Kritický ateizmus je spojencom viery
Dnes o neveriacom Tomášovi. Symbole hĺbavej viery namiesto viery sentimentu. Cez neho sa môžeme pozrieť dva týždne späť a opýtať sa, či bola Veľká noc len starým príbehom o Kristovi bez obsahu alebo šancou na hlbšiu vieru. Práve Tomášom sa pre kresťanov skončila veľkonočná oktáva, pravoslávny svetlý týždeň.
Okolnosti, v ktorých sa odohráva Tomášov príbeh, sú približne takéto: Je týždeň od momentu prázdneho hrobu. Učeníkov prenasledujú, a preto sú spolu za zatvorenými dverami. Prichádza k nim Zmŕtvychvstalý, ale Tomáš ho nestretáva. Nestačia mu slová učeníkov, a preto hovorí to známe: Neuverím, kým neuvidím a nevložím ruku do rán po klincoch.
To je Tomáš, o ktorom často vyhlasujeme – ten, čo potreboval dôkaz, keď iní boli už o krok vpred. Zaškatuľkovaný neveriaci Tomáš. Nie je to však skratkovitý pohľad?
Marek Vácha raz pod klenbami v pražskom Klementíne odlišoval rozdielne prúdy neviery, ateizmu. Na jednej strane stojí dogmatický ateizmus, ktorý sa v konečnom dôsledku stáva náboženstvom sám v sebe. Na druhej strane však vidíme ateizmus kritický. Práve ten je spojencom viery. Nie je proti Bohu ani proti viere, zaujíma len postoj proti teizmu. Proti určitému pochopeniu náboženstva – ľudskému pochopeniu. A keďže človek nedokáže tajomno pochopiť úplne, presne takúto kritiku a zotáznenie potrebuje. Aby sa neprestal pýtať.
Viera potom nie je o zodpovedaní všetkých týchto otázok. Napokon ani Tomášovi nestačia odpovede. To by už nebola vierou. Je to život s
