Denník N

Smiem neprosiť? O zásadách etikety v časoch pandémie

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Budeme ešte v časoch koróny pomáhať ľuďom cez cestu a s nákupmi starým ľuďom do električky alebo sa to už celkom nemá?

Okolo roku 2003 bolo pre noviny, do ktorých som v tom čase písal, sexi nechať ma na pokračovanie písať článkový seriál o netikete, teda súbore zásad, ako sa správať na internete.

Tie rady boli z dnešného pohľadu obskúrne – napríklad: „neposielaj ľuďom maily s diakritikou, pokiaľ naisto nevieš, že majú program na ich prečítanie“ (mnoho ľudí so starými mailovými programami by namiesto takého e-mailu videlo len skrumáž divných znakov) alebo že je podobné grgnutiu počas opery posielať e-mail s prílohou väčšou ako toľko a toľko kilobajtov (lebo každý mal pomalý internet a stiahnutie takého e-mailu mohlo trvať hodiny).

O netikete sa dnes už takmer nepíše, ale vtedy to bola vec. Vysvetlením prečo je, že vždy, keď sa nejako zásadne mení doba (napríklad množstvo nových ľudí prichádza na internet), ľudia prahnú po tom, aby sa nejako inštitucionalizovalo, čo je slušné a čo nie.

Za posledný mesiac, v dobe šíriacej sa koróny, som si spomenul na tie časy snáď tridsaťkrát. Napríklad keď som sa náhodne pred pár dňami stretol so susedou s dieťaťom na rukách a jej na zem padla čiapka. Mozog sa v momente zacyklil v snahe vyhodnotiť, či ju zodvihnúť, ako káže dobrá výchova, alebo nie, aby som ju náhodou neinfikoval svojimi rukami. Nakoniec som sa ako neokrôchanec musel dívať, ako sa žena s dieťaťom na rukách snaží zodvihnúť predmet zo zeme.

Príšerný pocit. Bude to však nový štandard?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie