Denník N

O rukách priložených k prežitiu knihy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Popri všetkom zatvorenom sa ukázalo, čo funguje. Spolupatričnosť a solidarita.

Autor je spisovateľ

Vyrastal som medzi knihami. Obaja moji rodičia totiž pracovali v knižniciach. A tak sa soundtrackom môjho detstva stalo šušťanie papiera, úder pečiatky, nárek starej kartotéky. A najmä klepot písacieho stroja, keď som sa popoludní zašíval v maminej kancelárii. Ak by existovalo aj niečo ako pachový soundtrack, bolo by tam najmä slnko páliace cez veľké okná, storočné rastliny, šedivé záclony a prach; nezameniteľná aróma knižnice.

Vyrastať medzi knihami bolo čarovné. A asi aj určujúce. Naučil som sa rešpektovať intímne ticho, do ktorého sa ponáral otec ukrytý za zelenú väzbu románu Dicka Francisa, a neskôr som aj sám sebe hojne dopriaval pobyty v tejto čarovnej zvukotesnej bubline. Na policiach domácej knižnice bolo vždy po čom siahnuť. Čakal tam Ken Kesey. Salinger. Márquez. Aj Štrpka. Takto som teda vošiel do sveta kníh – a už v ňom zostal. Ako autor. Redaktor. Recenzent. Ako jedna z mnohých rúk priložených k životu knižky.

Prišli zvláštne dni novej choroby. Letia jeden za druhým. A strany v kalendári sa pritom nepretáčajú. Čudná to kaša času. Veľa ľudí sa v období vynútenej izolácie ponorilo do kníh. Možno hlbšie než kedykoľvek predtým. Kniha je tu. Aj keď vypadne prúd. Aj keď skape internet. Kniha je istota. Kniha je držiak, ktorého sa možno zachytiť. A určite sa tak aj zachrániť. Pred pádom napríklad.

Tieto čudné dni však zároveň ukázali, aký je knižný svet krehký. Vlastne – ako celý svet. Zavreté obchody a prevádzky služieb vniesli do spoločnosti ohromný nepokoj umocnený strachom z nového vírusu. A jedna z mnohých otázok, ktoré zazneli v pandemickom chaose, bola aj tá, či prežije knižný svet – kníhkupectvá, vydavateľstvá, autori a autorky. Odpoveď ešte nepoznáme. No je zrejmé, že keď si knihu nemôžeme ohmatať, ovoňať, na pár chvíľ sa do nej začítať, ťažšie sa rozhodujeme pre jej kúpu. Klesol predaj a s ním klesla aj nádej a optimizmus.

Popri všetkom zatvorenom sa však ukázalo, čo funguje. Spolupatričnosť. Solidarita. Malí vydavatelia a drobné miestne kníhkupectvá po celej krajine zostali pootvorené. Knižka sa dala prevziať škárou vo dverách. Priviezli vám ju na bicykli. Alebo ste ju dostali cez okienko. Komunita funguje. Obzvlášť v tých najťažších časoch.

Aj Fond na podporu umenia múdro prispel knižniciam, ktoré zároveň vyzval, aby pri nákupe nových akvizícií mysleli najmä na malé miestne kníhkupectvá. Tak vyzerajú náznaky, ktoré by nás všetkých mohli posunúť o čosi ďalej aj kdesi za horizontom choroby. Tie ruky priložené k prežitiu knihy. A teda aj nás všetkých. Smerom k udržateľnosti.

V malom krehkom svete, kde všetko so všetkým súvisí, sa dá prežiť aj takáto fatálna kríza. Ak sa dokážeme spravodlivo podeliť. Ak veľký nedusí malého. Ak si silný neuzurpuje všetko. Veď malá krajina je vlastne len trochu väčšia komunita.

Na záver hádam už len haiku Ivana Kadlečíka. Ako veštba. A či prianie? „Náš zajtrajšok nech / je otvorenou knihou / dobre zakrytý.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Koronavírus

    Komentáre, Kultúra

    Teraz najčítanejšie