Denník N

Právnička Števulová: Debata o slabších je v našom štáte veľmi toxická, chýba nám pocit súdržnosti

Zuzana Števulová. Foto - PS
Zuzana Števulová. Foto – PS

„Keby som dnes bola chudobná Rómka v osade, ktorá je celá v karanténe, čo by som robila?“ pýta sa v rozhovore právnička Zuzana Števulová, ktorá sa zameriava na ľudské práva.

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanRSS

V kontexte vývoja situácie okolo globálnej pandémie rozmýšľame aj nad pojmami ľudskosťľudská dôstojnosť. Čo znamenajú pre vás ako právničku, ktorá sa zameriava na ľudské práva?

Musím sa priznať, že mi trvalo pomerne dlhý čas, kým som sa nad nimi začala cielene zamýšľať. Práve vďaka dennému kontaktu s utečencami a ľuďmi, ktorí nejakým spôsobom trpeli, som si uvedomila, že nachádzanie ľudskej dôstojnosti v každodennom živote je to najdôležitejšie.

V ústavách štátov a v rôznych medzinárodných dokumentoch vyjadrujeme, že ľudskú dôstojnosť má každý človek, že sme ako ľudia rovnocenní jeden druhému. Ľudská dôstojnosť je prameňom všetkých práv a rovnosti práv všetkých bytostí. Ľudskú dôstojnosť neopíšeme jedným slovom. Vo svojej podstate znamená, že každého človeka si vážime tak ako seba samého.

Veľa ľudí dnes žije s pocitom neistoty, v strachu z nebezpečenstva, ktoré nevidíme a nepoznáme. Isté mentálne utrpenie je prítomné v nás všetkých. Z vyjadrení niektorých politikov však vyplýva, akoby mali niektorí ľudia v našej spoločnosti menší nárok na súcit a pomoc nás ostatných. Ako sa na to pozeráte?

Prirodzeným ľudským inštinktom v čase veľkého ohrozenia sú obavy a strach – o seba a o blízkych, ktorých utrpenie sa nás dotýka. Stratili sme pocit kontroly, ktorý je dôležitý pre spoločenskú morálku. Netreba sa z tohto pocitu obviňovať, či ste dôchodca, alebo povedzme podnikateľ, ktorý má nútene prerušenú prevádzku a nevie, čo bude s jeho živobytím.

Problém je, že si často zabúdame uvedomiť, že aj iní ľudia trpia rovnako, porovnateľne alebo možno dokonca viac ako my. V tejto situácii treba brať do úvahy nároky nás všetkých. Na to zabúdame.

Po prvotnom šoku, pri hlbokých a zatiaľ časovo neohraničených obmedzeniach, ktoré zažívame, by teda tieto naše základné inštinkty mala nahrádzať empatia a súcit aj voči iným. Závisí to od toho, aká vyspelá sme spoločnosť, akí vyspelí sú naši lídri a líderky, cirkevné alebo spoločenské autority, tí, ktorí formujú spoločenskú debatu.

Práve v takýchto časoch je úlohou autorít poukazovať na to, že medzi nami žijú aj ľudia, ktorí nám inokedy zo spoločenského vzorca „My“ vypadávajú a nezahŕňame ich do okruhu ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc a ochranu. Práve dnes to musíme urobiť.

Veľa ľudí na Slovensku vie a chce pomáhať iným. Ako príklad môžem uviesť tisíce dobrovoľníkov a darcov, ktorí sa zmobilizovali na pomoc obetiam a pozostalým po výbuchu bytovky v Prešove pred Vianocami 2019, alebo všetkých tých, ktorí sú po celej krajine zapojení v iniciatíve Kto pomôže Slovensku. Prečo teda naše politické elity viac nepracujú s ľudskou prajnosťou, so súcitom a s ochotou pomáhať? Mnohí politici, naopak, používajú nenávistnú populistickú rétoriku.

Viacerí už dlhodobo upozorňujeme, že v našom štáte je debata o slabších veľmi toxická. Podotýkam, že tými slabšími bol vždy niekto iný. Chýba nám pocit súdržnosti.

Súhlasím s vami, že na Slovensku vieme byť empatickí, súcitní a pomáhajúci. Svedčia o tom príklady, ktoré ste spomenuli, ale mali sme tu napríklad aj veľa zbierok na pomoc utečencom, ľuďom na Ukrajine zmietanej vojnovým konfliktom a mnohé iné. Zároveň sa však v hlavnom, vedúcom politickom diskurze dlhodobo praktizoval jazyk nenávisti a vylučovania určitých komunít. Najviac to vnímame práve v prípade najchudobnejších z rómskych osád.

Ja osobne hovorím o predsudkoch, ktoré máme, už dlho. Otvorene musím priznať, že ich mám aj ja.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Migrácia

    Podcast Denníka N

    Slovensko, Svet

    Teraz najčítanejšie