Je Grécko ešte suverénny štát? Je tá dohoda prípustná?
Víkendové rokovania skončili takým veľkým ústupkom Grécka, že je prirodzené sa pýtať, či zvyšok Európy mal právo niečo také vôbec žiadať.
Ak správne chápeme nočnú dohodu, tak Grécko vloží veľkú časť svojho majetku do fondu, ktorý budú v konečnom dôsledku riadiť ľudia z iných krajín – zástupcovia európskych veriteľov. Minimálne v histórii Európskej únie niet podobného prípadu, keď by sa jeden štát v takej veľkej miere vzdal svojej suverenity v prospech ostatných.
Optikou finančníka to, samozrejme, zmysel dáva. V súkromnej sfére ide o analógiu situácie, keď krachujúca zadlžená firma pýta od veriteľov odpis časti dlhu a nové peniaze na udržanie výroby a iné potrebné investície. Presviedča ich, že ak jej pomôžu prežiť, z ich pohľadávok sa im vráti viac, ako keby ju nechali padnúť a hodili hneď na dražbu.
Je potom len na slobodnom rozhodnutí veriteľov, či plánom zadlženej firmy ešte uveria, respektíve aké garancie si vypýtajú. Môžu napríklad podľa vlastného vkusu nominovať nový manažment firmy (banky tak poslali Eichlera do VSŽ) alebo si do zálohy napríklad vypýtajú akcie samotného podniku.
Optikou finančníka je to v podstate to isté, ako v nedeľu v noci vyrokovala Merkelová s Tsiprasom. Vypýtala si zálohu, strážiť ju budú jej manažéri a aj záväzný plán zmien gréckej ekonomiky a štátu fakticky napísali európski ekonómovia.
Zásadná otázka však znie, či sa takto môžu správať k sebe štáty, ktoré nie sú vo vojne, naopak, sú členmi jedného spoločenstva (Európska únia).
Ak Grécko nechá fakticky rozhodovať o svojich zákonoch a majetku iné krajiny, vzdáva sa veľkej časti suverenity – a vlastne prestáva byť štátom. Lebo za štát považujeme združenie ľudí, ktoré samo slobodne rozhoduje o tom, ako zabezpečí potreby občanov, pre ktorých vzniklo.
Áno, Grécko nemá politickú a ekonomickú elitu, ktorá by dokázala zmeniť zákony a privatizovať tak, aby sa krajina natrvalo zmenila k lepšiemu. Ibaže to je znova len forma priznania, že ak chce Grécko ostať v Únii a eurozóne, musí sa aspoň dočasne vzdať dôležitej časti suverenity.
Napriek tomu všetkému nemožno jednoznačne tvrdiť, že to, k čomu Merkelová a spol. dotlačili Tsiprasa, je neprípustné. Konečné rozhodnutie je napokon na gréckych poslancoch. Ich slobodu rozhodovania síce limituje vedomie, že reprezentujú zadlžený štát, no nie je to námorná blokáda, Únia sa Grékom nevyhráža vojskom, stále existuje alternatíva.
Gréci môžu slobodne vyhlásiť, že na dlhy kašlú, že si štát zorganizujú, ako vedia – a veritelia to v zásade len môžu zobrať na vedomie. Zrejme by nasledovali exekúcie na majetok Grécka mimo jeho územia, no jeho výnos by bol zanedbateľný.
Na obranu tvrdosti Merkelovej (a napríklad aj Fica) môže slúžiť aj otázka, aká bola iná alternatíva. Grécki vyjednávači sa za posledný polrok správali tak neseriózne, že zdravý rozum zakazoval dávať im ďalšiu pomoc bez kvalitných záruk.
Ak by aj v tejto situácii premiéri súhlasili s riskantnou pomocou bez záruk v mene idey európskej súdržnosti, logicky by doma dostali otázku, či ešte zastupujú suverénne štáty alebo sú záujmy udržania Únie a eura nadradené všetkému. Aj to by bola legitímna otázka.
Na čom sa Grécko v noci dohodlo s eurozónou
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
