Prišla som o dvojičky a túžim po ďalšom dieťati. Teraz v karanténe však váham, či sa oň vôbec snažiť
Píše Stephanie Landová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post
V poslednom čase sa bez hanby vraciam k radostným spomienkam. Často si vybavujem okamihy strávené s deťmi – šteklenie na krku, spoločné chichotanie, líca plné čokolády.
No najviac času trávim ponorená v konkrétnych spomienkach, kde som len ja a môj manžel Tim.
Myšlienkami smerujem k okamihu, keď z nás boli nastávajúci rodičia, ktorí sa práve chystali prvý raz uzrieť svoje dieťa na zrnitej obrazovke ultrazvuku a vypočuť si tlkot jeho srdca.
Vybavujem si tieto chvíle až do bodu, keď sa na scéne objavila zdravotná sestra, ktorá stíchla hrôzou, keď sa na monitore zjavil obraz. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Boli na obrazovke dva životy? Už len šeptom som sa spýtala: „Sú nažive?“
Boli sme pripravení
Po potrate som sa topila v žiali. Keď som sa ako-tak pozviechala, prišiel nový zmysel života. Skúsime to znova!
Posledné dva mesiace sme bez alkoholu. Z jedálneho lístka som vylúčila všetko okrem mäsa a zeleniny, začala som cvičiť. Manžel berie vitamíny a tabletky na podporu erekcie. Boli sme pripravení, ako sa len dalo.
S Timom sme spolu chodili len pár mesiacov, keď som svojej terapeutke povedala, že sa chceme opäť pokúsiť o dieťa. Prikývla, akoby jej to celé do seba zapadalo. Ale prichystala som si aj zoznam dôvodov, prečo dieťa nemať – mali sme štyridsať a ešte nedávno sme si mysleli, že budeme do smrti osamelými
