Niektoré lieky dokážu meniť naše morálne rozhodnutia

Koľko elektrických šokov by ste udelili sebe alebo druhým ľuďom výmenou za väčší finančný zárobok?

Naše morálne rozhodnutia v podobných dilemách podliehajú mnohým faktorom vrátane situačných – postačí, ak mierne upravíme situáciu, v ktorej sa rozhodujeme, napríklad manipuláciou s časom, ktorý máme na rozhodnutie k dispozícii, a naše riešenia morálnych dilem sa budú značne líšiť.

Zďaleka nejde o jediný činiteľ, ktorý sa do našich rozhodnutí premieta. Podľa výskumu, ktorý tento mesiac publikovala neurovedkyňa Molly Crockettová z univerzity v Oxforde a jej tím v časopise Current Biology, vplývajú na naše morálne rozhodnutia aj lieky, ktoré sa bežne používajú na liečbu depresie (Citalopram) a Parkinsonovej choroby (Levodopa).

Objav by mohol pomôcť porozumieť mechanizmom, ktoré sú zodpovedné za agresívne či antisociálne správanie, a procesom v pozadí morálnych rozhodnutí. Naznačuje aj otázku po morálnom vylepšovaní ľudí, ktorí by sa – v budúcnosti – mohli vylepšovať jednoduchou aplikáciou takzvaných „morálnych liekov“.

Predošlý výskum ukázal, že dva neurotransmitery, sérotonín a dopamín, čiže látky určené na prenos impulzov medzi mozgovými bunkami, ovplyvňujú našu zvýšenú alebo zníženú ochotu ubližovať druhým ľuďom. Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sú násilnícki, majú sérotonínu menej. Ľudia s psychopatickým a agresívnym správaním majú dopamínu viac, ako je bežné, informuje Science.

Crockettová a jej tím sledovali, ako bude antidepresívum Citalopram, ktoré manipuluje so sérotonínom, a liek na Parkinsonovu chorobu s názvom Levodopa, ktorý zasahuje do dopamínu, vplývať na ochotu ľudí ublížiť sebe a druhým výmenou za určitú sumu peňazí.

Problém s hypotetickými scenármi

Tieto otázky sa v súčasnej morálnej psychológii študujú cez rôzne hypotetické morálne dilemy, obzvlášť problém dreziny (trolley problem). Ide o situáciu, keď sa na päť robotníkov na trati rúti drezina, ale vy stojíte pri výhybke a máte možnosť ju presmerovať na vedľajšiu koľaj.

Na nej však stojí jeden človek. Čo by ste urobili? Drvivá väčšina ľudí, až 90 percent, sa vyjadruje, že by výhybku prehodili a zachránili tak väčší počet ľudí, hoci jeden nevinný by zomrel.

Nevýhodou týchto dilem je, že sú iba hypotetické – napríklad výskum od Oriel FeldmanHallovej z univerzity v New Yorku a jej tímu ukázal, že pri hypotetických a reálnych morálnych dilemách sa rozhodujeme inak.

Crockettovej a jej tímu sa tento problém podarilo odbúrať tým, že účastníci experimentu neriešili iba hypotetický scenár, pretože rozhodnutia, ktoré urobili, mali reálny dosah a boli podľa nich potrestaní šokmi a odmenení peniazmi.

Rozdielne výsledky pri Citaloprame a Levodope

Výskumu sa zúčastnilo celkovo 175 zdravých ľudí, ktorí niekoľko hodín pred experimentom dostali buď uvedené lieky, alebo placebo (liek bez účinnej látky). Jedincov celkom náhodne rozdelili na tých, ktorí elektrické šoky dostávali, a tých, ktorí ich udeľovali. Ich intenzita bola mierna, dala sa tolerovať.

Ľudia, ktorí šoky rozdávali, riešili až 170 kôl hry. V každom z nich mali na výber medzi množstvom peňazí a veľkosťou šoku – v jednom kole tak mohli čeliť výberu z nasledujúcej ponuky: 7 šokov za 10 dolárov alebo 10 šokov za 15 dolárov. V polovici prípadov udeľovali šoky sebe, v druhej rozhodovali o šokoch pre druhých.

Ako sme už naznačili, hra nebola iba hypotetická, pre hráčov mala reálne dôsledky – vedci vybrali celkom náhodne jedno z kôl a na základe jeho výsledku rozdelili šoky a peniaze. Ľudia tak mali dôvod brať hru vážne.

Ako sa ukázalo, ľudia, ktorí dostali placebo, boli ochotní vzdať sa v priemere 55 centov, aby sa vyhli tomu, že udelia šok sebe, a až 69 centov, aby nemuseli dať šok druhému človeku. V prípade ľudí, ktorí vzali Citalopram, však boli tieto sumy takmer dvojnásobné. Inými slovami, ľudia, ktorí dostali tento bežný liek na liečbu depresie, boli ochotní vzdať sa relatívne veľkej sumy peňazí, len aby nemuseli ubližovať sebe a druhým.

Počas celého experimentu udelili ľudia, ktorí dostali Citalopram, až o 30 šokov menej sebe a 35 šokov menej druhým ako ľudia, čo vzali placebo. Tí, čo užili Citalopram, tak mysleli viac na druhých ako na seba – tento jav, ktorý Crockettová a jej tím pozorovali v inom výskume minulý rok, dostal odborné pomenovanie „hyperaltruizmus“.

Čo sa týka Levodopy, lieku na liečbu Parkinsonovej choroby, ktorá manipuluje s dopamínom, výsledky boli úplne iné – hyperaltruizmus sa vytratil, títo ľudia udelili v priemere o desať šokov viac ako tí, čo boli v skupine s placebom.

„Naše výsledky sa dajú potenciálne využiť pri liečbe antisociálneho správania, pretože nám pomáhajú porozumieť, ako sérotonín a dopamín vplývajú na našu ochotu ublížiť druhým výmenou za osobný prospech,“ povedala Crockettová v správe univerzity v Oxforde.

„Ukázali sme, že psychofarmaká, ktoré sa bežne predpisujú, ovplyvňujú u zdravej populácie morálne rozhodnutia, čo vyvoláva závažné otázky ohľadom používania týchto liekov,“ dodala.

Crockettová hovorí o vplyve liekov na naše morálne rozhodnutia. ZDROJ – Youtube

Na druhej strane, výskum prebiehal výlučne na zdravej populácii, preto sa výsledky v prípade pacientov, ktorí trpia depresiou alebo Parkinsonovou chorobou, môžu výrazne líšiť. „To posledné, čo by som chcela, je, aby sa ľudia, ktorí berú tieto lieky, začali pod vplyvom našej štúdie obávať o svoj rozhodovací proces,“ povedala pre Science Crockettová.

Oxford, svetový líder vo výskume morálneho vylepšovania

Na záver dodajme, že Oxford je asi svetovým lídrom vo výskume liekov, ktoré ovplyvňujú naše morálne rozhodovanie. Na túto tému publikovala Molly Crockettová (pôsobí na Oxforde) v minulosti už viacero prác. Zistila napríklad, že ak ľudia riešili variant problému dreziny, takzvanú dilemu lávky, čiže dilemu, keď sa na päť ľudí rúti drezina a vy ich môžete zachrániť tým, že pred nich zhodíte z mosta človeka, ktorý ju zabrzdí, ale sám zomrie, ich averzia obetovať tohto človeka sa štatisticky významne zvýšila, ak predtým dostali Citalopram.

Savulescu hovorí o potrebe liekov určených na morálne vylepšovanie. ZDROJ – Youtube

Na Oxforde tiež existuje Centrum pre praktickú etiku v čele s Julianom Savulescuom, kde sa otázkam „morálnych liekov“ a „morálneho vylepšovania“ (moral enhancement) venujú systematicky. Savulescu sa domnieva, že naša myseľ je značne nedokonalá, a ak ju nebudeme cielene vylepšovať, nebudeme schopní efektívne riešiť morálne dilemy, ktorým dnes čelíme, napríklad globálne otepľovanie.

Dostupné z DOI: http://dx.doi.org/10.1016/j.cub.2015.05.021