Dozrel čas na sprísnenie osobnej hmotnej zodpovednosti sudcov

Autor je advokát, špecializuje sa na ústavné právo

Podľa aktuálne zverejneného programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky chce vláda nelichotivý stav našej justície riešiť aj tým, že zruší rozhodovaciu imunitu sudcov. Inými slovami, sudcovia by za svoj postup a rozhodnutia v súdnom konaní niesli plnú osobnú (právnu) zodpovednosť, pričom za akékoľvek pochybenia pri výkone zverenej verejnej moci by tiež mohli byť sankcionovaní, ako ktokoľvek iný, kto poruší záväzné právne pravidlá.

V demokratickom a právnom štáte však rozhodovaciu (funkčnú) imunitu sudcom (celkom) zrušiť nie je možné, a to ani ústavným zákonom, pretože by išlo o ústavne neprípustný (neprimerane intenzívny) zásah do princípu deľby moci a s ním súvisiacej nezávislosti súdnej moci, ktorá predstavuje podstatnú súčasť nezmeniteľného implicitného materiálneho jadra Ústavy Slovenskej republiky (PL. ÚS 21/2014).

Princíp nezávislosti súdnictva dôvodne a opodstatnene garantuje sudcom imunitu pre výkon ich verejnej funkcie. To však neznamená, že sudcovia sú oprávnení interpretovať a aplikovať právo podľa svojej ľubovôle. Funkčná imunita nebráni vyvodzovať osobnú zodpovednosti voči sudcom, ktorí svoje povinnosti porušujú z hrubej (vedomej) nedbanlivosti alebo dokonca úmyselne.

Jedným z najväčších problémov súdnictva v Slovenskej republike, ak nie vôbec najväčším, je nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Súdy, respektíve sudcovia nie ojedinele postupujú a rozhodujú, či už z nedbanlivosti alebo niektorí aj úmyselne, v zrejmom rozpore s platným právnym poriadkom a ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Za svojvoľné rozhodnutia a škodu, ktorú nimi dotknutým osobám a následne štátu spôsobia, sudcovia fakticky nenesú žiadnu právnu zodpovednosť. Ak ju nesú, tak najviac do výšky trojnásobku svojho funkčného platu. Takýto stav vytvára veľký priestor na korupciu a klientelizmus, čo vyplýva aj z informácií, ktoré boli medializované za ostatné obdobie.

Účinným prostriedkom na nápravu týchto negatívnych pomerov v slovenskej justícii by mohlo byť sprísnenie osobnej hmotnej zodpovednosti sudcov, najmä zavedenie plnej hmotnej zodpovednosti sudcu za škodu spôsobenú svojvoľným rozhodnutím alebo postupom bez ohľadu na to, či sudca škodu spôsobil úmyselne alebo z nedbanlivosti.

Uplatnenie regresného nároku štátu voči sudcovi by tak nebolo obmedzené len predchádzajúcim rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ako je to upravené v súčasnosti v § 104 zákona o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o sudcoch). Ak štát v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uhradí poškodenej osobe škodu (majetkovú alebo nemajetkovú ujmu), ktorá jej bola spôsobená v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu (v trestnej, civilnej alebo inej veci), pričom svojvoľnosť (arbitrárnosť) postupu či rozhodnutia súdu (sudcu) bola konštatovaná vyššou súdnou autoritou, na základe týchto právnych skutočností by štátu mal ex lege vzniknúť regresný nárok voči sudcovi, ktorý škodu svojím svojvoľným rozhodnutím alebo postupom zapríčinil.

Vznik regresného nároku štátu voči sudcovi alebo bývalému sudcovi by tak už nebol podmienený predchádzajúcim právoplatným zistením zavinenia sudcu v disciplinárnom konaní. Disciplinárne konanie sa totiž voči sudcovi nemusí ani začať, ak ho oprávnený subjekt neiniciuje, prípadne bude zastavené, ak sa sudca v priebehu disciplinárneho konania vzdá funkcie sudcu a regresný nárok voči už bývalému sudcovi ani nevznikne.

Zo všeobecne uznávanej právnej zásady „iura novit curia“ – „súd pozná právo“, ktorá sa uplatňuje aj pri zodpovednosti sudcov, vyplýva, že sudca je znalý práva, vrátane ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít. Táto zásada je premietnutá aj v článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Ak sa sudcovi, napríklad v disciplinárnom alebo trestnom konaní, nepreukáže úmysel, je logické predpokladať, že nezákonný postup alebo rozhodnutie zapríčinil z nedbanlivosti. Teda zásadne každý postup alebo rozhodnutie sudcu, ktoré sú v zrejmom rozpore s platným právom, je potrebné považovať za zavinené konanie. Pri opakovanom porušení zákazu svojvôle by sudca mal byť automaticky zbavený funkcie sudcu, napríklad v súlade s primeranou aplikáciou trestnoprávnej zásady „trikrát a dosť“. To, samozrejme, nevylučuje, aby bol sudca v disciplinárnom konaní zbavený funkcie už pri svojom prvom závažnom previnení.

Benátska komisia sa nedávno zaoberala otázkou zodpovednosti štátu a následnej zodpovednosti sudcov, čo je citlivou témou v mnohých krajinách, vo svojom liste amicus curiae vypracovanom na žiadosť Ústavného súdu Moldavskej republiky. Podľa stanoviska Benátskej komisie by sudcovia vo všeobecnosti nemali byť zaviazaní na regresnú náhradu škody, ak svoju funkciu vykonávajú v súlade s profesijnými štandardmi definovanými zákonom (funkčná imunita).

Osobná hmotná zodpovednosť sudcov sa však v súlade s európskymi právnymi štandardmi pripúšťa za predpokladu existencie úmyslu alebo hrubej nedbanlivosti na ich strane. Musí byť upravená jasnými, zrozumiteľnými a predvídateľnými zákonnými pravidlami, ktoré nebudú kolidovať s princípom nezávislosti súdnictva.

Sprísnenie hmotnej zodpovednosti sudcov môže výrazným spôsobom zlepšiť kvalitu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a posilniť stav právnej istoty v Slovenskej republike, a to bez potreby otvárania ústavy, keďže sudcovia budú finančne motivovaní pristupovať k svojej rozhodovacej činnosti oveľa zodpovednejšie, ako je tomu, žiaľ, vo viacerých prípadoch v súčasnosti.

Vzhľadom na aktuálny stav slovenskej justície by takáto právna úprava bola legitímna a opodstatnená, pričom pri dôkladne uváženej novelizácii zákona o sudcoch by nijakým spôsobom nezasahovala do nezávislosti súdnej moci. Sudcovia, ktorí nemajú dostatočné odborné a morálne kvality pre výkon svojej funkcie, by tak museli dôkladne zvážiť, či sa im „oplatí“ naďalej pôsobiť v súdnictve.