Psychológ: Vyhorieť môže aj trafikant či operátor pásovej výroby

V rozhovore sa dočítate aj to:

• či existuje aj užitočný stres;
• ako sa motivovať, aby sme nepoľavili pri štúdiu či práci z domu;
• či s deťmi hovoriť o riziku straty práce alebo nedostatku financií alebo si to skôr nechať pre seba, aby sme ich zbytočne nestresovali a neprenášali na nich naše obavy, a
• ako predchádzať vyhoreniu.

Je v poriadku, ak ľudia počas koronakrízy cítia strach či úzkosť?

Je to úplne normálna a prirodzená reakcia na vzniknutú situáciu. Strach a obavy súvisia s pudom sebazáchovy a sú dôležitými ochrannými mechanizmami. V situáciách objektívneho ohrozenia sú úplne v poriadku. V poriadku nie je skôr extrémna reakcia v jednom aj druhom smere, teda prehnané až paralyzujúce obavy, ale aj ich úplná neprítomnosť. Úplná absencia strachu v súčasnej situácii môže znamenať nebezpečenstvo ako pre odvážneho človeka, tak aj pre jeho okolie.

Ktorí ľudia prežívajú toto obdobie najťažšie?

Najmä citlivejší, emocionálne labilnejší ľudia, pre ktorých je oveľa náročnejšie vyrovnať sa ako s prítomnosťou hrozby, tak aj s obmedzeniami, ktoré z nej vyplývajú. Takí ľudia horšie zvládajú pocit tlaku – majú „zázračnú lupu“, ktorá v ich očiach zväčšuje pravdepodobnosť toho, že utrpia osobnú ujmu, aj jej intenzitu. Druhou viac postihnutou skupinou sú výrazní extroverti, ktorým chýba komunikácia a spoločenský rozmer života. Môžu si ich síce sčasti kompenzovať cez moderné technológie, pre mnohých to však nie je „ono“ a nevedia sa dočkať kontaktov tvárou v tvár.

Hrozí, že doma prepukne ponorková choroba? Stúpa rozvodovosť či domáce násilie?

Áno, publikované výskumy z Číny a Fínska ukazujú nárast žiadostí o rozvod v takýchto podmienkach o 30 až 40 percent. Podobné je to aj s domácim násilím, ale aj s menej extrémnymi prejavmi ponorkovej choroby. Možnosť byť viac so svojimi blízkymi nemusí byť pre všetkých jednoznačným pozitívom. Sú napríklad vlastnosti, ktoré na partnerovi neznášate, ale bez problémov ich tolerujete, ak si od nich môžete oddýchnuť. Niečo iné je, ak ich musíte znášať 24 hodín denne.

Ľudia sú spoločenské tvory – ako prežívame osamelosť, keď nevychádzame von a prišli sme o osobné kontakty?

Veľa záleží na tom, nakoľko ide o dobrovoľnú osamelosť. V tomto sa medzi sebou veľmi líšime. Ak sa pre ňu niekto rozhodne z vlastnej vôle, tak vníma ohrozenia vyplývajúce z pandémie menej citlivo, ako zistili poľskí kolegovia. Pre niektorých je minimalizácia kontaktov s okolím úspešnou stratégiou, ako sa vyrovnať s neistotou a hrozbami vo vonkajšom prostredí. Naopak, iní ľudia potrebujú zdieľať svoje napätia s inými ľuďmi, aby od nich odpozerali, či majú podobné napätia, a aby videli, ako sa s nimi vyrovnajú. Ak to nie je možné a osamelosť je neželaná, môže mať v extrémnom prípade za následok aj psychiatrické prejavy. Je dôležité, aby sa človek poznal a vedel, koľko sociálnych kontaktov asi potrebuje. V prípade, že je toho viac, je dobrou stratégiou zosieťovať sa s podobne založenými ľuďmi a napĺňať si túto potrebu navzájom.

Mnohí robia z domu – je dobré nastaviť si denný režim, aby sme nezleniveli?

Vo všeobecnosti áno, ale málo ľudí sa vyznačuje na to potrebnou sebadisciplínou. Domáce prostredie ponúka obvykle viac rozptýlenia než práca. Dan Ariely (psychológ z Duke University – pozn. red.) vidí v tejto situácii loptičku skôr na strane manažérov a ponúka pre nich niekoľko námetov, ako je vhodné podporovať produktivitu svojich zamestnancov pracujúcich cez home office.

Ako sa motivovať, aby sme nepoľavili – či už pri štúdiu alebo práci z domu?

Motivácia je miliónová otázka a odpoveď je pre každého prísne individuálna. Súčasne je to ten istý proces, ktorého výsledkom bolo, že človek (v minulých rokoch) zvládol maturitu, dokončil projekt alebo sa naučil jazyk. Čiže ide o známu vec, len v zmenených podmienkach a každý môže využiť to, čo sa mu osvedčovalo v minulosti.

Od čoho závisí, či sa novým podmienkam – práca z domu, rúška, sociálny odstup, obmedzenie kontaktov, zmena denného režimu a iné – dokážem prispôsobiť alebo ma skôr premôžu?

Od osobnostnej črty, ktorej sa hovorí adaptabilita, od toho, nakoľko je kto kreatívny, aj od toho, nakoľko vidíme nové podmienky ako hrozbu alebo možnosť rozšíriť si repertoár vlastných schopností. Učitelia vyučujúci z domu majú možnosť zotrvať pri stereotypnom rozosielaní zadaní na domácu prácu žiakom cez e-mail a pri opravovaní odpovedí. No majú aj príležitosť vyhecovať sa a popasovať sa s nástrahami nie vždy úplne užívateľsky prívetivých programov na podporu vyučovania a skupinovej spolupráce, aby s ich využitím žiakom čo najlepšie odovzdali učivo. Pochopiteľne, dôležitým prvkom je aj to, či vidíte svetlo na konci tunela, ako to kedysi opísal psychológ Viktor Frankl v knihe z prostredia koncentračných táborov.

Prečo sme v strese? Diskutuje aj Martin Jakubek. Zdroj – YouTube/Denník N

Hovoriť s deťmi aj o riziku straty práce alebo nedostatku financií alebo si to skôr nechať pre seba, aby sme ich zbytočne nestresovali a neprenášali na ne naše obavy?

Je asi veľký rozdiel medzi šírením stresu a emocionálnej nepohody až paniky a triezvou komunikáciou o realite doby. Pri oznámení o hrozbe prepúšťania alebo budúcom znížení životnej úrovne rodiny sa však taký rozdiel veľmi ľahko zotrie. Pri rozhodovaní sa, či o tom hovoriť alebo nehovoriť, by asi malo mať hlavnú úlohu poznanie, kto na také informácie ako reaguje. Ak ich niekto vníma katastroficky, je zrejme vhodné dávkovať ich veľmi opatrne či túto tému vôbec neotvárať. Naopak, s ľuďmi, ktorí ich dokážu prijať racionálne a pripravia sa na ne tým lepšie, čím skôr sa ich dozvedia, je vhodné tieto riziká zdieľať.

Neurovedkyňa Zuzana Kasanová v minulosti pre Denník N povedala: „Kedysi nás naháňal mamut, dnes deadliny.“ Znamená to, že intenzita stresu je rovnaká, len sa zmenila forma?

Mamut znamenal predsa len menej častý, ale výrazne intenzívnejší stres ako dnešné deadliny. Ale áno, podstata tej reakcie, respektíve jej fyziologickej časti, zostala zachovaná. Na druhej strane sú tu aj významné rozdiely – také intenzívne stresy ako pri love mamuta sa v našich životoch vyskytujú (našťastie) málo. Sú pre nás typické skôr denné slabšie stresujúce udalosti. Navyše sme ako ľudstvo od čias praľudí ušli nejakú časť cesty aj k tomu, aby sme si rozvinuli psychologické spôsoby ich zvládania (ale treba priznať, že aj samostresovania).

Je dlhodobý stres spojený s rozvojom duševných porúch a závislostí od rôznych látok?

Áno, to sa však týka dlhodobého nezvládaného a neodreagovaného stresu. Sú však ľudia, ktorí aj celoživotne dokážu dobrovoľne žiť s veľmi vysokou úrovňou tlaku, ktorý sa na nich vyvíja. Čiže je to v dnešných podmienkach viac o individualite človeka než o stresových udalostiach. Každý máme svoju hranicu niekde inde a je dobré o nej vedieť.

Existuje aj užitočný stres?

Vo svojej podstate je stres veľmi užitočná reakcia, ktorá ľuďom pomáhala tisícročia prežívať, či už v boji alebo na úteku, a ktorá im dokáže pomôcť aj dnes. Na každý stres sa dá reagovať negatívne aj pozitívne. Ak niekto vníma náročné situácie ako výzvu, dokáže sa mobilizovať k lepšiemu výkonu. V tele takého človeka prebiehajú zmeny na podporu maximalizácie výkonu, na potlačenie bolesti, ale aj na zvýšenie kapacity krátkodobej pamäti či tvorivosti. Napríklad športovci dokážu obvykle podávať lepšie výkony proti favoritom než proti outsiderom. Podobne dokáže mierny stres významne prispieť k psychickému otužovaniu a neskoršiemu zvládaniu náročnejších úloh.

Existujú ľudia, ktorí stres potrebujú a robí im dobre, aby podali výkon?

Áno, sú to najmä ľudia s nižšou mierou osobnostnej črty svedomitosti. Ich okolie a najmä spolupracovníci ich poznajú ako notorických prokrastinátorov, ale neobyčajne výkonných a dynamických ľudí, keď sa už veciam nedá vyhnúť a treba ich riešiť. Stres na nich pôsobí motivačne, je však dôležité, aby si súčasne uchovávali aspoň nejakú citovú stabilitu a schopnosť neskôr odbúrať zažité napätia, či už pasívnym relaxom alebo presmerovaním pozornosti na niečo iné, aby sa postupne nenarušila ich dlhodobá odolnosť. Ľudia sa navzájom veľmi líšia v tom, koľko stimulácie a aktivity potrebujú – pre niektorých jej bežný život ponúka až-až a vyhľadávajú tiché zákutia, aby si od nej oddýchli. Iným tá istá úroveň stimulácie nestačí a bežný život im pripadá fádny a nudný. Tak si vymýšľajú samostresovanie bungee jumpingom, hrou v kasínach alebo porušovaním pravidiel cestnej premávky. Prepláchnutie krvného riečiska stresovými hormónmi im robí vyslovene dobre.

Spôsobuje stres žalúdočné vredy alebo rakovinu, ako sa niekedy hovorí?

V tomto smere je stres jasne preceňovaný. Áno, sú potvrdené negatívne účinky stresu na duševné zdravie, imunitu či kardiovaskulárny systém, no súvislosť stresu s rakovinou sa u ľudí zatiaľ nepotvrdila. Tomu, že rakovina spôsobuje stres, verí takmer každý, vrátane väčšiny lekárov, napriek naozaj mnohým štúdiám na túto tému, ktoré to vyvrátili. Podobne chybné presvedčenie pretrváva pri žalúdočných vredoch, hoci už v roku 2005 Austrálčan Robin Warren túto dlhoročnú dogmu lekárskej vedy presvedčivo vyvrátil poukazmi na to, že za vredmi stojí baktéria Helicobacter pylori. Tak trochu škoda pre nás psychológov – ak by to bolo tak, ako naznačuje otázka, vedeli by sme ponúknuť kvalitnú prevenciu aj liečbu jednej i druhej choroby.

Prejdime k téme vyhorenia – sú profesie, kde obzvlášť hrozí vyhorenie, alebo to od povolania nezávisí a skôr záleží od straty zmyslu, že to, čo robíme, už nemá význam?

Vyhorenie sa dá zažiť kdekoľvek, v niektorých profesiách je mu však venovaná zvýšená pozornosť. Sú to najmä činnosti, ktoré v sebe obsahujú nejaký vyšší zmysel, a k vyhoreniu príde, keď človek stratí vieru v to, že ho dokáže napĺňať. V tomto smere sú naň náchylnejší pracovníci pomáhajúcich profesií, učitelia, kňazi, vedci, novinári, policajti, ale aj manažéri transformačného typu. Za vyhorením však môže stáť aj jednoduché uvedomenie si rozdielu medzi výkonom, ktorý je od niekoho požadovaný, a zdrojmi, ktoré na to má k dispozícii. Takýmto spôsobom môže vyhorieť aj trafikant či operátor pásovej výroby. Dnes je doba, ktorá akcentuje ambície a snahu byť úspešný. Aj ambície – najmä ak sú v nejakom ohľade nerealistické a nedarí sa ich naplniť či vznikne obava, že to nebude možné –, môžu veľmi ľahko viesť k vyhoreniu. Ide o stav, ktorý sa prejaví pocitmi vyčerpanosti, cynickým a neosobným prístupom k povahe svojej práce či k zákazníkom a negatívnym vnímaním jej zmyslu aj budúcnosti.

Ako sa vyhorenie lieči?

To je zložitá otázka, pri ľahších formách stačí oddych a reset, ťažšie patria do rúk psychológov a niekedy aj psychiatrov.

Ako vyhoreniu predchádzať?

Sebapoznaním, najmä vlastnej kapacity zvládať náročnosť, a otvorenosťou voči spätnej väzbe od okolia, ktoré nám signalizuje, že sme v poslednom čase veľmi hnevliví a negatívni voči všetkému. Ďalej možno vyhoreniu predchádzať tým, že si nájdeme účinné spôsoby oddychu a obnovy pozitívneho postoja k svojej práci. V neposlednom rade by sme si mali odpovedať na otázku, nakoľko centrálne miesto by v našom živote mala zaberať práca. S narastajúcim tlakom na produktivitu práce frekvencia vyhorení v ostatnom období výrazne stúpa. Firmy so zodpovedným vzťahom k svojim zamestnancom ich v tejto oblasti vzdelávajú a podnecujú k využívaniu benefitov podporujúcich relaxáciu. Avšak dostať vorkoholikov, ktorí sú zvlášť ohrozenou skupinou, na dovolenku nie je vonkoncom jednoduché.