Pohoda 2015: Keď ju miluješ, nie je čo riešiť

Björk priniesla avantpopové pesničky s modernou klasikou aj ohňostroj. Foto – Miro Hudák

Počasie pre bikiny aj páperové vetrovky kládlo vyššie nároky na účastnícky komfort, program postupne gradoval. Na čo sa bude spomínať z tohto ročníka festivalu Bažant Pohoda.

Oblačno, poloslnečno, medzi tým dve veľmi chladné noci a na záver ideálny letný deň. Počasie nakoniec vcelku verne vystihlo 19. ročník Bažant Pohody. S každým dňom bol program lepší.

Partnerská predohra

Najväčšou organizačnou zmenou prešiel areál. Bol ešte prehľadnejší, jednoduchší a logickejšie usporiadaný. Stánky s oblečením presunuli dozadu k plotom, návštevníci mali k sebe bližšie, vzdialenosť medzi pódiami sa opticky zmenšila. Na druhej strane ubudlo vyvýšené sedenie. Kompenzáciou napríklad na Budiš stagei bol bar šikovne oproti pódiu.

Počasie pre bikiny aj páperové vetrovky kládlo vyššie nároky na účastnícky komfort. Príjemnými detailami tento ročník opäť zvýšil latku. V sprche šampón s mydlom, zubná pasta v umyvárňach, ani sviežu vôňu na záchodoch nemá každá open-air akcia.

Veľký festival má veľkých aj malých partnerov. Tí najlepší vedia ponúknuť zážitkový marketing vtipne a na úrovni, spojenie je nenásilné a dáva zmysel obom stranám. Takých prípadov je viac. Vkus je individuálna záležitosť a nič proti novým chutiam či variáciám, no Šofocola je skrátka nepodarený produkt. Namiesto detailov poďme radšej k hudbe, ktorá tvorí hlavnú časť programu.

Buď – alebo

Štvrtkový deň je klasický rozbehový, postupne prichádzali ľudia, ktorým zahralo niekoľko kapiel, program bol len na tretine pódií. Oproti predchádzajúcim ročníkom sa hneď na začiatku oslavovalo.

Skupiny Para a Bez ladu a skladu patria k tým, ktoré z našej scény hrali najčastejšie. Prví existujú už 20 rokov, druhí 30, na jeseň ich čaká spoločné turné, tak si dali veľkú generálku. Čudovať sa nad tým má asi rovnaký zmysel, ako keby na futbalovom turnaji chýbali domáce mužstvá. To by bolo oveľa čudnejšie (poznámka pre istotu: Michal Kaščák je spevákom BLAS, Matúš Vallo z Pary dlhé roky s Pohodou spolupracuje).

Prvýkrát zásadne rozdelil publikum Manu Chao. Pre niekoho ohurujúca a fenomenálna zábava, pre iných „2,5 hodiny tej istej pesničky“. Hodnotenia v štýle buď „úplne“ alebo „takmer vôbec“ sa neskôr zopakovali pri skupine Die Antwoord a pri Björk. Z toho vyplýva staré známe, že každý zažil svoju vlastnú Pohodu, ktorá bola trochu iná.

Symbol Pohody 2015

V každom prípade koncert islandskej speváčky sa dá pasovať za symbol Pohody 2015 tak, ako predvlaňajšok zostane v pamäti cez elektrizujúceho Nicka Cavea alebo ročník 2005 vďaka Prodigy.

Bola to moderná klasická hudba so sláčikovou sekciou, elektronické mašinky, virtuóz s klasickými bicími aj exotickými hang drums či enviro-výtvarníckymi videoklipmi. Začali so západom slnka, skončili s veľkým ohňostrojom.

Rovnako ako meno Cave je v histórii Pohody 2013 spojené s koncertom superskupiny Atoms For Peace, aj teraz mal hudobný program niekoľko ďalších vrcholov. Z domácej scény k nim bez debaty patrí heroický výkon Slava Solovica, ktorý najskôr zladil orchester so Sendreiovcami a s rómskym detským zborom a večer oddirigoval iný orchester s inou kapelou, ktorej pesničky prearanžoval – Korben Dallas. Tej tlieskali tisícky divákov, ktorí zažili aj premiéru dueta s Anetou Langerovou.

Najúspešnejší ročník

Zo zahraničných mien potvrdili povesť klasikov, ktorí nepatria do starého železa, Einstürzende Neubauten, diváci si najviac zaskákali pri spojení kapiel Franz Ferdinand a Sparks.

Američania Eagles of Death Metal dorazili s meškaním a koncert sa posunul až na hodinu po polnoci, no nič lepšie si Pohoda nemohla želať. „Hello, motherfuckers!“ oslovil dav z hlavného pódia fúzatý potetovaný gitarista Jesse Hug­hes prezývaný Diabol. „Trčali sme na hranici štyri hodiny, no vy ste nás vrátili do hry!“ Fľašu whisky dorazil už pri prvých pesničkách a odpálil rokenrol, na aký sa bude dlho spomínať.

„Určite to bol náš najúspešnejší ročník,“ hodnotil v nedeľu ráno Michal Kaščák. Šéf Pohody bol unavený, ale spokojný – festival bol vypredaný, na budúci ročník sa predalo 4-tisíc lístkov a spokojní boli aj všetci umelci. Zaskočených zostalo len vyše sto návštevníkov, ktorí po poslednej noci našli autá na parkovisku s prerezanými pneumatikami.

Že v programe chýbali klasickí pesničkári, nie je zámer, ale výsledok promotérskych naťahovačiek, ktoré majú každý rok iný výsledok. Uvidíme (sa) o rok.

„Aký je ten Björk?“ a iné zážitky zo stanového mestečka

„Ale to nie je jedno a to isté – treska od Veľkého Treska je iná než čapovaná treska z Treska Baru. Jedna je košická a tá druhá je žilinská.“

Hanba mi. Doteraz som si myslela, že je to jedno a to isté, treska ako treska, rohlík ako rožok. Keď prvýkrát prišiel na Pohodu maskot v podobe „pána Treska“, ako sme ho interne nazvali, bol z toho hit. „Treskóóó!“ ozývalo sa runwayom v stanovom mestečku a na spoločnú fotku s človekom v kostýme modrej ryby sa stála „šóra“.

Tresko sa tento rok vrátil. Aj s nálepkami na stany a predajcami, čo ráno chodili medzi stanmi, aby čerstvo nevyspatému človeku doručili aspoň trochu nefalšovanej slovenskej radosti k srdcu. „Ale tá žilinská je lepšia než tá košická,“ dostávam k vysvetleniu aj osobnú radu.

„A kde je tá žilinská? To je tá, čo je tu pri nás?“ zapojil sa do debaty neznámy mužský hlas z vedľajšieho zazipsovaného stanu. „Nie, tá je na opačnej strane,“ dostalo sa mu odpovede, po ktorej nasledovalo aj nepublikovateľné rozhorčenie, natoľko podobné inému rozhorčeniu pri rozoberaní nápoja, z diaľky nápadne pripomínajúceho kofolu.

Ale to je tak. Nikomu neulahodíte. „Aký je ten Björk?“ pýta sa ďalší mladý muž do telefónu, reku, či sa vlastne oplatí prísť, lebo rozohranú partiu kariet sa neoplatí len tak pre nič za nič predčasne uzatvárať. „Dobre, tak ostávame tu,“ zaznelo po chvíli rozhodne. Nič tu predsa nechýba. Možno nejaký mobilný výčap, keď už sa aj tá treska dnes čapuje do rožkov. Ale ráno už boli názory na „toho Björka“ všelijaké. Akoby sa tridsaťtisíc ľudí snažilo hrať medzi stanmi „telefón“ – takú tú hru zo základnej školy, keď si šepkáte vetu do ucha a ona sa v ideálnom prípade nejako bizarne skomolí, kým príde k tomu poslednému. Už len prísť na to, ako môže „taká super speváčka robiť také otrasné, nezáživné a nudné koncerty?“

Nuž, nevedno. A bola to vlastne reč o Björk, neboli to Die Antwoord? A aký je rozdiel medzi plchom a hrabošom? A chodia tie ucholaky naozaj do uší? A prečo sa nedajú stanové kolíky zatĺcť teniskou? Ako to, že mravce nájdu jedlo, skôr ako ho položíte na zem? A čo sa to tento rok stalo s Hovnom? Kam sa podelo? Zamrzlo? Prečo sa už nadránom nevkradlo v ozvene výkrikov aj do toho najtvrdšieho spánku? A čo bolo na tomto svete skôr – voda alebo fronta pred ženskými sprchami?

Chcela som obetavo zistiť, čo za problém sa to udeje, keď dievčatá a ženy vkročia do stanu so sprchami, ale je to nemožné. Sú extrémne hanblivé. Väčšina z nich trénuje akési zvláštne kúzelnícke triky. Prvý spočíva v tom, ako je možné vojsť oblečená za záves a vyjsť opäť kompletne oblečená, no bez podozrenia, že by nedošlo k aktu sprchovania. Druhá zasa pôsobí ako tréning zručnosti, ako si obliecť čo najviac kusov odevu na uterák a potom ho čo možno najnenápadnejšie strhnúť bez toho, aby došlo k odhaleniu kože.

Ale to asi nebude pravá príčina toho dlhokánskeho radu. Nevadí, možno na to prídem o rok. Bolo to krásne, Pohoda.

Festival Pohoda

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |