemcov. U nás ich bolo asi 30,“ uzatvára stále živú spomienku na deň seleckej tragédie.

Malý 11-ročný chlapec nariekal za otcom, ktorý v tom čase pracoval s ďalšími chlapmi na zákopoch v neďalekej Trenčianskej Turnej. Keď sa im však doniesli zvesti o obsadení Selca, otec sa rozhodol prenocovať u dcéry vydatej v Hámroch a tak sa vyhol odvlečeniu.

Emil Letko ukazuje miesto pred kostolom, kde Nemci donútili Selčanov, aby nastúpili do štvorstupov. Foto – archív E. L.

Začiatok konca

Ešte v ten večer sa nedobrovoľne pobralo zo Selca približne 130 mužov od 16 do 60 rokov. Niektoré ženy im ešte stihli pred cestou prehodiť teplejší kabát či podať kúsok chleba, ale rozlúčiť sa s nimi im Nemci nedovolili.

V štvorstupe sa vydali na 20 kilometrov dlhú strastiplnú pešiu cestu do Beckova. Ten deň bol pre mnohé selecké rodiny posledným, keď videli svojho otca, muža, syna, brata, živiteľa rodiny.

Po dlhom nočnom pochode ich spolu s chlapmi z ďalších okolitých dedín Kálnica a Krivosúd-Bodovka zahnali do beckovského hostinca. Nadránom všetkých vyviedli na dvor a opäť postavili do radov a nechali čakať. Medzitým vnútri gardisti a esesáci pripravili miesto na vyšetrovanie zatknutých a začali rozhodovať o ich ďalšom osude.

Na základe rôznych svedectiev a fám zradcov z radov partizánov a zástupcov spomedzi gardistov a esesákov asi polovicu z nich ďalej zadržiavali a ostatných postupne poprepúšťali domov. Avšak 67 mužov, z toho až 54 Selčanov, také šťastie nemalo.

Po niekoľkých dňoch zadržiavania a vypočúvania 3. decembra previezli chlapov do Nového Mesta nad Váhom. Tam niekoľkých mužov vzhľadom na ich zlý zdravotný stav prepustili domov alebo poslali do nemocnice v Trenčíne. To im zachránilo život.

Ostatných natlačili do dobytčích vagónov a previezli do koncentračného tábora v Seredi. Ku koncu vojny tu už nesústreďovali iba Židov, ale aj ďalších nepohodlných obyvateľov Slovenska.

Selčania spočiatku nemali žiadne správy, kde nakoniec skončili ich muži. Dozvedeli sa to až na vlakovej stanici v Novom Meste nad Váhom. Ženy chodili za svojimi mužmi aj do Serede, no stretnúť sa s nimi sa im už nikdy viac nepodarilo. Niektoré z nich však obmäkčili stráže a poslali im aspoň balíky s jedlom a oblečením.

Zo Serede sa podarilo zachrániť iba jediného muža. Možno by sa ich podarilo odtiaľ dostať aj viac, keby sa miestne autority za nich viac zasadzovali a zaručili sa za ich bezúhonnosť. Žiaľ, nestalo sa tak.

Kúria pod Beckovským hradom, kde vypočúvali zaistených Selčanov. Foto – archív E. L.

Najhoršie Vianoce

Preč zo Slovenska boli seleckí muži deportovaní tesne pred Vianocami 19. decembra 1944. 53-člennú skupinu v Žiline opustilo ďalších päť chorých a vyčerpaných mužov. Skončili v ilavskej väznici, odkiaľ sa im po mesiaci podarilo vrátiť sa domov.

Zvyšných 48 Selčanov smerovalo mimo územia Slovenska. Najprv šli smer Terezín, no tábor na území Česka bol preplnený. Vlak teda pokračoval ďalej na západ.

V nedeľu ráno 24. decembra 1944 – na Vianoce – transport dorazil na stanicu v nemeckom Sachsenhausene a väzňov umiestnili v koncentračnom tábore Oranienburg. Pobrali im doklady, odev a cennosti. Každému pridelili šesťciferné číslo začínajúce trojčíslím 121. V ten deň prestali existovať ako ľudia a stali sa iba inventárnym číslom. Hlad, zima, tvrdá práca, zlá hygiena a násilie ich veľmi vyčerpávali.

„Švagor zvykol spomínať, ako ich v lágri bíjavali, ako museli ťažko pracovať, nemali čo jesť. Kopali zákopy, pracovali na poliach. Dostávali len krajíček chleba a veľmi hladovali.“

Tábor fungoval v krutom režime až do 21. apríla 1945, keď ho evakuovali a asi 30-tisíc väzňov poslali na tzv. pochod smrti. Konečné vykúpenie prišlo až 4. mája 1945, vtedy pochod prerušil sovietsky tank a jeho posádka zmäteným väzňom oznámila, že sú slobodní a že sa pre nich vojna skončila. Čakala ich však ešte dlhá a namáhavá cesta domov.

Koniec vojny a návrat domov

Z celkovo 48 Selčanov, ktorí sa dostali až do Sachsenhausenu, sa domov postupne vrátilo iba deväť mužov. Jeden z nich na následky zranení a psychickej traumy zomrel krátko po návrate do rodnej obce.

Na 39 nezvestných Selčanov aj ďalej čakali ich rodiny a nevzdávali sa nádeje, že svojich drahých ešte niekedy uvidia. „Zostali tam mladí chlapci aj otcovia rodín. Mnohí zahynuli v lágri, niektorí počas pochodu smrti. Keď nevládali, tak ich odstrelili.“

Najstarším zo Selčanov, ktorí sa nevrátili zo zajatia v Nemecku, bol Štefan Jánoš. V jeho dome, ktorý stál na konci dediny priamo pod horou, sa pred tragédiou stretávali partizáni so spojkami. Zanechal vdovu a štyri dcéry.

Celkovo po tých, ktorí sa už nikdy nevrátili, zostalo 22 vdov, 34 nezaopatrených detí a nešťastní rodičia.

Vyznamenané selecké vdovy a preživší počas 20. výročia oslobodenia obce v roku 1965. Foto – archív E. L.

Selecká tragédia zasiahla každú rodinu

Udalosti z konca novembra 1944 hlboko zasiahli celý Selec.

„Pri tom kostole som poznal všetkých, ktorí tam stáli so mnou. Všetko sme boli Selčania z jednej dediny, ako jedna rodina. Ešte aj Štefanovi Richtárechovi, môjmu vtedy 17-ročnému budúcemu švagrovi, som bol brať domov teplý kabát.“

Medzi deportovanými boli aj dvaja Štefanovia, neskôr po vojne sa obaja stali Emilovými švagrami. „Medzi odvlečenými mužmi bol aj Štefan Masár. Pred vojnou chodil za mojou sestrou Paulínou. Druhý bol Štefan Richtárech a ja som si potom zobral za ženu jeho sestru. Obaja sa po vojne stali mojimi švagrami. Oni nám spomínali, akú hrôzu tam podstúpili. Štefan Masár spomínal, ako ho Nemci zbili, keď si šiel na hnoj zobrať zemiakové šupy, keď nemal čo jesť, bol hladný a dobili ho pažbou. Štefan Richtárech bol chorľavý a ani neviem akým spôsobom sa dostal do nejakej židovskej rodiny a s nimi až do Maďarska do nemocnice. Potom po vojne sa vrátil domov,“ vracia sa Emil v spomienkach do minulosti.

„Štefan Masár sa potom oženil, zobral si moju sestru Paulínu a dožil sa 64 rokov. Nežili však dobre, vojna ho veľmi poznačila. Štefan Richtárech zas postupne oslepol a žil slepý 20 rokov. Zomrel v roku 2018 ako 90-ročný.“

Trúchliace vdovy počas spomienkovej slávnosti v roku 1965. Foto – archív E. L.

Selčania ukrývali aj Židov

V Selci bolo počas vojny ukrytých veľa antifašistických odbojárov, ale aj Židov. Kedysi tam žilo niekoľko židovských rodín, mali tu svoje obchodíky a svorne a v dobrom nažívali s väčšinovým obyvateľstvom.

Počas druhej svetovej vojny tu mnoho ľudí židovské rodiny ukrývalo buď priamo vo svojich domoch, alebo v senníkoch na záhumienkoch. Nejakých Židov tam aj našli, zobrali a poslali do vyhladzovacích táborov.

„My sme mali senníky na lúkach medzi horami v Belicách. Po tej tragédii zostali všetky senníky povypaľované. Akurát my sme mali šťastie, že nám senníky nevypálili. Po tej tragédii šiel otec aj s dedkom na seno a zo senníka vyšiel muž so ženou, boli to Židia. V Selci nebola veľká židovská komunita, akurát nejakí traja tu mali maličké obchodíky. V Trenčíne ich bolo viac. Ako chlapec si pamätám, ako ich majetky predávali a dražili nábytok. Rodiny vyhádzali a majetok rozpredali,“ spomína na židovské obyvateľstvo Emil.

Život po vojne

Po skončení druhej svetovej vojny sa život v Selci dostával do normálnych koľají len veľmi pomaly. Selčanov stále ťažila neistota osudov tých, ktorí sa nevrátili. Chýbali každej rodine. Pozostalí pátrali po svojich mužoch, ako len mohli. Správy o pobyte Selčanov zachytili v meste Hannover, kam ich presunuli zo Sachsenhausenu.

Iné zvesti prichádzali prostredníctvom Červeného kríža, ktorý potvrdil, že niekoľkí z nich sa nachádzali v zajateckom tábore pri meste Stalino (dnes Doneck na Ukrajine). Ich životná púť pravdepodobne skončila v sovietskych gulagoch, pre ich záchranu však nevedeli spraviť vôbec nič.

Ďalšie stopy viedli aj do táborov Flossenbürg v Nemecku či Mauthausen v Rakúsku. „Povrávalo sa, že podaktorí aj zostali nažive, no zobrali ich Rusi robiť do Ruska na ich majetky. Po vojne ich vyhľadávali a vymáhali cez Červený kríž. Ženy, ktorým zostali muži v koncentrákoch, museli podpísať a vyhlásiť ich za mŕtvych, aby dostali nejaké peniaze. V tej dobe bolo ťažko, lebo zostalo veľa malých detí a vdov, bola veľká chudoba, nemali čo jesť. Bola to hrozná tragédia. Všetko sa mi zdá iba ako sen,“ vracia sa Emil Letko k spomienkam na nešťastné udalosti seleckej tragédie.

Emil Letko, tesne po druhej svetovej vojne. Foto – archv E. L.

Jedna tragédia skončila, druhá sa na nás valila

Pár rokov po vojne Emil skončil školu a začal pomáhať rodičom na statku. V roku 1953 nastúpil na základnú vojenskú službu najprv na štyri mesiace do Levoče a odtiaľ do Záluží v okrese Most strážiť Stalinove závody na spracovávanie uhlia.

V roku 1956 sa vrátil zo služby domov, oženil sa s Annou Richtárechovou a pokračovali v práci na roliach. Rok 1958 priniesol združstevňovanie, a tak roľnícka rodina prišla o svoje pozemky. Začalo sa hospodáriť „spoločne“.

Emil ako vojak základnej vojenskej služby. Foto – archív E. L.

Emil sa zamestnal v miestnom poľnohospodárskom družstve. Jeho láska k pôde a vrodené organizačné schopnosti predurčili, že časom vytiahol selecké družstvo z úpadku a začalo sa im dariť. Ako vedúceho pracovníka ho lákali do strany, aby mohol zostať vo vedení, no nechcel.

Celý život ho vychovávali ako kresťana katolíka, čo sa nezhodovalo s komunistickou doktrínou. Nakoniec však privolil, aby sa naďalej mohol venovať svojej práci.

„Rok 1968 sme prežívali všelijako. Veľa sme počuli o tom, čo sa deje. Ten deň si pamätám ako dnes. Z družstva sme rozvážali maštaľný hnoj. Šli tanky cez Stankovce a cez Turnú a všetci len čakali, čo z toho bude. Boli sme zhrození, čo sa zase deje. Jednu hrôzu sme ťažko prežili, ďalšia sa na nás valila. Našťastie, my sme ako podhorská dedina nezažili priamo tanky, šlo to len okolo nás,“ približuje vpád okupačných vojsk na naše územie.

Emil sa svojej práci s pôdou venoval až do odchodu do dôchodku v roku 1993. Ešte donedávna však ako vitálny dôchodca pracoval. Má jedného syna Ľuboša.

„Keď je zdravie, príde aj radosť zo života. Mám vydareného syna, nevestu aj vnúčatá. Všetci mi robia radosť. Vo všetkom sa snažím vidieť to pekné,“ uzatvára svoje rozprávanie Emil Letko.

 

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov bolo neprávom odvedených alebo odsúdených desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné pre asignáciu dane:

Post Bellum SK

Klincová 35

821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie