Najhoršie sú na tom satelity, môžete si tam urobiť peknú záhradu, ale fungovať to nebude, hovorí krajinný architekt Sendler
Zdeněk Sendler (1956) patrí k najvýznamnejším českým záhradným a krajinným architektom. So svojím ateliérom pracovali na množstve verejných záhrad a parkov po celej Českej republike, popritom sa stále venujú aj malým rodinným záhradám.
V rozhovore hovorí Zdeněk Sendler aj o tom:
- ako má vyzerať dobrý verejný park,
- aké má skúsenosti so súkromnými developermi,
- v čom robíme najväčšiu chybu pri zakladaní záhrady a
- kedy má trávnik zmysel a kedy treba hľadať alternatívy.
Veľa ľudí teraz trávi čas vonku – v parkoch, vo verejných záhradách, na nábreží. Budeme sa odteraz na ne pozerať inak?
Nedeje sa to iba teraz, už zopár posledných rokov sledujeme, ako sa postupne mení správanie ľudí. Parky sú už dnes naozaj využívané veľmi dobre a tak, ako by využívané mali byť. Zopár sme ich urobili aj v Brne, kde sídli náš ateliér, stále do nich chodíme, a tak si môžeme občas urobiť aj takú súkromnú štatistiku, ako to s nimi dopadlo. A občas je až človeku nepríjemné si to odfotiť, lebo sú plné ľudí.
Čím to je?
Vždy to závisí od toho, ako je park uspôsobený na trávenie času a či je to príjemné. Park plný ľudí totiž nemusí byť drahý, nemusí mať dokonalý trávnik ani nemusí byť preplnený hlúpymi atrakciami, ktoré ho znehodnotia a urobia z neho rovnaký globáč, ako nájdete hocikde inde na svete.
Dobrý park funguje vtedy, keď sa podarí vystihnúť jeho vlastného génia loci a nastaviť predpokladanú prevádzku. Keď je tam napríklad kaviareň z upravených lodných kontajnerov a záchody. Musia tam byť dobré záchody, kvalitné a funkčné. Keď sa toto podarí, tak zrazu akoby sa tam zastavil čas.
Myslíte teraz na nejaký konkrétny park?
Áno, napríklad Björnsonov sad v Brne, ktorý bol roky iba taký průchoďák, kde sa hádali študenti z okolitých škôl s dôchodcami, ktorí tam chodili na prechádzky so psami, ale nebol najmenší dôvod zastaviť sa tam.
Ale potom park prešiel revitalizáciou, v rámci ktorej dostal aj pripravené lodné kontajnery, v ktorých dve mladé ženy na základe konkurzu urobili kaviareň. Dnes je z nej absolútne fantastická „atrakcia“ – do košíka vám tam dajú deku a k tomu všetko, čo potrebujete na piknik: kvalitné pivo, víno, kávu, občerstvenie.
Teraz tam môžete prísť prakticky hocikedy a park je plný ľudí, sedia hoci aj na polosuchom trávniku, všade hrajú gitary, ľudia hrajú hry, a park zrazu ohromne žije. Čas sa v ňom naozaj zastavil, ľudia sa v ňom prestali ponáhľať a začali si život aj trochu užívať. A to platí hocikde, kde sa park podarí.
Je toto najväčšia satisfakcia pre krajinného architekta, keď vidí, že jeho park žije?
Áno, to je strašne príjemný pocit, že tu nie sme zbytoční. (smiech) Často sa však pri tom pocite vraciam do jedného zážitku z minulosti. Bol som možno šiestak-siedmak na základnej škole, vrátili sme sa po prázdninách do školy a park pred školou, ktorý bol „náš“, bol zrazu prerobený nejakým architektom. Totálne sme zúrili a úmyselne sme to tam všetko začali rozbíjať, lebo nikto z nás to predsa nechcel. Pre nás to bol absolútne voľný priestor na futbal, na hry, a to bolo razom preč. Zrazu tam boli akési chodníčky, kríky a detské preliezky, ktoré zničili všetko, čo pre nás ten kus mesta znamenal.
Vždy, keď nás niekam nominujú alebo vyhráme súťaž na úpravu parku, tak si na to spomeniem a hovorím si, aby tí, čo tam žijú tridsať rokov, nemali ten istý pocit ako ja vtedy. Chápem totiž, aké to je.
A aký je výsledok?
Keď robíme parky v Brne, vravím si, že aspoň sme tu tiež doma, ale bežne to funguje tak, že niekam prídete, urobíte, čo máte, a odídete. Ako keď sme napríklad išli robiť park do Litoměříc – došlo mi, že som tam bol raz v živote, ale idem im prerobiť park podľa seba, a potom tam už možno nikdy nepôjdem.
Samozrejme, keď pracujeme, máme v rukách aj spracované podklady a ďalšie dáta, ale predsa. Prerábame park, ale popritom ľuďom berieme ich detstvo, prvé bozky, prvé lásky a všetko to, čo v tých miestach zažili. Opatrnosť je preto namieste.
O to viac potom poteší, keď
