Študent veteriny sa vrátil z Británie a v prvej línii odoberá vzorky ľuďom v Žilinskom kraji

Viliam Hoferica študuje veterinárnu školu vo Veľkej Británii, na Slovensko sa vrátil v polovici marca so zvýšenou teplotou a kašľom. Test ukázal, že koronavírus to nebol. Po povinnej karanténe zareagoval na inzerát žilinskej župy, ktorá hľadala ľudí do mobilného odberového tímu. Jeho rekord je 170 odobratých vzoriek za jeden deň.

V polovici marca ste sa vrátili z Británie na Slovensko. O čom ste uvažovali, keď ste sa rozhodovali, či sa vrátite?

Ako sa postupne vyvíjala koronakríza – či už vo Veľkej Británii, alebo na Slovensku -, bol som v každodennom kontakte s rodinou. Situáciu sme vyhodnotili tak, že by bolo asi najbezpečnejšie, keby som sa vrátil na Slovensko a absolvoval dvojtýždňovú karanténu. Definitívne som sa rozhodol, keď nám univerzita oznámila, že od ďalšieho týždňa prechádzame na online formu vyučovania, a zrušili aj povinnú prax. Vtedy sme sa rozhodli spolu so sesternicou, ktorá tiež študuje v Londýne, že odletíme domov, kým sa ešte dá. Slovenské letiská už neprijímali, tak sme chceli pristáť vo Viedni. Ešte predtým sme vypracovali bezpečnostný plán…

V čom spočíval bezpečnostný plán?

Naplánovali sme si, že sa so sesternicou stretneme na letisku Heathrow, odletíme do Viedne a odtiaľ si zoberieme taxík na slovenskú hranicu. Pešo sme chceli prejsť s batožinami hranicu a na druhej strane nás mala čakať s autom moja teta, oblečená v bezpečnostnom ochrannom odeve. Tak sa aj stalo, odviezla nás do karantény, z ktorej sme nevyšli dva týždne.

V tom čase ešte neboli štátne karanténne strediská, ale domáca karanténa.

Áno. Na hraniciach nám zmerali teplotu a povedali, že máme ísť do domácej karantény. Na druhý deň sme sa nahlásili svojim lekárom, kde sme, ako sme na tom, a zostali sme v karanténe.

Mali ste nejaké príznaky?

Bolo to zaujímavé, lebo sesternica nemala žiadne príznaky, ja áno. Nahlásil som ich hygiene. Neviem, či to bolo z cestovania alebo zo stresu, ale mal som teplotu aj kašeľ.