Denník N

Európa, v akej som ešte nežil

Prívrženci Syrizy oslavujú výsledok referenda v uliciach Solúna. Foto – Andrej Bán
Prívrženci Syrizy oslavujú výsledok referenda v uliciach Solúna. Foto – Andrej Bán

Píšem otvorený list spoluobčanom. Svedectvo o Ukrajine, o Grécku, o utečencoch naprieč Balkánom. A tiež o Slovensku.

Autor je reportérom časopisu .týždeň

Viem, je bezstarostné leto, obdobie festivalov a dovoleniek. Patrí sa oddychovať, zaslúžime si to. Vopred sa vám ospravedlňujem za znepokojujúce slová a vety, ktoré napíšem. Sú ľudia, celkom blízko našej krajiny, teraz a tu, ktorí by si tiež radi užívali leta, no z rôznych príčin – najčastejšie vinou vojny – zažívajú nepohodu a sú radi, že žijú.

To im nateraz stačí. Mnohí z nich sú na pokraji síl a ocenili by aj maličkosti, fľašu vody alebo kus jedla, ktoré im tu, u nás v Európe, akosi nemá kto podať. Stretol som ich pred pár dňami. A porozprávam vám ich príbehy.

Dočerta s Gréckom!

Takmer tridsať rokov prinášam reportáže a fotografie z krízových oblastí sveta, no priznám sa, také leto ako teraz som ešte nezažil. Čosi sa deje, cítim to v kostiach. Čosi zlé. Voda stúpa, kruh sa uzatvára. A bytostne sa nás to týka, aj keď si to nepripúšťame.

V priebehu uplynulých týždňov som najazdil takmer deväťtisíc kilometrov autom po rozbitých cestách Donbasu na línii bojov na východnej Ukrajine, ale aj na cestách za afganskými, sýrskymi a inými utečencami naprieč Balkánom – od Grécka cez Macedónsko, Srbsko po Maďarsko. Zároveň som vďačný osudu a svojmu časopisu, že som mohol na severe Grécka sledovať osudy tejto krajiny v čase referenda a tesne po ňom, ktorý eufemisticky nazývame vrchol krízy.

Dočerta s Gréckom! Grécka dráma je už iba nekonečná a nedôstojná fraška, som o tom hlboko presvedčený. Skutočné drámy a tragédie sú príbehy utečencov z východu a juhu a príbehy ľudí v Donbase. Afgancov, Sýrčanov, Ukrajincov, Rusov, kohokoľvek. Príbehy ľudských bytostí, cítiacich a trpiacich, ako vravel Budha alebo dalajláma.

Prevažujúca neschopnosť sebareflexie (česť výnimkám) Grékov je pre mňa iba metafora príbehu zvyšku blahobytnej eurozóny. Hovoril som pri opakovaných cestách od vypuknutia krízy v roku 2009 do tejto inak sympatickej krajiny s desiatkami Grékov, a takmer všetci (česť výnimkám) sú presvedčení, že nevydierajú Európu, že si nežili dlhé roky nad pomery. A vôbec, že svet im ubližuje. Vinní sú predsa politici, nie ich voliči. Unavuje ma to a rozčuľuje.

Sami napospas osudu

Unavuje ma to a rozčuľuje o to viac, že iba na jednej lúke za gréckou dedinkou Evzoni na macedónskej hranici, vyše tisíc kilometrov z Bratislavy, som videl čosi apokalyptické. Dvakrát viac utečencov ako mali byť kvóty pre celé Slovensko, teda asi 1500 ľudských bytostí. Boli vysilení po putovaní tisícov kilometrov z domova.

Nevidel som tam nikoho, iba jednu Nemku, kto by im dal čo len fľašu vody alebo chlieb. Nebol tam nijaký lekár, nijaká humanitárna organizácia. Pomôcť neprišiel ani nikto z miestnych Grékov, to iba grécki policajti prešľapávali otrávene z nohy na nohu a potom do rána, kým som sa vrátil, zmizli.

Ostali iba macedónski policajti, so samopalmi, pripravení kedykoľvek proti migrantom pri pokuse vstúpiť do ich krajiny zasiahnuť. A ostali, samozrejme, utečenci, ktorí nám ukazovali krvné podliatiny, stopy toho, ako ich macedónski policajti bili. Stovky utečencov, často rodiny s malými deťmi. Stačilo im povedať „salamalejkum“ alebo „tašekor“ a hneď vedeli, že rešpektujete ich ľudskosť a tradíciu.

Stačilo im pozerať sa do očí a rozprávať sa s nimi napriek ich lámanej angličtine. Stačilo im bez slova rozdať balenia pitnej vody z neďalekej gréckej čerpacej stanice. Stačilo im dať salámu, ktorá nám s kolegom Filipom Lehotským ostala ako darček na cestu od Števa Hríba. Viem, bolo v nej aj bravčové mäso, a preto sme sa ich, moslimov, radšej opýtali, či ju zjedia. Neváhali ani na sekundu.

Tam kdesi sa vo mne čosi zlomilo. Opäť. Podobne ako na jar 1999, keď som po návrate z vojny v Kosove s kamarátmi založil organizáciu Človek v ohrození. Zažil som návrat v čase, skúsenosť už prežitého a fatálne sa opakujúceho. Zažil som silné pocity hanby a potrebu bezmocného kričať. Tí nešťastníci sa nás s Filipom pýtali, odkiaľ sme. Slovakia, poznáte? – odvetil som otázkou.

S uznaním krútili hlavami a dvíhali palce. Akosi som v tej chvíli nemal v sebe schopnosť položiť im otázku, ktorú by im isto adresoval náš minister Kaliňák. A čo, chlapci, ste kresťania? Ak áno, naša krajina vám pomôže. Teda, iba máličko, ale predsa. Ak nie, skúste to inde. Trebárs v Nemecku, v Holandsku alebo vo Švédsku. Napokon, tieto tri krajiny spomínate najčastejšie ako cieľ svojho strastiplného putovania. Slovensko aj tak nespomenul nikto z vás. Ako dobre! Pre nás, bohabojných Slovákov. Ale najmä pre vás, moslimov.

Malá náplasť

Tak teda, ako to s nami je? Inšpirovali nás Poliaci a Česi, naši vyšehradskí susedia, s ktorými sme spoločne potopili „nesystémovú myšlienku“ kvót na rozdelenie zopár desiatok tisícov utečencov, s ktorými prišli „od života odtrhnutí bruselskí úradníci“. Fajn, čo teda ponúkame Taliansku, Grécku či Maďarsku so stovkami tisícov utečencov my? Dobrovoľnosť? Choďte niekam! Správne nás, nesolidárnych Stredoeurópanov, poslal s takouto predstavou Európy niekam do teplých krajín rozčúlený taliansky premiér.

Aj Poliaci, aj Česi sa zaviazali, že prijmú dobrovoľne zopár desiatok utečeneckých rodín. Pravdaže, tých kresťanských. To isté teraz hovoríme my. Je to ako centimetrová náplasť na krvácajúcu amputovanú nohu. Je to alibi pred domácou verejnosťou, pred voličmi. Údajný dôkaz, že robíme aspoň niečo. Oceňujem pritom naše občianske a cirkevné iniciatívy, ktoré ponúkajú utečencom konkrétnu pomoc.

Viem, čo mi teraz chcete povedať. Reči o tom, že utečenci podporia agendu našich náckov. Reči o tom, že kresťania sa tu lepšie integrujú. To je možno pravda, akútne však nejde o integráciu, iba o prežitie. Alebo reči o tom, že moslimskí utečenci, aj keď, ehm, nie všetci, no niektorí celkom určite, môžu byť teroristi. Veď ktovie, čo sa skrýva v tých ich bradatých kotrbách za ich zákernými pohľadmi. A že sa ich my, Slováci, oprávnene bojíme. Ako čohosi cudzieho, nepatričného.

Odpoviem vám to isté, čo som povedal Jánovi Čarnogurskému po besede o Kosove (kde dovtedy nikdy nebol) pred pár rokmi. Milý pán, prestaňte vajatať a nasadnite ku mne do auta, odveziem vás do Kosova, medzi Albáncov aj medzi Srbov. Poznám ich mnohých. Podajte im ruku, hovorte s nimi, pozerajte sa im pritom do očí. Ocenia to ako prejav rešpektu, všetci bez rozdielu.

To isté teraz hovorím vám, milí dovolenkujúci spoluobčania. Poďte so mnou do Srbska alebo do Grécka a opýtajme sa trebárs Sýrčanov, často vzdelaných ľudí, lekárov a podnikateľov, ktorí netrú biedu a nie sú „na našom sociálnom systéme parazitujúci ekonomickí migranti“, či sa ich máme báť ako teroristov. A čakajte, čo vám na to povedia. Tí ľudia utekajú, lebo im ide o život. Utekajú pred vojnou, kamkoľvek. Zo Sýrie už podľa OSN ušli viac ako štyri milióny ľudí.

Som presvedčený, že ešte nikdy sme nestáli pred takou humanitárnou katastrofou epických rozmerov, ktorá stojí na našom prahu. Utečenci sú tu, u nás v Európe. Sú a bude ich čoraz viac pribúdať aj na Slovensku. Ešte nikdy generácie dnes žijúcich Slovákov a Sloveniek nemuseli tak naliehavo osvedčiť svoje hodnoty, na ktoré sa pri rôznych príležitostiach odvolávame, svoje kresťanské korene lásky k blížnemu, ktorá predsa nemá etnický, náboženský ani iný deliaci kľúč. Alebo má? Viete o čomsi takom v Biblii?

Uvažujem, čo máme efektívne urobiť. Viem, aktívne nemôže pomáhať každý. No každý môže o týchto veciach aspoň súcitne uvažovať. Každého môže trápiť osud týchto ľudských bytostí. A každý sa môže občiansky angažovať a vyvinúť tak tlak verejnej mienky na politikov. Fajn, kvóty sme odmietli. Prijmime teraz dobrovoľne utečencov do azylovej procedúry. Stovky, tisíce, nie desiatky. To predsa neznamená, že tu ostanú žiť. Fajn, dajme azyl iba niekoľkým z nich. Ostatní beztak ujdú ďalej na západ a na sever, za príbuznými. No urobme čosi, hneď. Ide o život. Im, nie nám.

Žije ešte Sergej?

Aby sme si rozumeli, aj teraz v lete, počas dovoleniek, nejde iba o utečencov. Ak Putin ustúpi od svojej stratégie maskirovky, teda lživého popierania očividnej účasti Ruska na nevyhlásenej špinavej vojne na Ukrajine, tak v Donbase možno vypukne kolosálny vojenský konflikt, pred ktorým naliehavo varuje ukrajinský prezident Petro Porošenko. Na dobytie strategického mesta Mariupoľ by potreboval Putin asi stotisíc vojakov. A to už nemôžu byť iba gangstri a iní dobrovoľníci v radoch doneckých a luhanských separatistov.

V prípade veľkej otvorenej vojny, pred hrozbou ktorej po návrate z Donbasu varujem tiež, budú aj k nám prúdiť utečenci, tentoraz z „kultúrne blízkej Ukrajiny“. Čo potom? Povieme Talianom a iným, že kvóty pre ich distribúciu po Európe sú zlé a nesystémové? Alebo spustíme na východe, na tých sto kilometroch hranice s Ukrajinou naozaj nepreniknuteľnú železnú oponu, ktorú teraz chce na hranici so Srbskom vybudovať Viktor Orbán? Koho vtedy požiadame o pomoc my? Tento príbeh nás dobehne, tak či onak.

Nielen utečenci z celého sveta, aj Ukrajina ako obeť ruskej agresie potrebuje naliehavo našu pomoc. Kyjev má pravdu, Fico je proruský. Na to predsa netreba veľký pozorovací talent. V čase vojny, v ktorej sa Ukrajina nachádza, to znamená, že náš premiér paktuje kvôli plynu a rope s agresorom. Byť Ukrajincom, nečítam to inak. Ibaže, na Ukrajinu, kde je druhé leto vojna, už pomaličky, pod ťarchou gréckej krízy, utečencov či ISIS-u zabúdajú aj Američania, Nemci a iní.

Zabúdame všetci na prorocké slová britského historika Timothyho Snydera, že Ukrajina vždy bola a naďalej je ťažko skúšané krvavé strategické územie medzi Ruskom a Nemeckom. Ukrajinci sa Majdanom prihlásili k Európe, tá na nich teraz kašle. Ukrajina má výrazne viac obyvateľov ako Grécko, no dostáva rádovo nižšiu ekonomickú a finančnú pomoc. Prečo?!

Ukrajinci pritom znášajú ťarchu reforiem, o akých sa Grékom ani nesníva, bez reptania a bez roztrhaných či horiacich vlajok Európskej únie. Tie neuvidíte v Kyjeve, vo Ľvove ani v Mariupole. Vždy, keď čítam nové správy o bojoch na Ukrajine, beriem to osobne. Je to už aj môj príbeh. Myslím na Svetlanu a Míšu, úžasných dobrovoľníkov z Mariupoľa, ktorí zásobujú vojakov na prvých líniách bojov. Myslím na statočného šoféra Sergeja z Kramatorska, etnického Rusa verného Ukrajine. Vozí ďalších novinárov na prvé línie? A žije ešte?

Iba toľko.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie