Denník N

Architektka: Parlament má na Hrade aj vlastnú kotolňu, na kopci ho nemali stavať

Ako sa do ruiny Bratislavského hradu chodili hrávať deti. Rozpráva architektka JANA GREGOROVÁ, odborníčka na ochranu pamiatok.

Jana Gregorová pôsobí na Fakulte architektúry v Bratislave, venuje sa problematike prezentácie architektonického dedičstva. Je autorkou či spoluautorkou viacerých projektov spracovávaných na lokality nominované na Zoznam svetového dedičstva UNESCO (pevnosť v Komárne, rímsky tábor v Iži, archeologický park Mikulčice-Kopčany, jediný stojaci veľkomoravský kostol sv. Margity v Kopčanoch, mesto Banská Štiavnica). Zaoberá sa reguláciou pamiatkových území a areálov (Trnava, Bratislava, Modra, Svätý Jur). Špecializuje sa na obnovu torz architektúry . Je nositeľkou ocenení CE.ZA.AR 2007 za obnovu barokovej kazematy na Nitrianskom hrade v roku, Fénix 2011 - Kultúrna pamiatka roka za obnovu kaštieľa v Tomášove. Foto N - Tomáš Benedikovič
Jana Gregorová pôsobí na Fakulte architektúry v Bratislave, venuje sa problematike prezentácie architektonického dedičstva. Je autorkou či spoluautorkou viacerých projektov spracovávaných na lokality nominované na Zoznam svetového dedičstva UNESCO (pevnosť v Komárne, rímsky tábor v Iži, archeologický park Mikulčice-Kopčany, jediný stojaci veľkomoravský Kostol sv. Margity v Kopčanoch, mesto Banská Štiavnica). Zaoberá sa reguláciou pamiatkových území a areálov (Trnava, Bratislava, Modra, Svätý Jur). Špecializuje sa na obnovu torz architektúry.
Je nositeľkou ocenení CE.ZA.AR 2007 za obnovu barokovej kazematy na Nitrianskom hrade, Fénix 2011 – Kultúrna pamiatka roka za obnovu kaštieľa v Tomášove. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako je možné, že tam budovali železobetónové stropy a moderné svietidlá. Prečo na mieste dvetisíc rokov starého náleziska betónujú podzemné garáže. Ako padlo bratislavské Podhradie a prečo ho už nikdy neobnovia. A ako dopadli v Bratislave stavby s krásnymi liatinovými stĺpmi, ktoré by mali byť pamiatkami. 

Ako vyzeral Bratislavský hrad na začiatku minulého storočia?

Bol v stave ruiny, do ktorej sa dostal pri vypálení napoleonskými vojskami a dlhodobou neúdržbou. Zachované boli vonkajšie fasády Hradu s náznakmi nárožných vežičiek, pomerne dobre bola zachovaná najstaršia, Korunná veža. Stropy boli tiež prepadnuté, prípadne úplne zanikli. V rôznej miere sa  zachovali aj dvorové fasády paláca. Zanikla baroková záhrada, hospodárske budovy na západnej terase. Do značnej miery bolo zachované hradné opevnenie po celom obvode.

Bola to zarastená ruina, kam nikto nechodil?

Zarastená ruina, pri ktorej sa v minulosti v kameňolome ťažil kameň. Dlhodobá neúdržba sa podpísala na stave celého hradného kopca. Do zasypaných pivníc, sutín a padajúcich múrov sa chodili hrávať deti, aby tam zažili dobrodružstvo. Muselo to byť veľmi romantické, chlapčenské útočisko. Spomína ho aj Julo Satinský vo svojej autobiografickej knihe Chlapci z Dunajskej ulice.

Ruina Bratislavského hradu a amfiteáter v roku 1958. Foto – archív TASR

Ako sa vám páči Hrad, ako vyzerá dnes?

Zaoberám sa touto problematikou už tridsať rokov. Od detstva som bola svedkom toho, ako sa ničia naše pamiatky. Tento fakt  významne ovplyvňuje môj názor na to, ako pamiatky treba obnovovať a či ich obnovovať do pôvodnej podoby. Viem, že existujú rôzne prístupy. Osobne zastávam názor, že významné pamiatky v krajine s narušeným pamiatkovým fondom je možné  obnovovať do pôvodného stavu slohovou rekonštrukciou. V tomto kontexte súhlasím s metódou obnovy. Bratislavský hrad sa mi páči.

Slohovou rekonštrukciou myslíte do jedného konkrétneho slohu?

Áno. V prípade Bratislavského hradu hovoríme o prevládajúcom barokovom slohu, kde sa čiastočne uplatňovali aj sondy zo starších období.

Prečo si architekti vedení Alfrédom Pifflom v päťdesiatych rokoch minulého storočia vybrali barokovú podobu?

Ak by bolo možné vrátiť sa do minulosti a znovu voliť, akou metódou by mal byť Hrad obnovený, asi by vyzeral trochu ináč. Nie som si istá, či by sa zvolila taká radikálna obnova do pôvodného barokového stavu. V dobe, keď Hrad dostal do rúk profesor Piffl, prevážil názor, v tej dobe plne legitímny, že Hrad treba obnoviť do barokového stavu. Na Slovensku bolo zachovaných veľmi málo hradov, a ak boli, tak prevažne iba v stave ruiny. V prípade Bratislavského hradu vznikla šanca mať aspoň jeden hrad obnovený v plnom rozsahu. Napriek nedostatočným informáciám o pôvodnom stave bola zvolená  rekonštrukcia do baroka. Dnes už vieme, že návrhy na obnovu niektorých dvorových fasád boli nepresné, boli tak trochu romantické. Neskôr sa vo viedenských a v iných archívoch zistilo, že sa mýlil.

V čom napríklad?

Okrem iného aj pri jednej z dvorových  fasád, ktorú navrhol na obnovu tak, že na každom podlaží mali byť arkády. V súčasnosti má kópia tejto barokovej fasády arkády iba na prízemí.

kolaz1
Nádvorie Bratislavského hradu s arkádami po prvej obnove (vľavo) a dnes už bez arkád. Foto – archív Jany Gregorovej

Po kritike za rekonštrukciu od bratislavských kolegov profesora Piffla zatkla ŠtB a odsúdili ho na dva roky údajne za list matke, v ktorom vraj ohováral spriatelenú veľmoc. Prečo nemohol dokončiť práce na Hrade? 

Vtedy sa menil politický názor na to, kto má na takej významnej pamiatke, ako je Bratislavský hrad,  pracovať. Nerada by som rozoberala podrobnosti o dôvode odchodu profesora Piffla z Hradu, lebo túto sféru jeho pôsobenia som neskúmala. Podstatné je, že ho odvolali v procese obnovy. Mal mnohé pamiatkové výskumy, na základe ktorých už bola vypracovaná prvá štúdia obnovy Hradu.

Po stiahnutí Piffla začali na Bratislavskom hrade budovať aj to, čo nazývate novotvary. Čo si máme pod tým predstaviť?

Krátko po odvolaní profesora Piffla z obnovy Hradu sa začali presadzovať aj iné názory na jeho obnovu. Spochybnila sa rekonštrukcia do barokovej podoby a väčšina nových zásahov sa mala  robiť moderným spôsobom. Presadzoval sa názor, že keď sa Hrad zachoval v stave ruiny, treba ho v stave ruiny nechať a modernými spôsobmi doplniť časti potrebné na nové využívanie. V zásade sa to významným modernistickým architektom, ako boli architekti Milučký, Martinček, a neskôr Janák, aj podarilo. Výnimkou bola obnova strechy, ktorú po intenzívnej intervencii Janka Alexyho nerobili ako plochú, ale obnovili siluetu jej barokovej podoby. Na fasádach boli obnovené barokové prvky, ale nie ich pôvodná farebnosť, či plasticita. Tak mal objekt paláca s brizolitovou úpravou trochu pevnostný charakter. Nepredstavoval podobu reprezentačného barokového sídla panovníčky. Obnova do barokovej podoby by si vyžiadala rozsiahle výskumy, na ktoré vtedy nebol čas, ani peniaze.

Návrh plochej strechy na Bratislavskom hrade, model z roku 1962. Foto – archív TASR

Roky zubatý hrad a aj jeho vežičky tak dostali sedlovú strechu.

Áno. Ale chýbajúce stropy dostavali ako železobetónové a interiéry ako modernistické.

Čo nové v interiéri najviac kričalo?

Stav jednotlivých miestností bol pred obnovou v rôznom stave deštrukcie. Rytierska sála však už v tej dobe bola najidentickejším priestorom, ktorý reprezentoval ešte gotický palác, a bola už vtedy pomerne dôsledne odprezentovaná. Množstvo iných priestorov však bolo zničených natoľko, že sa nepristúpilo na ich rekonštrukciu, ale vybudovali nové stropy modernými technológiami, často aj v iných výškach. Nevedeli ani nechceli rekonštruovať barokovú podobu, tak použili pridanú hodnotu novej kvality modernej architektúry. Pribudli nové osvetlenia, mozaiky, podlahy, moderný nábytok. Interiéry bez zachovaných historických prvkov boli riešené ako súdobá autorská výpoveď architekta.

kolaz rytierska
Rytierska sála ako ruina, po prvej obnove a teraz. Foto – archív Jany Gregorovej

Keď skočíme do súčasnosti: obnova sa vrátila k snahe vrátiť Hrad do barokovej podoby. A to aj na severnej terase, kde sa už z pôvodných stavieb nič nezachovalo a kde sa  objavili staré keltsko-rímske stavby. Plán je stavať repliky barokových budov. Aktivisti aj mnohí odborníci sa pýtajú, či dvetisíc rokov staré nálezy nie sú vzácnejšie ako repliky.

Ak zvolený  koncept obnovy barokovej podoby je už vo finálnej fáze, v ktorej sa obnovili fasády paláca, analogicky rekonštruovali významné miestnosti v interiéri, hospodárske budovy na západnej terase, čestný dvor, schodisko, loptovňu, ide sa rekonštruovať zimná jazdiareň aj baroková záhrada v barokovom opevnení, nemá  zmysel hovoriť, či je vzácnejšia atraktívna podoba uceleného barokového reprezentačného sídla, alebo prezentácia významných archeologických nálezov. Pre toho, kto si ide pozrieť barokový hrad, prípadne zámok ako neďaleký Schlosshof v Rakúsku, je očakávanie zážitku reprezentačného sídla minimálne také silné ako prehliadka archeologických nálezov pod terénom, alebo v rámci novodobých krycích konštrukcií. Obidve na seba viažu turistický ruch, ale bolo by optimálne, ak by sa navzájom nevylučovali.

Video: Bratislavský hrad pred obnovou v roku 1958

Za čias profesora Piffla nikto netušil, že na Bratislavskom hrade sú keltské pamiatky. Nikto to poriadne nevedel ani niekoľko rokov dozadu. Nebol ten objav natoľko významný, že malo prísť k prehodnoteniu celej obnovy Hradu?

Pán profesor Piffl mal toľko práce s výskumom ruín nad terénom, že nemal čas a asi ani peniaze na archeologické výskumy. Chcel obnoviť Hrad do barokovej podoby, lebo hlavným cieľom bolo z ruiny urobiť plnohodnotný, pamiatkovo obnovený funkčný objekt. V ďalšej etape mal architekt Andrej Fiala väčšie možnosti získavať nové poznatky aj z archeologických výskumov. Spolu s archeologičkou Tatianou Štefanovičovou našli stavby z čias Veľkej Moravy. Na vtedajšiu dobu 80. rokov to bol v európskom meradle nález s podobným významom, ako majú spomínané keltsko-rímske stavby. Šesťdesiate roky minulého storočia boli charakteristické tým, že pri archeologických výskumoch zistili prítomnosť veľkomoravských hradísk v Mikulčiciach, v Nitre… Potvrdenie existencie Veľkej Moravy malo pre vtedajšie Československo celoeurópsky význam. Nález veľkomoravských objektov na Bratislavskom hrade iba dokresľoval mozaiku výskytu veľkomoravských hradísk a podobne ako dnes, aj vtedy odborníci zvažovali, ako nález veľkomoravskej baziliky na východnej terase Hradu prezentovať. Rozhodovalo sa medzi tým, či majú veľkomoravskú baziliku prezentovať in situ, pod novotvarom krycej stavby, alebo zakonzervovať, zakryť a prezentovať vyložením v pôdoryse. Zvolili druhý prístup.

To bol plán aj teraz pri niektorých z keltsko-rímskych pamiatok.

Podobná situácia nastala teraz pri Keltoch. Pochopiteľne, keltsko-rímske stavby sú takmer o tisíc rokov staršie, ako boli veľkomoravské. Ak sa však nepresadil spôsob ich prezentácie ako časti keltského osídlenia (oppida), tak sa mal akceptovať začatý princíp obnovy barokového areálu a prezentovať tieto archeologické nálezy in situ tam, kde by to nenarúšalo už začatú koncepciu. Tam, kde by sa princíp narušil, ako pri prezentácii medzi plánovanou zimnou jazdiarňou a severozápadným bastiónom, sa mal voliť kompromis. V súčasnosti existuje množstvo prostriedkov, ako by bolo možné sprostredkovať informácie o vzácnych nálezoch aj ináč ako prezentáciou časti keltského muriva. Podľa môjho názoru je miera uskutočnenia barokovej koncepcie taká vysoká, že sa nedá počítať s ideálnou prezentáciou pozostatkov keltských stavieb.

Prečo? Bolo by to drahé?

Áno, bolo by to drahé, lebo by to so sebou nieslo množstvo korekcií už začatého procesu, a pripadá mi to aj prehnané.

A nestojí to za to?

Investor mal možnosť prehodnotiť aj výstavbu garáží. No keď sa už rozhodlo, že garáže ostanú, tak bolo zrejmé, že sa do barokovej podoby obnovuje celá severná terasa. Financie na takéto rozsiahle úpravy boli podmienené výstavbou garáží. V takto nastavenom programe sa zvolili tri miesta prezentácie archeologických nálezov „in situ“ (na mieste) s krycími konštrukciami tam, kde neprekážali ucelenému barokovému kontextu. Jediným problémom bol nález medzi zimnou jazdiarňou a severozápadným bastiónom hradieb, kde zvolili kompromis ako pri veľkomoravských objektoch, teda zasypanie a vyloženie v pôdoryse.

Národná rada teda rozhodla, že baroková prestavba je dôležitejšia ako dvetisíc rokov staré nálezy.

Situácia by možno bola iná, keby už v rokoch 2013 – 2014, keď boli nálezy identifikované ako rímske, bola vyslovená požiadavka na prehodnotenie nastavenej koncepcie. Teraz sú už práce vo vysokom štádiu.

Kto to mal vtedy povedať?

Neviem. Pamiatkový úrad musí rešpektovať požiadavky investora – Národnej rady a dohliadať na adekvátnu prezentáciu pamiatok a na ich ochranu. Pokiaľ je takto nastavený rámec zákona, pamiatkový úrad by prekračoval svoje kompetencie, ak by išiel v rozpore s požiadavkami investora. Národná rada bola včas oboznámená s hodnotnými nálezmi, a keďže zvonku neboli evidované požiadavky na zmenu, pokračovalo sa v stanovenej línii obnovy ďalej. Zapracovali  prezentáciu keltských pamiatok tak, aby sa hlavný rámec obnovy nenarušil. Až keď do procesu vstúpili aktivisti, narušila sa kontinuita procesu. Aktivisti podľa mňa nevedeli presne odhadnúť následky svojich požiadaviek. O týchto následkoch však vedeli odborníci, podieľajúci sa na obnove. Títo však žiaľ nemali možnosť svoju predstavu o optimálnom riešení presadiť. O tom, ako takúto situáciu riešiť, by mali rozhodnúť v prvom rade odborníci, ktorí ju najlepšie poznajú. Na objektívny výber optimálneho riešenia treba mať totiž dlhodobé skúsenosti. A tie pracovníci našich pamiatkových úradov spravidla majú. Aspoň sa to od nich očakáva. V prípade Bratislavského hradu išlo o odborníka, ktorý je momentálne považovaný za najkompetentnejšieho v otázke obnovy hradov a je aj predsedom Sekcie hradov a fortifikácií pri Pamiatkovom úrade SR, ktorý tvorí poradný orgán pre generálnu riaditeľku úradu.

Stavba garáží na hrade. Foto N - Tomáš Benedikovič
Stavba garáží na Hrade. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak uznáme, že dôležitá bola baroková obnova a obnovenie barokovej záhrady a zimnej jazdiarne, tak garáže tam vymysleli až v roku 2008 za Pavla Pašku. Tie tam podľa vás patria?

Určite nie. Keď zoberieme do úvahy, že pred Viedenskou bránou existovali kapacitne nevyťažené súkromné garáže, nechápem, prečo sa neprehodnotila ich efektivita využitia. Tiež je nepochopiteľné, prečo parlament doteraz nahrádza svoje chýbajúce priestory na úkor hodnotných priestorov v areáli  Hradu. Na jednej strane je dobré, že Hrad sa skúma, na druhej strane však je to, čo sa robí na Hrade, daň za to, že priestory parlamentu nestačia.

V areáli Hradu má Národná rada aj kotolňu.

Parlament už v čase svojej výstavby kapacitne nepostačoval sám pre seba. Akoby sa od začiatku počítalo s tým, že celá lokalita Hradu a hradného brala mu bude k dispozícii. Ten navyše nemá čo robiť na kopci, kde svojou polohou aj mierkou konkuruje historickej dominantnosti Hradu na hradnom brale. Ak by ho postavili v Podhradí, ako sa pôvodne plánovalo, nebol by problém s parkovaním a s umiestňovaním neadekvátnych funkcií tam, kam nepatria. Parlament by mohol byť s Hradom, ktorý by plnil najmä reprezentačnú funkciu, spojený výťahmi. Celé Podhradie by tak mohlo byť k dispozícii požiadavkám Národnej rady s tým, že by sa nenarušila dominantnosť Hradu.

Aj archeológovia majú obavy, či sú nálezy Keltov dostatočne ochránené. Pár metrov od tých stavieb sa pohybovali ťažké mechanizmy. Ako sa to má robiť správne?

Proces by mal začať komplexnými výskumami, na základe ktorých sa vypracuje projektová dokumentácia, prekonzultovávaná aj pamiatkarmi. Počas prác sa vykonávajú na kontrolných dňoch autorské, pamiatkové dozory, ktoré podľa situácie požadujú aktualizáciu v prípade, že sa vyskytnú nové skutočnosti. Ak niektorá spomínaná zložka zlyhá, naruší sa proces. Situáciu na Bratislavskom hrade by z tohto hľadiska mal zhodnotiť niekto kompetentný. Nie som si istá profesionálnou úrovňou niektorých realizátorských zložiek. Tiež nebola optimálne určená doba, keď je ešte reálne zapracovať nové skutočnosti do začatého procesu obnovy. Kritika na nedostatočnú ochranu archeologických nálezov padla na hlavu pamiatkarov, s čím nesúhlasím. Treba si uvedomiť, že išlo o  obrovskú investíciu vyvolanú investorom, ktorý uvoľnil veľké finančné prostriedky s cieľom výstavby podzemných garáží v rekordne krátkom čase. Tiež si treba uvedomiť, že ak by nestavali garáže, nenašli by sa keltské stavby.

Aký máme vzťah k histórii, keď také vzácne nálezy nájdeme, len keď niečo chceme stavať?

Náš vzťah k histórii dlho deformovali ideológie a nedostatok finančných prostriedkov. Obdobie moderny preto u nás mohlo výrazne vykoreniť  tradíciu. V krajinách, ktoré si zachovali súkromné vlastníctvo, ako Anglicko či Francúzsko, nevyvlastnili historické pamiatky, a preto ani nemuseli v dôsledku neúdržby búrať celé historické štvrte. Nám pamiatky nezničila vojna, ale zničili sme si ich sami. Krajiny so zachovaným pamiatkovým fondom nemajú problém občas stavať moderne. My však máme malú pamiatkovú základňu, väčšina našich sídel je postavená moderne, preto by sme mali mať zákonite iný názor na ochranu pamiatok. V skutočnosti však ochrana pamiatok často nie je podporovaná, čo ovplyvňuje aj vzťah verejnosti  k histórii.

Je neúctou k historickému fondu, keď na Hrade pre vjazd do garáží vybúrajú časť keltsko-rímskeho múru?

Mohla by som s týmto názorom súhlasiť, ak by bola nastavená ideálna postupnosť prác pri procese obnovy. Keďže postup nebol ideálny, vznikol problém s keltským múrom. V tomto kontexte je možno slovo neúcta prisilné.

Výsledkom je, že veľká časť múru neexistuje.

Neviem, či veľká časť. Ako som už spomenula, neboli vytvorené ideálne podmienky na proces. Ten pamiatkari mohli ovplyvniť iba čiastočne, nie sú investorom. Keďže garáže mali stavať podľa schváleného projektu, dozerali na to, aby sa čo najmenej pamiatka porušila.

To vyzerá, že pravidlá sú nastavené tak – ak chcú politici betónovať, môžu kdekoľvek a nikto ich nezastaví.

Dá sa to aj tak povedať. Ako som už spomenula, celý proces bol zle nastavený už v čase, keď parlament vznikol na hradnom kopci. To, o čom sa bavíme, sú iba následky dávneho chybného rozhodnutia. Otázkou ostáva, v akom štádiu  obnovy by bol Hrad dnes, ak by ho nedotovala financiami Národná rada.

V Podhradí stavajú developeri. Budú tam kancelárie, moderné presklené poschodové budovy. Ako sa vám to pozdáva?

Pre výstavbu Mosta SNP v 60. rokoch minulého storočia museli zbúrať zástavbu celého Podhradia – Zámockej, Staromestskej ulice, Vydrice aj Zuckermandla – lemujúcu špirálovitú komunikáciu na Hrad. Dodnes nechápem, prečo musela byť pre jednu dopravnú tepnu asanovaná celá významná časť historického jadra. Takisto nechápem, ako je možné, že v takejto cennej polohe môžu vznikať stavby typu Zuckermandel.

Bratislavské Podhradie v päťdesiatych rokoch. Foto – archív TASR

Nebolo dôvodom to, že to boli chudobné štvrte, ktorých sa takto chceli zbaviť?

Neboli až natoľko chudobné, aby ich  nebolo možné obnoviť. Boli to murované stavby. V Banskej Štiavnici krásne renesančné paláce obývali  neprispôsobiví občania. Pred začatím komplexnej obnovy mesta ich vysťahovali, aby zabránili ďalšiemu ničeniu historických domov, a až potom začali s obnovou. Domy v bratislavskom Podhradí neboli paláce, ani reprezentačné meštianske domy. Ale historické mestá boli typické tým, že mali štvrte s rôznym charakterom zástavby. Tieto štvrte svojou rôznorodosťou vytvárali kolorit mesta. Historické knihy dokumentujú, že na Vydrici a v Zuckermandli boli aj hodnotné barokové domy, fungoval tam Kempelenov vodovod, boli tam barokové záhrady. Pôvodne tam bývali rôzne vrstvy obyvateľstva. Zbúraním tejto kompaktnej podnože Hradu ostal hradný kopec zelený.

Potom ho opäť zastavali.

Zelený hradný kopec súvisel s modernou výstavbou na Hrade. Bol to jasne nastavený systém prezentácie Hradu s Podhradím, typický pre danú dobu. Keď sa potom spochybnila predstava o modernej obnove Hradu a začal byť aktuálny návrat lokality do barokovej podoby, začalo sa  uvažovať aj o obnove zástavby v podnoži Hradu. Náznak tradičnej výstavby na Zámockej ulici  sa začal pri Hrade, ale v dolnej polohe pri tuneli už objekty nabrali takú mierku, že o náznaku barokovej zástavby ťažko hovoriť. Z pôvodných dvojpodlažných objektov sa stali sedempodlažné. Rôznorodá výstavba na západnej strane Staromestskej ulice je tiež ukážkou hľadania. Na južné Podhradie boli vypísané tri architektonické súťaže, pri ktorých neboli prítomní pamiatkari. Vo všetkých vyhrávali modernistické návrhy. Neujasnenosť názorov na spôsob zástavby logicky vyústila do rozporov medzi laikmi, pamiatkarmi aj architektmi. Celý proces bol potichu ovplyvňovaný developermi, ktorí si na svojich pozemkoch mohli presadzovať aj svoje predstavy o využití. Pretože im mesto predalo pozemky bez stanovenia podmienok zástavby, nebolo možné následne celý proces optimalizovať a dať do súladu s tým, ako by mala vyzerať zástavba na území mestskej pamiatkovej rezervácie. Preto sa aktivisti stále nechcú zmieriť s tým, že obnova Podhradia je už nereálna.

zuckermandel1-velka
Zuckermandel pod Hradom navrhli tí istí architekti, ktorí naprojektovali aj obnovu Bratislavského hradu. Vizualizácia – Almássy, Bouda, Čečetka, Masár

Zuckermandel už stavajú, sú to moderné sklenené budovy. Ako sa vám to páči?

Ako špecialistka na obnovu pamiatok toto územie vnímam ako podnož Hradu v nadväznosti na tradičné historické mesto. Namiesto toho, aby sa výstavba prispôsobila historickému územiu a spôsobu výstavby na ňom, prispôsobila sa problematickej budove Riverparku. Treba si uvedomiť, že budovy Zuckermandla stoja na území Mestskej pamiatkovej rezervácie, ktoré z hľadiska pamiatkovej starostlivosti patrí medzi tie, ktoré treba najviac chrániť.

Nevyzerali by tam už repliky historických domov nepatrične?

Požiadavka aktivistov, že na tomto území je potrebné robiť repliky a kópie, je podľa môjho názoru nereálna – na rozdiel od Hradu, kde je vďaka výskumu jeho pôvodná podoba dobre zdokumentovaná. V Podhradí informácie na obnovu pôvodného stavu nie sú  dostatočné. Podľa môjho názoru by sa dalo uvažovať o kompaktnej dostavbe tradičného mesta. Šikmé strechy, plné steny, definovaná výška a nie sklené fasády, ploché strechy a predimenzované meradlo. Existuje množstvo podôb, ako by sa dala riešiť moderná výstavba, ktorá by preklenula obrovský kontrast medzi Riverparkom a historickým jadrom mesta.

Na čom ste ešte spolupracovali v Bratislave?

Podieľala som sa na spracovaní Zásad pamiatkovej ochrany  pamiatkovej zóny centrálnej mestskej oblasti Bratislava v roku 2007. Pokiaľ mi je známe, dodnes neboli schválené.

Ako odborníčku vás volali aj k debatám o Parku kultúry a oddychu. Má zostať?

Neviem, v akom štádiu sa objekt PKO momentálne nachádza. Predpokladám, že štyri roky neúdržby sa na ňom patrične podpísali. Aj napriek tomu zastávam názor, že objekt  PKO je potrebné zakomponovať do primeranej zástavby nábrežia. Asi najväčším problémom bude napojenie na objekt Riverparku, ktorý sa z pôvodne štvorpodlažnej budovy, rešpektujúcej charakter nábrežia, dostal do dnešnej problematickej podoby.

Na stanovisko sa vás pýtali aj pri Cvernovke. Tam napokon zbúrali dve historické budovy.

Pri spracovávaní Zásad obnovy bol nadefinovaný princíp, že industriálne stavby treba chrániť nie ako solitéry, ale ako areály, tak, ako boli pôvodne vystavané. Už vtedy hrozilo, že budú chránené iba solitéry a ostatné objekty areálu je možné zbúrať. Aj sa tak stalo. Podobná situácia nastala aj pri kefovej továrni na Floriánskom námestí, tiež na mieste niekdajšej tabakovej továrne, kde je v súčasnosti obrovská jama. Z pôvodnej budovy ostali iba krásne atypické zliatinové konštrukcie. Mrzí ma, že  investori nemajú záujem na týchto stavbách zachovať to, čo je na nich najcennejšie.

Čo sa stalo so zachovanými zliatinovými konštrukciami?

Asi pred piatimi rokmi ma oslovil majiteľ týchto rozobratých zliatinových  stĺpov, zložených na skládke  mimo Bratislavy, či by sme so študentmi pouvažovali nad ich ďalším využitím. Navrhli sme  ich sekundárne využitie na výstavbu pavilónov na petržalskej strane, pre podporu industriálneho charakteru lokality pri Starom moste. Návrhy boli uverejnené v časopise Eurostav, Druhá šanca pre stĺpy z kefovej továrne. Neviem, čo sa so zliatinovými konštrukciami nakoniec stalo. Možno  ich predal ako kvalitný stavebný materiál.

Ako zaužívaný efektívny postup vyzerá, že staré industriálne stavby nechajú spustnúť a potom ich ľahšie predajú či zbúrajú.

Máte pravdu, nie je to iba problém PKO, ale aj väčšiny industriálnych areálov. Názor  pomenovaný odborníkmi sa neberie na vedomie, ticho sa počká, až sa objekt neúdržbou zničí,  definuje ako neobnoviteľný a nakoniec sa zbúra. Dotačný systém štátu umožňuje finančnú podporu národným kultúrnym pamiatkam. PKO sa  však aj napriek snahám aktivistov nepodarilo vyhlásiť za pamiatku. Nerozumiem prečo. Mesto mohlo od štátu získať finančnú podporu na jeho záchranu. Objekt takéhoto významu by si mesto mohlo vyhlásiť aspoň za pamätihodnosť. Nestalo sa tak. Aktívni boli zatiaľ iba aktivisti. Dodnes pred očami vidím, ako sa  česká televízna redaktorka postavila do stredu sály PKO, zvrtla sa na opätku a do kamery povedala: „Práve stojíme v priestore bratislavskej Lucerny, ktorú chce mesto zbúrať. Viete si predstaviť, že by sme si šli v Prahe zbúrať Lucernu?“ Táto rečnícka otázka plne vyjadruje, že záchrana PKO nie je záchrana murív, či vitráží.

V čom je PKO pre Bratislavu také dôležité?

Ide o záchranu kultúrneho stánku s významom pre obyvateľov mesta. Je to miesto, na ktoré sa viažu spomienky, hodnoty, ktoré robia mesto mestom. To nie je nostalgia. Nechala som sa ako nepolitik – odborník zvoliť do Komisie kultúry a ochrany historických pamiatok  mestského zastupiteľstva. Na zasadnutí, kde sa prerokovával problém záchrany PKO, sa prevažná časť poslancov nezúčastnila. Na ďalšom zasadaní sa začalo presviedčanie, že PKO už zachraňovať netreba. Mňa ako Trnavčanku by zaujímalo, kde  sú  Bratislavčania, ktorí o záchranu PKO majú záujem? Alebo ostanú na záchranu historických objektov mesta iba aktivisti, prípadne pamiatkari, ktorých odborné názory na profesionálny postup pri obnove pamiatok sú tiež často ignorované?