Denník N

Etické dilemy v časoch korony 3: Koľko stojí ľudský život?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Naozaj sa ľudský život nedá vyvážiť peniazmi? Tento teoretický ideál v praxi nie je možné udržať. Existuje totiž viacero praktických situácií, keď je vyčíslenie hodnoty ľudského života v peniazoch jednoducho nutné.

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu,
napísal knihu
Sila rozumu v bláznivej dobe

Predstavte si, že ste slovenským premiérom/slovenskou premiérkou. Spolu so svojím tímom máte rozhodnúť, aké striktné opatrenia prijať zoči-voči koronavírusovej pandémii. Čím striktnejšie a dlhšie opatrenia budú, tým viac ľudí pred infekciou zachránite a tým menej ľudí vírusu podľahne. 

Lenže karanténa a podobné opatrenia si vyberajú i svoju daň: firmy finančne krvácajú, sociálny i kultúrny život spoločnosti trpí, chronicky chorí pacienti nemajú dostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti, ľudí trápi osamelosť i depresie. Deti nechodia do školy.

Na jednej miske váh sú životy zachránené pred koronavírusom, na druhej finančné i nefinančné straty spôsobené karanténou. A vy hľadáte rovnováhu.

Napokon sa nevyhnutne ocitáte pred jednoduchou, ale nepríjemnou otázkou: aká je primeraná cena za záchranu jedného ľudského života?

„Nadbytok i nedostatok sú zlé, umiernenosť je cnosť,“ napísal Aristoteles v Etike Nikomachovej pred viac ako 2300 rokmi.

Aj v prístupe ku koronavírusovej pandémii existujú dve krajné možnosti. Jednou z nich je nerobiť nič, aby sme šíreniu vírusu zabránili. Reštaurácie a školy by ostali otvorené, ľudia by sa stretávali v parkoch i baroch, nikto by nenosil rúška. Táto cesta by viedla – ako už vieme, sledujúc správy z menej šťastných krajín – k ochromeniu nemocníc, úplnému vyčerpaniu zdravotníckeho personálu a najmä k tisícom mŕtvych.

Druhým extrémom je minimalizovať počet nakazených (a teda i mŕtvych) pomocou tých najdrastickejších opatrení, aké si vieme predstaviť. Ľudia by takmer nesmeli vychádzať z domu, na uliciach by na dodržiavanie zákazov dohliadala polícia. Výlety do prírody či prechádzky so psom by boli neprípustné. V rámci domácností by bolo prikázané, aby každý člen trávil maximum času v samostatnej izbe. Ekonomika by sa zastavila; všetka výroba, ktorá by nebola absolútne nutná, by bola zakázaná. Cestovanie do cudziny, ale i v rámci Slovenska by bolo čímsi nepredstaviteľným. Tento súbor obmedzení – toto umŕtvenie krajiny zaživa – by trval dlhý čas: mesiace, možno rok.

Nakazilo by sa len minimum ľudí, nezomrel by takmer nik. Cena, ktorú by sme ako spoločnosť zaplatili, by však bola neúmerná. Ekonomika by skolabovala, mnohé rodiny by sa ocitli v absolútnej chudobe. Obetí domáceho násilia by strmo pribudlo. U mnohých ľudí by sa rozvinuli depresie a iné duševné poruchy. A stúpol by i počet mŕtvych – akurát by umierali z iných príčin.

Je teda zrejmé, že ani absolútna minimalizácia rizika nákazy nie je cestou, ktorou by sa akákoľvek krajina mohla vydať. (Navyše, riziko sa síce azda dá minimalizovať, ale nedá sa úplne potlačiť. Patrí k životu, tak ako k nemu patrí samotná ľudská smrteľnosť.)

Medzi Skyllou ignorancie vírusu a Charybdou absolútnych zákazov teda musí existovať nejaká optimálna stredná cesta, ktorá vyváži obe misky váh: straty na životoch spôsobené koronavírusom na strane jednej a všetky (t. j. ekonomické, kultúrne i iné) škody spôsobené obmedzeniami na strane druhej. Poďme túto strednú cestu spoločne hľadať. Ale ako?

Najprv sa pozrieme, ako sa ľudia zvyknú mýliť v odhadovaní rizík, a na základe týchto skúseností sa pokúsime odvodiť, či dnes verejnosť reaguje na koronavírusovú pandémiu adekvátne. Následne sa na ohrozenie spôsobené koronavírusom pozrieme v kontexte iných, známejších rizík; porovnáme ho napríklad s rizikom spojeným s fajčením. A napokon sa pozrieme aj priamo na otázku finančnej hodnoty ľudského života. Ukážeme si, ako túto hodnotu odhadujú poisťovne, vlády či samotní ľudia.

Ako sa mýlime v odhadovaní rizík

Bojíme sa pandémie koronavírusu viac, než je potrebné? Alebo ju, naopak, zľahčujeme? Celkom objektívne bude na túto otázku možné odpovedať až vtedy, keď sa tieto mesiace stanú minulosťou a straty na životoch budú konečné a známe.

Teraz – in medias res – objektívnu odpoveď k dispozícii nemáme. Môžeme sa k nej však pokúsiť dopracovať nepriamo. O tom, kedy ľudia riziko podceňujú alebo, naopak, preceňujú, totiž vieme vďaka behaviorálnej psychológii veľmi veľa. Platí niekoľko zákonitostí:

Ľudia riskujú ďaleko viac, ak majú dojem, že majú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Morálka

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie