Ak by som bol minister školstva
Autonómne školy nie sú žiadnym šialeným experimentom. Vo svete funguje množstvo úspešných príkladov.
Autor je analytik INESS
V programovom vyhlásení vlády za školstvo sa nachádza množstvo dobrých opatrení a ešte viac dobre mienených cieľov. Medzi tie prvé patrí optimalizácia siete škôl, otvorenie trhu s učebnicami, zjednotenie a zrovnoprávnenie financovania, zoštíhlenie úradov či zjednodušenie zakladania materských škôl.
Z dlhodobého hľadiska však budú dôležitejšie tie druhé – dobre mienené ciele. Minister plánuje „aktualizovať, zatraktívniť a skvalitniť“ vzdelávanie na základných a stredných školách, „vyhodnocovať efektívnosť vynaložených prostriedkov“ a podporiť „otvorené formy moderného manažmentu škôl“. Otázka za milión je, ako toto všetko dosiahnuť.
Po rokoch sledovania školstva na Slovensku som skeptický k dvom postupom. Neviem si dobre predstaviť, že sa ministrovi podarí nájsť odhodlanie a silu na veľkú reformu školstva, ktorá by priniesla výraznejšie zemetrasenie pred katedrami. Nikomu sa do niečoho takého už nechce. Učiteľom, riaditeľom, zriaďovateľom, a teda ani ministrovi. Ohlásiť najväčšiu reformu školstva je najrýchlejšia cesta, ako sa dostať na obrázky satirickej stránky Zomri.
Lenže rovnako nikam nevedie ani druhý postup. Zamerať sa na detaily a vylepšovať drobné parametre. Tu pridať hodinu dejepisu, tam ubrať hodinu hudobnej výchovy. Vyvolať verejnú diskusiu o tom, akým písmom majú písať deti alebo či sa má vrátiť povinná branná výchova. Takéto zmeny prinesú mediálne pokrytie, ale vlak menom školstvo to ani minimálne nevychýli z jeho trajektórie.
Našťastie existuje aj tretia alternatíva. Je ňou umožnenie vzniku
