Hovorca, ktorý opustil Sieť: S Procházkom sme sa nenašli

JÁN ORLOVSKÝ pracoval od roku 2003 ako hovorca Západoslovenskej energetiky, štyri roky šéfoval Asociácii hovorcov Slovenska. Je rozvedený a má dve deti. Pred necelým rokom vstúpil do politiky, teraz z nej zase odchádza. V rozhovore hovorí o rozdieloch medzi ním a Radom Procházkom, ale aj o Georgeovi Sorosovi a Nadácii otvorenej spoločnosti (OSF), kde sa stal riaditeľom.

Odkiaľ ste vlastne odišli? Z politiky alebo od Procházku?

Jedno od druhého sa nedá oddeliť. Do Siete som v prvom rade prišiel pomôcť s komunikáciou, no s Radom Procházkom sme sa nenašli. On mal pocit, že obsadzujeme málo mediálneho priestoru, čo je výčitka, ktorú úplne chápem. Keď do toho dáte úplne všetko, svoj majetok aj svoje vlastné ja, tak vás mrzí, keď výsledky nie sú podľa vašich predstáv. Samozrejme, že je to aj otázka zdrojov, ktoré na komunikáciu máte, ale videl som, že Rado nie je spokojný. Je to ako s manželstvom. Keď máte pocit, že sa v ňom trápite, pokúsite sa ho zachrániť a nájsť nejaký kompromis, no keď ho nájsť neviete, tak si treba poďakovať za to, čo bolo, a rozísť sa.

Procházkova nespokojnosť však zrejme nebola jediným dôvodom.

Nie. Pravica je možno taká rozbitá aj preto, že každý na pravici cíti iný segment ľudí, ktorí ťahajú spoločnosť ďalej. Všade v Európe dochádza k zmenám, naše deti budú žiť v úplne inej spoločnosti. Vidíme množstvo nových trendov, ktorým sa však slovenská spoločnosť ešte bráni. Rozpor je v tom, že vy ako politik sa musíte pokúšať o zachytenie toho, čo chce väčšina, no zároveň si uvedomujete, že spoločnosť posúva vpred menšina, a tým nemyslím hneď národnostnú menšinu. To sú napríklad podnikatelia či živnostníci, ktorí tvoria len malú časť spoločnosti. No keby ste oslovovali iba menšinu, stratíte podporu tých, ktorí vám doručia váš mandát.

Skúsme to povedať konkrétnejšie.

Ono sa to prejavuje napríklad aj v hodnotových otázkach. Síce cítite, že práva menšín sú normálnou súčasťou spoločenskej dohody, zároveň však vidíte, ako vám Aliancia za rodinu berie vietor z plachiet, pretože ľudia ešte nie sú pripravení na registrované partnerstvá. Sieť mala v komunálnych voľbách najsilnejšiu podporu na Orave a východnom Slovensku, kde žijú ľudia konzervatívni. Preto hoci je Rado Procházka človek z mestského prostredia, ktorý si prešiel aj zahraničím, ako politik nemôže ignorovať svoje väčšinové voličstvo. To nie sú zlí ľudia – len si niektoré veci ešte nevedia predstaviť.

Je podľa vás Procházka politik, ktorý síce tiež chodí do bratislavskej kaviarne, ale keď chce viesť najsilnejšiu pravicovú stranu, musí sa svojim voličom prispôsobiť?

Hej. Procházka je a bude konzervatívnejší ako ja. V tomto som rozchádzam aj s mojou mamou. Je  štyridsať rokov lekárkou na reumatológii, ale niektoré veci nevie prijať. Adopcia detí homosexuálmi je pre ňu nepredstaviteľná. Nepresvedčil ju ani príklad, že podľa predstáv Aliancie za rodinu by som si nemohol, ak by som bol napríklad registrovaný gej strýko, adoptovať ani vlastné netere, ak by sa nám v rodine prihodilo nešťastie. A to napriek tomu, že ony by ma akceptovali.

Čiže ste zistili, že do veľkej pravicovej strany, kde otázka menšinových práv musí ísť do úzadia, nepatríte?

Áno. Bol by som v rozpore sám so sebou aj s Radom. Držím mu palce, ale necítil by som sa tam dobre. Nemá význam, aby ma platil za službu, ktorú nepotrebuje. 

Patrí Procházka k ľuďom, ktorí si vždy urobia všetko podľa seba?

Povedal by som, že áno, ale asi je to prirodzené. Inak by ste nemohli byť lídrom strany. A nemôžete sa mu čudovať, veď v tejto hre má zo všetkých najviac. V tomto je Procházka spolu s Andrejom Kiskom v slovenskej politike výnimočný – obaja sú ľudia, ktorí do toho vložili svoj vlastný majetok.

Hovoríte, že Procházka do politiky vložil vlastný majetok, ale otázky o tom, ako skutočne financoval svoju kampaň a ako financuje Sieť, sa vynárajú stále. Hovorcom Siete ste sa stali krátko po zverejnení časti Matovičovej nahrávky. Nie je aj toto za vaším odchodom? Keď človek príde do novej strany, ráta s tým, že je čistá, no vy ste museli od prvej chvíle vyvracať podozrenia.

Ja si najmä myslím, že sa to malo uťať skôr…

… ako uťať? Priznať, že bol ochotný zobrať od Matoviča inzerciu bez bločku?

Rado mal už pred rokom povedať to, čo povedal pred dvomi mesiacmi. Čiže vyzvať na zverejnenie celej nahrávky. Ak aj cítil, že urobil nejakú chybu, mal to priznať skôr. Opäť je to o tom, že sa zľakol, čo na to povie väčšina. Keby už pred rokom povedal – áno, takto som to povedal a je na vás, ako si to vyhodnotíte, bolo by to lepšie. No on v tom danom momente nebol ochotný to riziko podstúpiť.

Presviedčali ste ho vtedy, aby to spravil?

Ja už asi ani veľmi nie, lebo som nastúpil do rozbehnutého vlaku vo chvíli, keď ho iní už niekoľkokrát presviedčali, a on sa zaťal. Ale nakoniec asi sám dospel k tomu, že je lepšie sa k tomu ešte raz vrátiť, lebo inak sa to bude na Sieť lepiť stále. V tomto zmysle asi väčšiu úlohu ako ja zohral Rado Choleva (z agentúry Vrtieť psom, ktorý dnes zodpovedá za strategickú komunikáciu Siete, pozn. redakcie), keď Procházkovi povedal – daj to na stôl a vysvetli.

Čo znamená „daj to na stôl“? Veď oficiálne sa nevie, kto celú nahrávku zverejnil. Takto to vyzerá, ako keby ste pripustili, že to bola sama Sieť.

Nemyslím si, že ju dal von Rado. Či to urobil Matovič, alebo to urobil niekto zaňho, to už neviem povedať.

Spýtam sa ešte raz. Neboli otázky okolo financovania dôvodom vášho odchodu zo strany?

Nie. Ja som Radovi veril. Mali sme úver z Fio banky a v tom čase, keď som tam bol, úver stačil. Žiaľ, u nás dodnes financovanie politických strán nie je nastavené tak, aby bolo úplné transparentné. No Fio banka podľa mňa do toho išla, pretože videla, že sa jej tá pôžička vráti. Na splatenie prvého úveru by Sieti stačil volebný zisk na úrovni tri a pol percenta, a to Rado dá, aj keby si dnes ľahol spať a zobudil sa v marci.

Mohlo by byť u nás financovanie strán transparentnejšie?

Mohlo, ale nikde to nie je ideálne. V Amerike presne viete, akých má každý kongresman donorov, a podľa toho potom viete vyhodnotiť, ako bude hlasovať. Ale sami Američania priznávajú, že ich politický systém prestal fungovať. Zo Slovenska teraz odíde veľvyslanec Theodore Sedgwick a rok a pol ho nikto nenahradí. Bude tu len chargé d’affaires, lebo miesto veľvyslanca je vyárendované pre nejakú politickú nomináciu, ktorá príde až po amerických voľbách. Nikde to nie je ideálne a môj obdiv si zaslúži každý, kto sa do verejného života pokúsi zapojiť. Ja som sa v tom nenašiel, Rado mal pocit, že by to chcelo niekoho politicky skúsenejšieho, čo ľudia z Vrtieť psom rozhodne sú. Ponúkli mi možnosť robiť v Alfe (politický think tank Siete, pozn. redakcie), ale to mi už z osobných dôvodov nevyhovovalo.

Nebola Alfa len trafika pre vás a Martina Dubéciho ako bývalých marketérov Siete, ktorých bolo treba niekam odložiť, aby mohli nastúpiť noví chlapci z Vrtieť psom?

Niekedy som mal ten pocit, že to tak je. Na druhej strane, Alfa je vec, ktorá do volieb nie je pre Sieť prioritou, no po voľbách to môže byť slušná základňa pre vytváranie istého intelektuálneho a programového zázemia strany. No nemyslím si, že jedna Alfa dokáže vytvoriť viac, ako dnes robí osem ďalších think tankov, ako je Health Policy Institute, Transparency International či SGI. Trochu mi chýba synergia týchto organizácií. Keď niekto dostane grant, tak si ho stráži, ale keby sa ľudia vedeli spájať, dokázali by oveľa viac.

Prečo ste zo Siete išli práve do Nadácie otvorenej spoločnosti (NOS)?

Bola to zhoda okolností. K tretiemu sektoru som mal blízko vždy. Aj vtedy, keď som v 90. rokoch pracoval na slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, som mal na starosti komunikáciu s neziskovkami, takže toto prostredie a jeho ľudí poznám vyše dvadsať rokov. Osobne poznám aj Rachel Tritt, jednu z matiek zakladateliek nadácie. Aj počas jedenástich rokov v Západoslovenskej energetike som sa v sektore pohyboval ako zástupca donora a člen správnych rád niekoľkých neziskoviek. Poslaním NOS je budovať povedomie o ľudských a menšinových právach. A to je mi blízke. Môžeme sa brániť imigrácii, môžeme sa brániť zmiešavaniu kultúr, ale sťahovanie národov sa zastaviť nedá.

Sám hovoríte, že väčšina našej spoločnosti má konzervatívne hodnoty. Prečo ich teda presviedčať o opaku? Prečo by im mala nejaká mimovládka, navyše platená zo zahraničných peňazí, hovoriť o tom, že utečencov by sme mali prijať alebo že homosexuáli by mali mať právo na registrované partnerstvá?

O tomto probléme sme sa rozprávali aj s Ivanom Ježíkom z Voices, ktorý organizuje semináre a konferencie s množstvom zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. Pýtal som sa ho, či by túto platformu nechcel využiť aj na to, aby pozval na pódium niekoho z komunity utečencov, ktorí sa na Slovensku uchytili. Povedal mi – ja nechcem spoločnosti ukazovať, ako má žiť. Ona si to musí prežiť. A má pravdu. Preto mám pocit, že misia Nadácie otvorenej spoločnosti nie je v tom, aby sme menili spoločnosť. Môžeme len prispieť k tomu, aby sa vo virvare veľkého diania nezabudlo, že tu existujú menšiny, ktoré majú právo na život tak, ako všetci ostatní. Pri tých zdrojoch, ktoré nadácia má, alebo dnes už ani nemá, sa nemôžeme tváriť, že sme mainstream, ktorý diktuje politiku.

No prečo potom má množstvo ľudí pocit, že mimovládky sú mentorské a poučujú?

Zrejme je to nastavením ľudí, ktorí v nich sú – chcú meniť svet k lepšiemu. Aj katolícki misionári v Južnej Amerike mali úprimnú snahu ukázať miestnym, ktorí žili stáročia vo svojej pohanskej realite, kde je podľa nich svetlo a ako majú žiť. Mnohokrát aj mimovládky majú tento pocit. Ale to neznamená, že sme zlí ľudia iba preto, že sme dostali nejaké peniaze zo zahraničia. To neznamená, že chceme niekomu podlomiť kolená. Len vidíme, že spoločnosť sa prirodzene niekam uberá, a chceme ju na to pripravovať. Keď Milan Krajniak (autor webu Konzervatívny výber, pozn. redakcie) hovorí o utečencoch, tak spomína len ploty a straší neviem čím, ale realita je pestrejšia. O tom chceme hovoriť my.

Ako?

Poviem vám príklad. V jednom videu z TEDx konferencií, ktoré zhromaždil na svojej stránke Denník N, hovoril americký Ind o príbehu bangladéšskeho predavača v Spojených štátoch. Dva týždne po páde dvojičiek mu istý beloch v obchode brokovnicou vystrelil oko a zničil život. Tento moslim si však namiesto pomsty povedal, že ak to prežije, tak svoj život zasvätí tomu, aby ľudia pochopili, že moslimovia nie sú zlí ľudia. Bojoval dokonca aj za to, aby ten strelec nedostal trest smrti. Hovoril – nezabíjajte ho, on za to nemôže, lebo vyrástol v prostredí, ktoré mu nedalo žiadnu šancu. V Amerike máte celé komunity sociálne vylúčených belochov, takzvaný white trash. Stačí si prejsť napríklad bývalé banícke oblasti Kentucky. Tak ako žijú naši Rómovia v osadách, tam žijú bieli, lebo systém ich zanechal opustených.

A čo je teda misia Nadácie otvorenej spoločnosti a podobných mimovládok?

Tá misia sa nemení, stále sa budeme venovať menšinovým a ľudským právam, len kým doteraz išlo najmä o Rómov či našich Maďarov, chceme svoju pozornosť venovať aj menšinám, ktoré doteraz stáli v úzadí alebo ktoré k nám prichádzajú a bude ich treba do spoločnosti integrovať. Podobne silná je téma ruskej propagandy. Chcel by som, aby sme viac podporovali kritické myslenie na školách či napríklad medzi mladými novinármi.

Ste vy osobne pripravený, že za všetko toto, čo ste povedali – ruská propaganda, menšinové témy, imigranti – budete na internetových fórach vnímaný ako „agent Západu“? Doteraz ste museli hájiť Procházkove financie, odteraz vás budú označovať za človeka Georgea Sorosa. Úplne ľudsky, nebolo by ľahšie vrátiť sa radšej do komerčnej sféry?

Vnímam to tak, že nemám čo stratiť. Nikdy som nemal pocit, že chcem stáť na piedestáli, aby ku mne chodili pionieri a nosili mi kvety. Keď môžem mať vplyv na to, aby spoločnosť bola lepšia, ako som ju našiel, mal by som za tým ísť. Už teraz na svojich deťoch vidím, že sú lepší ľudia, ako som ja, a že spoločnosť posunú niekam svojím smerom. Nemusím s tým vždy súhlasiť, ale bude to tak.

A ste pripravený aj na argumentáciu Sorosom? Aj premiér Robert Fico v roku 2008 povedal, že je to človek, ktorý je naladený proti slovenskej vláde.

Viete, aj Anton Chromík o nás rozpráva, aké nesmierne máme zdroje na tlačenie LGBTI tém, a ďalší vravia, aké veľké peniaze nám dáva Soros. Áno, George Soros sem dával peniaze, ale nikdy mu nešlo o biznis. Ako maďarský Žid zažil perzekúciu, jeho rodina sa musela z Maďarska vysťahovať, ak chcela prežiť. To je dôvod, prečo dodnes venoval viac ako sedem miliárd dolárov z vlastných peňazí na neziskové aktivity, to je dôvod, prečo cíti, že utečenci a ľudia, ktorí nemôžu nájsť mier vo svojej krajine, si zaslúžia pozornosť. Pre mňa je podstatné, že ten človek nemal žiadne postranné úmysly v zmysle, ja do tej krajiny nalejem peniaze, indoktrinujem ju a potom ju prevezmem. Tie peniaze sem nalial bez toho, aby tu neskôr sprivatizoval Slovenské telekomunikácie alebo Slovenské elektrárne.

Keď sa človek rozhoduje pracovať v treťom sektore, nemá ambíciu sa skôr venovať hospicom, onkologickým pacientom, zdravotne postihnutým? Nie sú to oblasti, ktoré sú potrebnejšie a kde aj konkrétne výsledky vidieť skôr?

Všetky tieto oblasti sú dôležité. Ja som kedysi pôsobil v správnej rade neziskovky Lepší svet, čo sú ľudia s mentálnym postihnutím, po vysokej som robil tri mesiace vychovávateľa v špeciálnej škole na Mokrohájskej. Mal som teda kontakt aj s týmto prostredím. No zdá sa mi, že často sú títo ľudia životaschopnejší ako mnohí zdraví. Politická reprezentácia Slovákom desaťročia podsúva pocit, že sú bitým národom, tisíc rokov utláčaní ľudia, o ktorých sa treba postarať. Nebudujeme v ľuďoch a deťoch pocit, že sú dobrí v tom, čo robia. Nerozvíjame to najlepšie v nich, chceme, aby boli priemerní, aby boli vo všetkom „dobrí“ – tak na tridsať percent. To je typické hlavne pre naše školstvo. Viem, že nám oponenti NOS-ky budú hovoriť, že ideme zbytočne proti prúdu, keď to chceme zmeniť, ale myslím si, že to robiť treba.

Ktorý moment v politike bol pre vás najlepší a ktorý najhorší?

Najlepšie bolo vidieť, že okolo Rada Procházku vznikol silný tím nadšených ľudí, ktorí majú pocit, že táto krajina má šancu byť lepšou. Sú to ľudia, ktorí majú zahraničnú skúsenosť, ale stále milujú Slovensko. To bol pre mňa najlepší pocit, lebo verím, že mnohí z tých ľudí sú aj hodnotovo a morálne na úrovni, aby to nenechali skĺznuť tam, kde to vidíme dnes. Naozaj si myslím, že socialistický premiér si nemôže dať 30-tisícové hodinky na ruku, aj keby veľmi chcel, lebo je to, akoby mal farár pod Bibliou Playboy a počas omše si v ňom listoval. Skrátka, je to v úplnom rozpore s tým, čo káže. A mám pocit, že ľudia v Sieti sa niečomu takémuto vyvarujú.

A ten najhorší moment?

Asi ten pocit, že po ôsmich mesiacoch v Sieti som ničomu, ale ničomu neprospel, ničím som Rada Procházku neobohatil. Že som tam bol úplne zbytočný. Tento pocit osobnej prehry bol naozaj zlý.

Roky ste stáli na čele asociácie hovorcov, ste expertom na vzťahy s verejnosťou. Ktorá zo strán, bez ohľadu na jej program, má technicky najlepšie zvládnuté to, ako voličov oslovuje?

Treba sa na to dívať generačne. KDH dokáže osloviť svoju generáciu šesťdesiat plus, čo sa týka mladšej generácie, tam je výborná SaS. Žijú témami, ktoré sú vychytené, dokážu naskočiť na surfovú vlnu, ktorá sa síce možno dlho neudrží, no stále si dokážu uchovať svoj štandard. Matovič podľa mňa veľmi padol nahrávkou, mnohí cítili, aké to bolo vierolomné. Ľudia sa často rozprávajú voľne o hocičom. Ak sa s niekým bavíte o ženách, ešte to neznamená, že máte chuť podviesť priateľku. Bol to totálny podraz.

A čo vládny Smer?

Môj laický pocit je, že je to už taká všeobjímajúca strana, že stráca tvár. Pre mňa už Smer nie je ľavica, lebo vonkajšími znakmi nesúvisia s ľavicou vôbec. Smer je v komunikácii dobrý, lebo má silu tanku, ktorý ide ulicou. Všetci uhnú. A pre členov strany je to príjemné, lebo keď sedíte na tom tanku, vidíte, ako pred vami všetci odskakujú alebo sa vám dokonca klaňajú. Tí ľudia vďaka tomu už stratili pocit, že by mali k niečomu aj prispieť.

Prispieť k čomu?

Od ľavicovej strany by som čakal inovatívne prístupy aspoň v oblasti menšinových práv, čakal by som, že sa budú snažiť čo najviac zapojiť do spoločnosti napríklad zdravotne postihnutých. Nie, že dajú vlaky zadarmo a majú pocit, že im budú ľudia bozkávať prsteň. Najlepšie to povedal český novinár Tomáš Němeček u vás v Denníku N pred pár mesiacmi. Budem ho parafrázovať, napísal, že ešte nikto nikdy nezmenil túto krajinu tak málo vzhľadom na to, akou veľkou mocou vládne. V tom je rozdiel medzi obyčajnými politikmi a štátnikmi.

Je na Slovensku vôbec niekto, kto nie je len politikom, ale aj štátnikom?

Neviem. Robert Fico asi sám seba vníma, že je štátnik, ale Nemečkovo hodnotenie sedí. V jednej veci sa mi naozaj páči Rado Procházka, a to je téma Poľska, ktorú tlačí. Vysoko si vážim, že aj keď mnohí Poliakov vnímajú ako bláznov, Procházka opakuje, že Poľsko má nášmu regiónu čo povedať a mali by sme sa naň orientovať.

No to je len jedna čiastková vec. V domácich témach asi bude tak ako Fico počúvať väčšinu, ako ste to povedali na začiatku.

Teraz nemá inú možnosť, lebo je mimo parlamentu. Pokiaľ človek nedostane hlas od ľudí, nemôže ich zastupovať. No uvidíme, čo bude po voľbách. Procházka potrebuje získať príležitosť byť štátnikom, lebo štátnikom nikdy nebudete mimo parlamentu. Ani Konrad Adenauer by nebol Konrad Adenauer, keby sa nestal kancelárom.

Budete v marci do parlamentu voliť Sieť?

Áno. Napriek tomu, že sme s Radom nenašli niečo spoločné, cítim, že tím okolo neho je silný.