Život bez teplých nedeľných rožkov ako symbol spoločenskej a environmentálnej zodpovednosti

Autor je verejný teológ 

Súčasná epidémia koronavírusu, podobne ako iné krízy, nie je len výzvou, ale aj príležitosťou na uskutočnenie pozitívnych zmien. Konkrétne oblasti budú závisieť od individuálnych schopností a možností, ale nikto z nás nie je o túto príležitosť ochudobnený. Všetci si prajeme, aby sa život čo najskôr vrátil do normálu, ale jednou z oblastí, kde to nemusí byť žiaduce, je „nedeľné nakupovanie“. Podobná myšlienka sa v slovenských médiách už objavila. Cieľom tohto textu je prispieť do diskusie teologicko-etickou perspektívou.

Jednou z úloh verejných teológov je identifikovať v náboženských tradíciách koncepty, symboly a praxe, ktoré môžu byť podnetné aj pre osoby, ktoré náboženstvo nepraktizujú. Z môjho pohľadu je jedným z takých konceptov „sabat“ alebo inak deň odpočinku, ktorý má kľúčový význam tak pre judaizmus, ako aj pre kresťanstvo. V rámci oboch tradícií existujú rôzne teológie sabatu a z nich vyplývajúce presvedčenia, ako by mali veriaci určený deň týždňa náležite „svätiť“, ale základná koncepcia zostáva nedotknutá.

Čoraz viac teológov (a teologičiek) objavuje korene kresťanského sviatočného dňa – nedele – v židovskom sabate a čerpá z bohatstva tejto tradície, čo okrem iného prispieva k posilneniu medzináboženského dialógu. Dôkazom je rastúci počet publikácií autorov, ako sú Walter Brueggemann, Dorothy Bassová, Marva Dawnová, Norman Wirzba či Claire Wolfteichová. S posledne menovanou profesorkou som mal na Bostonskej univerzite možnosť študovať a vďačím jej nielen za prehĺbenie teologického porozumenia sabatu, ale aj za kultiváciu jeho praktizovania.

Osobitnú zmienku si v našej diskusii zaslúži apoštolský list Dies Domini z roku 1998, v ktorom sa pápež Ján Pavol II. detailne zaoberá otázkou svätenia nedele. Je škoda, že tento pozoruhodný dokument je pomerne málo známy, čo má okrem iného za následok, že mnohí veriaci zredukovali kresťanský sabat („deň Pána“) na účasť na bohoslužbách. Jednou z výziev pre teológov a duchovných je pomôcť veriacim ozrejmiť hlbší teologický význam sabatu a tiež objaviť jeho širšie spoločenské a environmentálne implikácie.

Pre teológiu židovského sabatu sú podstatné motívy stvorenia a oslobodenia, ako aj koncept zmluvy. Na jeho dôležitosť poukazuje fakt, že ide o jedno z prikázaní Desatora: „Pamätaj na sobotný deň, že ho máš svätiť! Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu. Siedmy deň je sobota pre Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Veď Hospodin za šesť dní utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, a v siedmy deň odpočíval. Preto Hospodin požehnal sobotný deň a posvätil ho.“ Prikázanie je záväzné aj pre kresťanov, hoci pre väčšinu z nich sa v súvislosti s Kristovým vzkriesením stala sviatočným dňom nedeľa, ktorá je vnímaná ako „Veľká noc týždňa“.

Všimnime si, že v uvedenom prikázaní sa nenachádza len zodpovednosť veriaceho človeka voči Bohu, ale aj voči druhým ľuďom vrátane „sluhu“ a „cudzinca“ či dokonca voči zvieratám. Všetci majú právo na odpočinok, ktorý je ústrednou súčasťou sabatu. Odborníčka na judaistiku Andrea Lieberová poznamenala, že „sabat je jedným z najväčších darov judaizmu pre západnú civilizáciu“. Z biblického hľadiska možno dodať, že je to aj Boží dar pre ľudstvo, pretože Boh posvätil „siedmy deň“ ešte predtým, ako si vyvolil židovský ľud, aby bol svetlom národov.

Človek nemusí byť veriaci, aby premýšľal nad témami a dokázal oceniť vybrané hodnoty náboženských tradícií. Tí z nás, ktorí si pamätajú na život pred rokom 1989, dobre vedia, že komunistický režim nebol náboženstvu naklonený. Napriek tomu rešpektoval nedeľu ako „deň pracovného pokoja“, keď boli okrem iného zatvorené obchody. Skutočnosť, že v obchodoch bolo málo rozmanitosti a chýbal tovar, nám prekážala, ale nepamätám si nikoho, kto by sa sťažoval, že sa v nedeľu život v krajine zastavil. Naopak, mnoho ľudí, ktorí si spomínajú na časy minulé, hovorí, že vtedy bol život „pokojnejší“ a že „bolo na všetko viac času“.

V roku 1930 renomovaný ekonóm John Maynard Keynes predpovedal, že vďaka technologickému pokroku budú jeho vnúčatá pracovať iba 15 hodín týždenne. Nielenže pracujeme – väčšina preto, že nemá možnosť voľby – nepomerne viac hodín, ale mnohí majú aj pocit, akoby deň nemal dostatok hodín a týždeň dostatok dní. Aforizmus „čas sú peniaze“ počujeme často. Mnohí nevnímajú čas ako dar, ale ako komoditu, ktorú sa snažia „šetriť“ či „investovať“.

Termín „time poverty“ (časová chudoba) sa stal súčasťou nášho slovníka a patológiou doby. Situácia na Slovensku je lepšia ako v Spojených štátoch amerických aj z dôvodu dlhších dovoleniek, viacerých sviatkov a všeobecne pomalšieho tempa života. Je to dobré pre jednotlivcov aj pre spoločnosť, hoci niektorí podnikatelia či ekonómovia môžu nesúhlasiť. Musíme však trvať na tom a často si pripomínať, že človek nie je len konzumentom, najvyšším dobrom nie je hospodársky rast a na život by sme sa nemali pozerať primárne skrze ekonomické okuliare.

Sabat by mal byť pravidelnou pripomienkou, že trh, hoci dôležitý, nie je Boh. Aj boh trhu má svoje dogmatické články viery a horlivých misionárov, ktorí sa snažia presvedčiť o jeho všemocnej „neviditeľnej ruke“, ktorej zvrchovanému riadeniu by sme sa mali bezvýhradne podriadiť. Ak to však urobíme, odovzdáme svoje životy do rúk falošného boha, ktorý sľubuje nesplniteľné a má schopnosť priviesť ľudí do otroctva. Keď budú v okovách, pripomenie im, že ich súčasný stav je výsledkom ich minulých slobodných rozhodnutí.

Človek nemusí byť „demokratickým socialistom“ a ani „progresívnym ľavičiarom“ (hoci aj oni majú v demokratickej spoločnosti svoje legitímne miesto), aby vzdoroval silám, ktoré majú deštruktívny vplyv na životy jednotlivcov a spoločnosti. Nemusí byť „neomarxistom“ a ani „ekoteroristom“, keď hovorí o sociálnej spravodlivosti a environmentálnej zodpovednosti. A nemusí sa mýliť, keď tvrdí, že sloboda jednotlivca, aj keď je mimoriadne dôležitá, nie je jediným stavebným kameňom dobrej spoločnosti.

Rešpektovanie a nájdenie pôžitku v dni odpočinku a zabezpečenie rovnakého benefitu pre všetkých je niečo, na čom by sa väčšina veriacich i neveriacich mala byť schopná zhodnúť. Nechať obchody v nedeľu zatvorené nie je všeliek na individuálne, spoločenské a environmentálne problémy. Je to však krok správnym smerom. Okrem iného to môže slúžiť ako mocný symbol, ktorý nám aj počas ďalších šiestich dní v týždni bude pripomínať našu zodpovednosť voči sebe samým, iným ľuďom a prírode.

Ako sa táto zodpovednosť vzťahuje na každého z nás jednotlivo, je samostatnou otázkou. Rovnako ako aj to, ako môže spoločnosť účinne pomôcť osobám, ktoré v nedeľu núti pracovať ich finančná situácia alebo si to vyžaduje typ ich zamestnania. Tieto otázky môžeme autenticky klásť, keď sme ochotní – možno aj vďačne a s radosťou – vzdať sa počas jedného dňa v týždni „teplých rožkov“, pretože chápeme, že dobrý život je o niečo viac. Možno aj v dôsledku pandémie sa blížime k bodu, keď bude naša spoločnosť schopná túto skutočnosť lepšie pochopiť.