Denník N

Zostávame doma. Je to ťažké, budeme chudobnejší, ale v niečom aj bohatší

Bola polovica februára 2020, uzatvárali sme zimnú verziu nášho festivalu Konvergencie venovanú Bachovi. Vtedy sa začali objavovať prvé informácie o víruse, ktorý sa nebezpečne rozšíril v čínskom Wu-chane. Zatiaľ to pre nás bolo stále dosť vzdialené.

Na Slovensku sme žili najmä predvolebnými udalosťami a sledovali, ako sa vyvíjajú preferencie jednotlivých strán. Tešil som sa na krátky oddych po festivale počas jarných prázdnin. Po nich ma čakala premiéra na festivale Concertando v Ríme. Ale všetko z mojich plánov bolo nakoniec inak.

Toto bude zaujímavé obdobie

25. februára som mal letieť do Ríma. Veľmi som sa tešil na program, ktorý ma čakal – Franckovo Klavírne kvinteto, Čajkovského Suvenír z Florencie, Debussyho Faunovo popoludnie v komornej úprave, premiéra súčasného talianskeho skladateľa a ďalšie skvosty. A tešil som sa aj preto, že časť rodiny mala po skončení festivalu prísť za mnou, aby sme strávili pár dní v Ríme.

Cez víkend (23. 2.) pre istotu píšem Claudiovi (klavirista, ktorý je dramaturgom festivalu), či je všetko v poriadku a či sa festival bude konať, keďže v Taliansku sa už dvíhajú počty nakazených a prichádzajú správy o rušení akcií na severe krajiny. Claudio odpisuje, že sa ozve v pondelok, ale že situácia začína byť kritická. V pondelok (deň pred odletom) riešime presun festivalového dátumu na koniec mája, čo sa aj dnes zdá ako fikcia. Letenky a ubytovania sa menia za jedno popoludnie, ja ich upravujem aj pre rodinu. Stále si myslíme, že v závere mája oslávime v Ríme víťazstvo nad koronou skvelou hudbou a stretnutím s výnimočnými ľuďmi. Toto dnes (17. apríla), keď píšem tieto spomienky, vyzerá ako fikcia.

Prvý marcový víkend ešte cestujeme s manželkou Katkou do Prahy, kde sa stretneme plánovane aj neplánovane s mnohými priateľmi. Veľmi príjemný víkend. Tentokrát výnimočne bez violončela, ale v smokingu. Nominácia na Českého leva za hudbu k filmu Amnestie poteší, k cene gratulujeme autorovi hudby Mišovi Novinskému a prichádzame domov na poslednú chvíľu pred zavretím hraníc a povinnosťou ísť do nútenej karantény. Od pondelka už naše tri deti zostávajú doma a ja s nimi. Katka ešte chodí do roboty, ale už pracuje na zriadení home ofisu.

Veci sa vyvíjajú výrazne inak, ako sme si pôvodne mysleli. Jeden za druhým mi organizátori rušia cesty do zahraničia – dva zájazdy do USA, Veľká Británia, Taliansko, Španielsko, Poľsko aj 12 koncertov po Slovensku. A ja dva týždne riešim hlavne zrušenia hotelov, leteniek, prípadné presuny koncertov na jeseň. Konvergenčné kurzy komornej hudby v Nitre sú s otáznikom. Je jasné, že do konca júna sa nikam necestuje.

Honoráre za zrušené koncerty a cesty sú v tisícoch eur, náklady detto. Niektoré hradili usporiadatelia, niektoré som si hradil sám. Jediné letenky, ktoré mi vrátili okamžite, boli Viedeň – Bergamo a späť, keďže zavreli letisko. Ostatné sú len ako kupóny na zmenu termínu. Len v letenkách mi visí 3500 eur. Toto bude zaujímavé obdobie.

Kto pomôže Slovensku

Prvé týždne spracúvame šok a akýsi adrenalín z toho, čo sa deje, vyústi do túžby až potreby potešiť druhých ľudí, ktorí musia tiež zostať doma. Dať im vedieť, že sme v tom spolu. Moja Katka, ako aj všetci priatelia z tímu Konvergencií ma povzbudzujú, aby sme urobili livestream koncerty z obývačky. Príliš sa mi do toho nechce, ale nakoniec sa odhodlám a urobíme ad hoc prvý večer. V nedeľu 15. marca pozveme ľudí k „nám domov“ cez internet a z obývačky hrám časti Bachových tancov, prelúdium, vlastné skladby či Židovskú modlitbu Ernesta Blocha. Ľudia reagujú, píšu, ďakujú a posielajú prosby, aby sme v tom pokračovali. Reakcie typu „Bach a violončelo ma neuveriteľne upokojuje v tejto situácii“ alebo „spojilo ma to s domovom“ (niekto zo zahraničia) alebo jednoduché „ďakujem“ a mnohé ďalšie sú motorom k budúcim hudobným pozdravom, ktoré pripravujeme.

Vymýšľame, ako a čo ďalej, a tak sa rodí projekt #smevtomspolu a vznikajú pro bono hudobné pozdravy z obývačky. Píšem priateľom hudobníkom, či nechcú tiež niečo nahrať alebo urobiť livestream. Nie všetci sú tým nadšení. Chápem. Ale prihlásia sa mnohí – Evka Šušková, Romina Basso, Vladko Nosál, Majo Slávka, Braňo Dugovič, Boris Lenko, Rony Šebesta a postupne sa pridávajú ďalší… videá mi nahrajú aj moji študenti. Svoje vlastné koncerty venujem projektu #ktopomozeslovensku.sk, ktorý je naozaj úctyhodným prejavom solidarity. Stále sa mi zdá, že pýtať od ľudí peniaze je akési nevhodné, keď väčšina z nás všetkých o ne prichádza.

Chápem to viac ako prejav solidarity než ako čisto umelecký projekt. Ako vyslanie signálu – haló, sme tu, nie ste v tom sami a aj my muzikanti vás potrebujeme. Začali sme zhurta – každý večer jeden koncert, ale pochopil som, že to je vlastne nad naše a najmä nad moje sily. Dva-trikrát za týždeň je frekvencia, ktorú hádam zvládneme.

Napriek tomu, že nie celkom verím na online koncerty – pretože naživo je naživo –, predsa len sú tieto live streamy neuveriteľne intímne, nahé, priamo zvnútra nášho súkromného života. Odhaľuje sa tu aj akási primárna motivácia toho, čo robíme a prečo to robíme.

V podstate – aj keď to nie je úplne to, na čo sme my koncertní umelci zvyknutí – je to presne to, čo ma učil jeden z mojich pedagógov a teraz blízky priateľ. Keď hráš na pódiu, je to pozvanie k tebe „domov“. Ako keby si mal tých 200 – 500 ľudí u seba doma v obývačke. Intímne otvorenie sa ľuďom cez sólovú hudbu. Teraz je to tak doslovne. Len sme paradoxne oddelení na diaľku a bez možnosti zažiť fyzickosť zvuku a vlastnej prítomnosti. Je to trochu ako pozerať sa na obraz cez internet a potom ho uvidieť naživo. Je to obrovský rozdiel, ale na istý čas to človeku pomôže preklenúť prázdno, ktoré zostalo po zrušení verejných koncertov, divadelných predstavení či iných kultúrnych akcií.

Zatvorené sú aj kostoly a blíži sa Veľká noc. Pocítil som silnú potrebu priniesť niečo aj na Veľký piatok – spoločnú meditáciu – jednoduché pašie – slovo a hudbu venované tejto téme. V repertoári mám niekoľko skladieb, ktoré sú tematicky zamerané presne na túto tému – od Vlada Godára, Johna Tavenera či od Arvo Pärta. Oslovil som Daniela Pastirčáka aj Ivana Šilera. Obidvaja súhlasili. Daniel prizval Táňu Pauhofovú a vznikajú veľkopiatočné pašie v prázdnom priestore kostola na Cukrovej ulici. Aj Olivera Reháka z Denníka N nadchol tento nápad a v „podzemnom“ priestore kostola Cirkvi bratskej sa stretávame v tichu a prežívame silný moment slova a hudby. Všetko prenášané cez jeden telefón a verejnú sieť. Ale z prázdnoty kostola odchádzame naplnení a neviditeľne prepojení slovom a hudbou s ľuďmi, ktorí sa pripojili k tejto meditácii.

Zachráňme kultúru

Myslím na kolegov a priateľov, ktorí museli zrušiť svoje dlhodobo plánované akcie tesne pred ich začiatkom. To je naozaj nesmierne ťažké. Psychicky aj materiálne. Uf. My sme mali obrovské šťastie, že sme stihli dokončiť zimné bachovské Konvergencie a teraz môžeme pripravovať prvé slovenské vydanie na CD Stravinského Príbehu vojaka s Robom Rothom a skvelou partiou hudobníkov a taktiež novú aktivitu – podcast Konvergencií, ktorý sme nazvali Continuo. Plánovali sme to dávnejšie pred koronakrízou, ale teraz je ten správny čas začať. Do štúdia nemôžeme chodiť, ale učíme sa to robiť doma. Stále plánujeme tradičné septembrové Konvergencie, ale sme otvorení veci meniť a nezostáva nám nič iné, len čakať.

Pomedzi všetko toto komunikujem s platformou Zachráňme kultúru a veľmi mi záleží na tom, aby si nová ministerka všimla, aký užitočný krízový plán dali dokopy Darina Kárová a Silvia Hroncová s pripomienkami vyše tridsiatich odborníkov z kultúry. Tento plán je mapou, ako by sme naozaj mohli pomôcť umelcom a všetkým, ktorí v kultúre pôsobia. Ministerka si zatiaľ tento plán detailne neprečítala, aj keď sa s hlavnými aktérkami platformy stretla.

Zraniteľnosť hudobníkov a celkovo umelcov na voľnej nohe je obrovská a mnohí sú postavení pred zásadné otázky – ako to s nami bude ďalej? Budeme vlastne môcť ešte v budúcnosti fungovať tak ako doteraz? Nezmení to vlastne úplne celú existenciu nezávislej a najmä slobodnej kultúry? Ako sa uživíme? Podpora od štátu bude, pochopiteľne, musieť ísť najskôr na životne dôležité funkcie štátu aj jednotlivcov. Kultúra je prvá na odstrel a tým je vlastne posledná, o ktorú sa treba postarať.

Ale aj na Titanicu hralo sláčikové kvarteto, až kým loď nešla pod hladinu, a vyprevadilo hudbou potápajúcich sa ľudí. Musíme tu byť aj v čase krízy. Bez hudby a umenia by sa to nedalo. O tom som presvedčený. Hudba lieči. Hudba lieči a spája. A pomáha preklenúť ťažké časy.

Šesť týždňov s tromi deťmi

Byť v režime „sme doma“ vyše šesť týždňov spolu v jednom byte je nesmierne zaujímavá dynamika – rodičia a tri deti: 11-, 13- a 19-ročné. Zachovávanie každodennej rutiny: spoločné jedlo, škola a práca cez počítač, hudba a vysielanie koncertov cez Facebook a YouTube, učenie hry na violončelo žiakov cez Skype či Zoom, prechádzky so psom, udržiavanie poriadku, hygieny, akého-takého pohybu vonku – to sú vlastne činnosti, ktoré nás držia nad vodou a pomáhajú našej psychike nestrácať radosť a nádej, že to má zmysel a že sa správame zodpovedne. Pravidelné online stretnutia s rodinou a priateľmi cez Zoom či Skype.

Myslím si, že aj keď to nie je úplne jednoduché, do veľkej miery sa naše vzťahy prehlbujú. Máme starších rodičov a komunikácia s nimi je teraz naozaj dôležitá. Mojej 88-ročnej mame, ktorá stále žije sama, je nutné nakúpiť, zavolať denne a niekedy pomôcť aj poriadiť – v tom sme veľmi opatrní. No a pochopiteľne – pomedzi toto všetko bohatá prokrastinácia, čítanie správ a nových súvislostí s koronou, s novou vládou, stavom kultúry a víziami, čo bude ďalej.

Áno, pravdepodobne budeme materiálne chudobnejší, ale myslím si, že už teraz sme v niečom emocionálne, duchovne, hodnotovo a bytostne bohatší ako pred šiestimi týždňami. Stávame sa ľudskejšími a myslíme viac na druhých. Ale – naozaj nás to zmení? Naozaj nás táto kríza posunie hlbšie k podstate a zmyslu žitia?

Doma zostávame naďalej. Otázky zostávajú nezodpovedané. Veci sa menia z hodiny na hodinu a zo dňa na deň. Stále máme množstvo otázok. Ako dlho budeme bez možnosti byť vo verejnom priestore, stretávať sa a koncertovať? Ísť do divadla, do kina či na výstavu? Do školy? Ako toto zmení náš priestor, kultúru, vzťahy, ekonomiku, našu životnú úroveň? Bude sa dať cestovať? Aký bude svet po korone? Toľko nezodpovedaných otázok. Moja myseľ blúdi v neistote budúcnosti. Ale vnútri mám zvláštny pokoj. Odkiaľ prichádza? Spomeniem si na Halíkovu knihu Co je bez chvění, není pevné.

Verím a dúfam, že to spolu nejako, neviem ako, zvládneme, priatelia. Prajem vám pokoj. A doprajme si dúšok nádeje. Však #smevtomspolu.

Koronavírus

  • v piatok na Slovensku pribudlo 23 nových prípadov nákazy
  • USA hlásia tretí deň za sebou rekordný počet nových prípadov
  • vo svete zaznamenali rekordných 228-tisíc novonakazených za deň

Umelci píšu

Kultúra

Teraz najčítanejšie