Denník N

„Skutok sa nestal“ a štátna karanténa majú niečo spoločné

Foto - TASR/Jaroslav Novák
Foto – TASR/Jaroslav Novák

Čo o našej republike a jej vzťahu k vlastným občanom hovorí spôsob, akým zaobchádza s navrátilcami zo zahraničia a tými, ktorí sú oddelení od zvyšku populácie z dôvodu podozrenia na infekciu koronavírusom?

Autor študuje na Cambridgeskej univerzite

Železničná stanica takmer na hranici štátov, kedysi tak veľmi strážená, už v dvadsiatom prvom storočí vďaka schengenu takmer neexistuje. No dnes, v čase globálnej pandémie, nadobúda znovu význam a prechádzajúc cez ňu občan znovu cíti význam tohto predelu.

Túto hranicu navrátilec pretne počas kráčania po úzkej asfaltke, ktorú nasleduje, až kým sa nedostane k vojenskému autu a niekoľkým vojakom, ktorí navrátilcov usmerňujú, aby čakali na začiatku lúky. Vo svetle zapadajúceho slnka vidno monumenty hlavného mesta. Síce stále vzdialené, no po tisíckach precestovaných kilometrov už tak veľmi blízko.

Neskôr presun práve na staršom vojenskom nákladnom aute do zberného centra, kde vo vyhriatom stane plnom neznámych ľudí, cestujúcich zo všetkých kútov sveta, čaká navrátilec na oznámenie, kde sa mu ujde miesto. Bude to „luxus“ v legendárnej Častej-Papierničke či tvrdá realita Lešte alebo Gabčíkova? Chvalabohu, tentoraz sa ujde miesto v Trenčianskych Tepliciach.

Po trojhodinovom čakaní v už spomínanom malom stane s desiatkou ďalších navrátilcov, teda vo väčšej blízkosti neznámych ľudí, než bol človek vystavený počas desiatok hodín cesty domov, navrátilca odvezú, znovu v malom aute, do prideleného zariadenia. Tam musí znovu čakať, uprostred noci a viac než hodinu, na pridelenie dvojposteľovej izby s takmer nefungujúcim internetom. A počas príchodu do karantény a ani počas jej trvania navrátilec nedostáva takmer žiadne informácie. Nevie teda, kedy a ako bude testovaný, či a ako bude hradiť mierne premrštenú cenu za stravu na deň (13 eur).

Neskôr sa navrátilec dozvie, že ľudia s ktorými čakal hodiny v stane a cestoval s nimi do karanténneho zariadenia, mali pozitívne testy na nový koronavírus.

Tieto obrazy som zažil nielen ja, ale aj tisíce ďalších navrátilcov, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli vrátiť v čase pandémie domov, „na rodnú hrudu“. Niektorí kvôli rodine, niektorí z finančných dôvodov a niektorí jednoducho preto, že chcú byť v kritických časoch doma. Facebookom putovalo veľa príbehov a videí ľudí, ktorí zažili výrazne horšie okolnosti karantény – od ubytovania s pozitívnymi ľuďmi až po slabú hygienu v zariadeniach, kam boli pridelení. Všadeprítomný je pocit, že navrátilec nie je človekom, ale len číslom. Prípadne rizikom.

Nechcem, aby tieto riadky vyzneli ako sťažovanie sa. Žijeme vo výnimočných časoch a všetci – policajti, vojaci či hygienici – robia, čo vedia. No práve o to ide – manažment navrátilcov, ako aj ľudí z oblastí, v ktorých sa nákaza šíri viac, ide podľa postupov a pravidiel, ktoré sú etablované u štátnych zamestnancov a ľudí uplatňujúcich zákony a nariadenia. Obzvlášť v časoch neistoty a krízy (a čo je neistejšie než zmena vlád počas ekonomickej krízy v pandémii?) prebieha veľa procesov podľa štandardizovaných pravidiel. Prečo však naše štandardné postupy vyzerajú práve takto?

Účelom tohto textu je zamyslieť sa nad tým, čo takýto manažment krízy hovorí o vzťahu občan-štát. Pohľad na túto tému celkom dobre ilustruje podstatu problémov, ktoré so štátom máme aj mimo krízových časov.

Štyridsať dní pred bránami Benátok

Je lingvisticko-epidemiologickou iróniou, že prvý potvrdený prípad nového koronavírusu na Slovensko priniesol človek, ktorý

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie