Ako Slovensko prichádza o vzácne pamiatky

„Máme štadión, máme exkluzívnu radnicu, máme vydláždené ulice, skrátka, máme všeličo, ale, žiaľ, nemáme úctu k historickej pamiatke,“ napísala nedávno Viola Almássy-Kováčová, spisovateľka a rodáčka zo Svätého Jura.

Jej príspevok na Facebooku sa týkal svätojurskej synagógy a vyvolal veľa reakcií. Niet divu.

Iba na skok od vynoveného námestia a mestského úradu stojí jedna z najstarších synagóg na našom území. V streche má diery a ostáva možno len pár posledných rokov, počas ktorých je možné zvrátiť osud miesta, na ktorom pôsobil aj Chatam Sofer – najväčší židovský mysliteľ na prelome 18. a 19. storočia.

„Ale to je na tom celom iba taká perlička. Tu ide v prvom rade o to, že je to naše kultúrne dedičstvo, doklad našej minulosti – a jeden absurdný príbeh, ktorý nemá obdoby,“ hovorí Viola Almássy-Kováčová a neskrýva rozhorčenie.

Ako synagóga pustla

Vzácna synagóga vznikla v roku 1791 a slúžila početnej židovskej komunite. Tá vo Svätom Jure, podobne ako inde, počas druhej svetovej vojny definitívne zanikla.

„Od roku 1947 sa tak budova synagógy ocitla vo vlastníctve fyzických osôb a následne sa mnoho desaťročí využívala ako sklad,“ hovorí pamiatkarka Gabriela Habáňová, ktorá je v súčasnosti na dôchodku, no roky sa venovala Metskej pamiatkovej rezervácii vo Svätom Jure ako pracovníčka Krajského pamiatkového úradu Bratislava.

Synagógu sa počas posledných tridsiatich rokov snažili od majiteľov odkúpiť a zachrániť pred devastáciou rôzni záujemcovia, dokonca s pomocou World Heritage Fund. Tieto pokusy vždy stroskotali a synagóga pustla ďalej.

Podľa svedkov všetky možné dohody končili najmä na neoblomnosti majiteľky Anny Baloghovej, ktorej otec kúpil dom s dvorom na Pezinskej ulici aj vedľajší pozemok so synagógou a spojil ich do jedného. Rodina Baloghovcov tu dodnes býva.

Prečítajte si

Pôsobil tam aj rabín Chatam Sofer: vzácnej synagóge vo Svätom Jure hrozí zánik

V roku 2016 sa najmä vzhľadom na zhoršujúci stav podarilo synagóge udeliť štatút národnej kultúrnej pamiatky, čo vlastníkom umožňuje uchádzať sa o dotácie štátu na obnovu. „Túto príležitosť využívajú viacerí vlastníci kultúrnych pamiatok vo Svätom Jure s chvályhodným a aj pre mesto obohacujúcim výsledkom,“ hovorí Gabriela Habáňová. V prípade synagógy sa však nič také zatiaľ nestalo.

Jedna dôležitá zmena sa však medzičasom udiala: vlastníkom budovy sa stal štát. Vlani v lete pôvodná majiteľka Anna Baloghová zomrela a jej deti sa v dedičskom konaní budovy synagógy vzdali. Prepadla tak štátu a v súčasnosti je v správe Okresného úradu Bratislava.

Mohlo by to teda znamenať novú nádej na jej obnovu, má to však jeden háčik. Pani Anna Baloghová krátko pred smrťou previedla všetky pozemky na svoje deti – vrátane parcely pod synagógou.

Nastala tak opäť komplikovaná situácia: štát vlastní pamiatku, no nie je vlastníkom pozemku pod ňou a ani žiadneho okolitého pozemku, ktorým by sa k nej dostal.

Kto sa prihlási k ruine bez pozemku?

„Pre nás ako obyčajných ľudí to bolo bremeno,“ hovorí Jana Baloghová, spolumajiteľka pozemkov pod synagógou, ktorá jej stojí v záhrade. Do reči jej nie je. „Je to pre nás už trauma,“ dodáva počas náhodného, nedohodnutého stretnutia pred bránou svojho domu.

Pri prvom pokuse o kontakt s nami hovoriť nechcela, jej partner cez okno odkázal, nech skúsime hovoriť s jej bratom vo vedľajšom dome, no ten na zvonenie nereagoval, hoci podľa zaparkovaného auta mohol byť doma.

„Nemáme s médiami dobré skúsenosti, napísali o nás nepravdy a mama to ťažko znášala, až nás tu ľudia ľutovali,“ hovorí Jana Baloghová, no naznačuje, že nemá veľmi záujem o vysvetlenie situácie zo svojho pohľadu.

Teraz podľa jej slov spolu s bratom vlastnia už „len“ pozemky a budova synagógy sa ich už de facto po desaťročiach opakovaného záujmu potenciálnych kupcov, médií a pamiatkarov netýka, a preto nemajú v tejto veci ani žiadne plány. Na otázku, či by boli teraz ochotní dohodnúť sa s novým vlastníkom na prístupe k budove a jej oprave, odpovedá kladne. „Čakáme, kým sa ohlási nový správca,“ hovorí a ukončuje krátky rozhovor.

Novým vlastníkom by sa v ideálnom prípade mohlo stať mesto. Okresný úrad Bratislava je len dočasným správcom, ktorý momentálne budove hľadá nového majiteľa.

Podľa zákona najprv ponúkol prevod budovy do správy ministerstvu kultúry, 15. apríla však dostal odpoveď, že rezort kultúry o budovu nemá záujem. Na naše otázky zatiaľ ministerstvo neodpovedalo. V ďalšom kole by sa o budovu mohla uchádzať samospráva – napríklad Bratislavský samosprávny kraj alebo priamo mesto Svätý Jur. „Záujem samosprávy o odplatný prevod okresný úrad zatiaľ nezaznamenal.“

Čo na to primátor

„Synagógu sme už raz mali možnosť kúpiť, keď ešte žila pani Anna Baloghová, dokonca ma vtedy aj pustila dnu, hoci veľa ľudí tam nepúšťala. Videl som teda, v akom to bolo žalostnom stave,“ hovorí primátor Svätého Jura Šimon Gabura.

Bolo to zhruba pred dvoma rokmi, keď majiteľka budovu ponúkla na predaj ministerstvu aj samospráve, a na stole bola suma 60-tisíc eur. Z predaja napokon nič nebolo. „Zo strany mesta to išlo dostratena. Mestské zastupiteľstvo a ani všetky komisie na túto ponuku nereflektovali a nebudem klamať, keď poviem, že ani ja som vtedy z tej kúpy nebol nadšený. Ako mesto máme relatívne veľa objektov v zlom stave, ktoré treba dať do poriadku,“ hovorí Gabura.

Po zmene vlastníckych pomerov tému synagógy na mestskej stavebnej komisii a medzi poslancami opäť otvorili. Budova bez pozemkov sa však javí ako problém. Na akékoľvek stavebné úpravy je usporiadanie prístupu k synagóge, ale aj usporiadanie pozemku pod budovou nevyhnutnosť.

Pre súrodencov Baloghovcov teraz mesto pripravuje oslovovací list, ktorým by ich chceli pozvať na oficiálne stretnutie, aby zistili, aké sú ich predstavy o cene za pozemok. Od toho sa bude odvíjať aj ďalšie rozhodnutie úradu, či sa vôbec o synagógu prihlási. Ak by to spravil, pre mesto ako vlastníka pamiatky bude platiť povinnosť starať sa o ňu.

„Nedá sa povedať, že by sme sa do toho hrnuli s nadšením – národná kultúrna pamiatka sa nedá opraviť len tak, ako vám napadne, a momentálne je v stave, že ak sa do nej niekto nepustí do piatich rokov, tak spadne,“ hovorí Šimon Gabura a priznáva, že by ho trápilo, ak by sa o to ani nepokúsili a nechali to tak.

„Tá synagóga je taký skrytý klenot Svätého Jura a v horizonte 10 rokov by určite mohla byť veľkým lákadlom aj z pohľadu cestovného ruchu.“

Či by však tentoraz zastupiteľstvo hlasovalo inak, si netrúfa odhadnúť. „Rozhodnutí nie sme. Ak by majitelia chceli vysokú sumu, tak by sme do toho určite nešli. Ale aj keby nám pozemky dali za euro, nedokážem odhadnúť, či by to zastupiteľstvo schválilo. Ja síce mám predstavu o tom, ako by sme s budovou vedeli pracovať a využívať ju, ale nestojí to iba na mne,“ hovorí Gabura.

Keď príde na otázku, či podľa neho nie je zvláštne, že budova národnej kultúrnej pamiatky prišla o svoj pozemok, odpoveď je všeobecne platná: „Na Slovensku to, žiaľ, funguje tak, že keď si myslíte, že vás už nič nemôže prekvapiť, tak opäť niečo príde. Verím, že už sa to raz zmení.“

Čo na to pamiatkari

S otázkou, ako je možné, že došlo k oddeleniu národnej kultúrnej pamiatky a jej pozemku, sme sa obrátili aj na Pamiatkový úrad SR a Krajský pamiatkový úrad Bratislava.

Z ich odpovedí vysvitlo, že budova synagógy a jej pozemok boli už počas vyhlasovania synagógy za pamiatku vedené na dvoch listoch vlastníctva – zvlášť budova, zvlášť pozemok.

Dôkazom je podľa Nade Kirinovičovej z Pamiatkového úradu SR fakt, že súčasťou konania boli aj terajší vlastníci tohto pozemku, v tom čase jeho spoluvlastníci. Majiteľkou budovy synagógy bola iba ich matka, pani Anna Baloghová. Parcela pod synagógou teda tiež bola predmetom zápisu do registra pamiatok, čo je štandardný postup. Nebolo by možné ich oddeliť, keby už vtedy neboli zvlášť na dvoch listoch vlastníctva.

„Kedy a z akého dôvodu k tomuto oddeleniu došlo, nie je Pamiatkový úrad SR kompetentný povedať, a bolo by vhodné obrátiť sa na príslušnú správu katastra,“ reagoval Pamiatkový úrad SR.

Kataster Okresného úradu Pezinok, kam parcely patria, na naše opakované otázky nereagoval a zlyhali aj pokusy o telefonické spojenie.

To, že pozemok a stavba môžu mať iných vlastníkov, je podľa pamiatkara Ľubomíra Augustína z krajského pamiatkového úradu špecifikom slovenského právneho systému a platí to aj v prípade, ak ide o pamiatku a nie je možné žiadne právne vymáhanie. V takomto prípade by teraz malo prísť k dohode medzi vlastníkmi synagógy a pozemku o práve cesty cez pozemok, čo je možné vymáhať aj súdnou cestou.

Roky beznádeje

Pamiatkarka Gabriela Habáňová je z celej situácie aj po odchode z krajského pamiatkového úradu do dôchodku nešťastná. Je presvedčená, že napriek dlhodobej devastácii je záchrana svätojurskej synagógy ešte možná a reálna.

Legislatívu považuje za dostatočnú a vraví, že nikdy nebola za cestu represívnych opatrení a pokút voči majiteľom, ale za pozitívny prístup, hoci neviedol k želanému výsledku.

Roky patovej situácie majú podľa nej korene v širšom spoločenskom kontexte. Vidí to ako dôsledok okolností 2. svetovej vojny, ale i povojnového postoja štátu k sakrálnym stavbám, čo sa podpísalo na stave spoločenského vedomia.

„Postoj štátu sa premietol do tolerovania neprimeraného alebo bezohľadného nakladania s kultúrnym dedičstvom a do dlhodobého zníženia senzitivity spoločnosti voči niektorým kultúrnym hodnotám. Obeťou takéhoto deformovaného vnímania je aj svätojurská synagóga,“ hovorí Gabriela Habáňová.

Je preto presvedčená, rovnako ako spisovateľka Viola Almássy-Kováčová, ktorá na osud synagógy opäť upozornila, že teraz je na rade štát, samospráva, aby sa o budovu postarali.

„Všade naokolo sa synagógy v posledných rokoch opravujú, zveľaďujú, robia sa z nich krásne budovy, múzeá a kultúrne priestory na výstavy, len tu v Jure nikto nič. Všetci sa jej chcú len zbaviť a nemám ilúzie o majiteľoch, ktorí podľa mňa chcú jediné – aby to spadlo. Neviem, čo tam chcú potom robiť – asi tam vysadia trávu,“ hovorí Viola Kováčová.

Podobne bezútešne to vidí aj Igor Rintel, podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, ktorý spravuje viacero synagóg po Slovensku. So synagógou v Jure nemajú ako organizácia od 50. rokov prakticky žiadne väzby, budova je odsvätená, roky v súkromnom vlastníctve. Jej príbeh však dobre pozná, a preto hovorí, že ani prevod budovy do vlastníctva štátu nič nerieši. „Posledných tridsať rokov mala budova aj pozemok a nič sa nevyriešilo. Teraz je to ešte väčší humbug. Bez pozemku ste bezmocní. Držíme synagóge vo Svätom Jure palce, ale z mnohých skúseností už vieme, že podobné prípady bývajú veľmi náročné,“ hovorí Igor Rintel.

Ešte jeden malý detail

V celom tomto príbehu je ukrytý ešte jeden malý detail. „Veď im to stojí v záhrade, jasné, že to nikdy nepredali. Ani ja by som to nepredala. Vy by ste chceli, aby vám niekto cudzí chodil do záhrady?“ pýta sa náhodná okoloidúca pani, keď si obzeráme rozpadávajúcu sa synagógu.

Dnes to totiž naozaj vyzerá tak, že Baloghovcom stojí v záhrade ich rodinného domu. Pohľad do histórie však vraví, že synagóga mala svoj vlastný úzky dvor prístupný spredu z Pezinskej ulice aj zo zadnej strany od Mikovíniho, kadiaľ tečie úzky potok. Práve tam by mohol byť vstup k synagóge aj v budúcnosti. Zároveň je to lokalita, ktorú mesto plánuje zrevitalizovať na oddychovú zónu.

„Keď sa tak stane, bude táto pamiatka konečne ‚na očiach‘ a snáď aj ‚na srdci‘ verejnosti,“ hovorí Lucia Gembešová z občianskeho združenia AINova, ktoré už viac ako dvadsať rokov sídli vo Svätom Jure, a hoci sa prioritne venuje vzdelávaniu, roky sa angažuje aj v oblasti ochrany pamiatok a záchrany synagógy.

Posledný pokus o kúpu pamiatky od Anny Baloghovej prišiel práve od nich. Teraz na zmenu vlastníckych pomerov upozornili mesto aj poslancov. Pre objekt navrhujú viacero možností využitia – predovšetkým na kultúrne účely, keďže kultúrny priestor mestu chýba. „Sme pripravení podať mestu pomocnú ruku,“ hovorí Lucia Gembešová z AINovy a verí, že po mnohých neúspešných pokusoch sa konečne podarí posunúť veci dopredu.