Sudca Ján Buvala: Pri Glance House som sa čudoval, na čo sa Trnka prepožičal

Ján Buvala (59) chodil na gymnázium v Hnúšti, právo vyštudoval na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Od roku 1986 bol prokurátor. Najprv v Lučenci, potom v Rimavskej Sobote. V rokoch 1991 až 2006 bol námestník okresného prokurátora. Od roku 2006 je sudcom Špecializovaného trestného súdu. Je členom senátu 1T, ktorý súdil kauzu zmenky, aj schvaľoval dohodu o vine a treste pre Zoltána Andruskóa. V apríli sa prihlásil do výberového konania na predsedu Špecializovaného trestného súdu.

Prečo ste išli na právo?

Na gymnáziu si všetci až do maturity mysleli, že pôjdem študovať matematiku, ale v mojom prípade to známe, že právnici nie sú dobrí matematici, neplatilo. Veľakrát mi matematika pomohla v praxi, napríklad pri ekonomickej trestnej činnosti alebo pri logickom uvažovaní. Človek vždy skončí pri matematike, pretože čísla nepustia, kým pri paragrafoch sa hovorí, že dvaja právnici – tri názory.

Ako ste sa dostali na prokuratúru?

Bezprostredne po škole som sa zamestnal na JRD Hrachovo, ale to nebolo to, čo som chcel robiť. Potom som bol rok na vojne. Môj otec odslúžil v policajnom zbore 25 rokov, chcel som byť vyšetrovateľ. Súdruh riaditeľ okresného policajného zboru mi povedal, že nepotrebujú vysokoškolákov právnikov, že majú svoje policajné kádre. Tak som nastúpil na prokuratúru.

Ako ste vnímali komunizmus?

Starí rodičia prežili celý život v Amerike, starý otec tam pracoval v bani a podporoval svoje deti. Spôsobovalo mi to rôzne problémy, ešte na základnej škole ma napríklad vyzvali, aby som sa išiel prezliecť, lebo som mal tričko s americkým znakom, ktoré doniesla mama, keď tam bola na návšteve.

Spomínam si, ako som z dedinského automatu telefonoval na personálne oddelenie prokuratúry, keď som sa tam hlásil, že mám starých rodičov v Amerike. Pán personálny, vtedy súdruh kádrový, mi veľkoryso povedal, že dobre, Janko, nebudeme to nikde spomínať. Nebyť toho, zrejme by som sa na prokuratúru nedostal.

Otec bol členom strany, lebo bol príslušníkom policajného zboru, mama bola silno veriaca. Bol som vmanévrovaný do toho, aby som sa na pár mesiacov stal kandidátom strany, ale ešte pred revolúciou som v roku 1989 na jednom straníckom stretnutí povedal, že vraciam kandidátsku knižku.

Čo ste povedali, že prečo ju vraciate?

Že sa mi nepáči, ako sa to vyvíja, a že mám celý život poznatky, že je všetko inak. Videl som, že takto to nemôže fungovať. Predsedom základnej organizácie KSS bol človek bez vysokej školy. Títo ľudia nepotrebovali nič a hýbali systémom. Priečilo sa mi to.

Počuli ste nahrávku Trnku s Kočnerom z leta 2014? 

Počul.

Vnímali ste, že to vo vnútri systému prokuratúry môže byť až také zlé?

Nebudem sa k tejto nahrávke priamo vyjadrovať, pretože to je vec, ktorá stále môže skončiť aj na našom súde. Ale poviem svoju skúsenosť ešte z roku 2012, keď som riešil kauzu Glance house, kde bol obvinený Róbert Číž a ktorá je už právoplatne skončená.

Hovoríme o prípade, kde dal Dobroslav Trnka pokyn odblokovať zaistenú budovu v prospech ľudí blízkych Kočnerovi?

Áno. Nebola tam vyriešená elementárna vec, a to, že pri trestnom čine podvodu znie skutková podstata tak, že „spôsobí na cudzom majetku škodu“. Aby sme mohli dôjsť k tomuto záveru, museli sme vedieť, komu ten majetok patrí. Na podlahe vo svojej kancelárii som si rozložil z obchodného registra z verejne dostupných zdrojov prehľad jednotlivých eseročiek.

Bolo ich možno tridsať. Zistil som, že všetky majú základný vklad, okrem jednej, v ktorej bola vyššia finančná čiastka, a táto spoločnosť patrila manželom Čížovcom na východnom Slovensku. O to som aj oprel svoj záver, keď som na verejnom zasadnutí odmietol obžalobu, že ako môžeme hovoriť o tom, že sa dopustili podvodu na škodu cudzieho majetku, keď pôvodný kapitál pramenil práve z ich firmy.

Na tomto zasadnutí sa pán Číž postavil a prvýkrát ukázal „rozhodnutie“ pána Trnku. Formálne to vyzeralo ako uznesenie o odblokovaní majetku. Dodnes si spomínam na pani prokurátorku, ktorá je známa svojou výraznou mimikou, že doslova jej spadla sánka. Požiadala o prestávku, že si to ide overiť a zistiť, ako to bolo. Že sa dokázal generálny prokurátor prepožičať na takéto niečo, ma prekvapilo.

Ako ste vtedy pochopili úlohu Mariana Kočnera v celej kauze?

V spise bola aj jeho výpoveď, kde sa prezentoval ako človek, ktorý má záujem robiť mediátora a urovnávať spory medzi ľuďmi. Vnímal som to tak, že na začiatku mal dvojzáprah: manželov Čížovcov a Janu Šlachtovú. Čížovci sa mu vymkli spod kontroly, a tak stavil všetko na inžinierku Šlachtovú. Kočner Čížovcom pripomínal, aby si pán Číž spomenul, skadiaľ mal peniaze.

Vychádzalo mi to tak, že ich na začiatku zadotoval, prešlo to cez niekoľko eseročiek, urobila sa veľká hmla a zrazu tie peniaze boli použité na výstavbu bytov. Bolo to absolútne netransparentné. O kauze som po odmietnutí obžaloby nepočul, až keď ma kontaktovali z bratislavského súdu, ktorý to prejednával, či by som im mohol zaslať uznesenie, ktorým som to odmietol.

Zaskočilo ma to, lebo som nechápal, ako sa to mohlo stratiť. Z mojej argumentácie v odmietnutí napríklad vyplývalo, že zo Slovenska niekto zorganizoval zaslanie určitých dokumentov do Anglicka na schránkovú firmu, odtiaľ išli naspäť na Slovensko, kde sa spravilo teatrálne otváranie u notára, a tým dokumentom sa dával punc originality.

Boli v tom také časové nezrovnalosti, že napríklad konateľ, ktorý sídli v republike Dominika, ďakoval pani inžinierke Šlachtovej, ako háji záujmy tejto firmy, ďakoval, že sú manželia Čížovci stíhaní, len problém bol v tom, že im ďakoval dva mesiace pred tým, ako im bolo vznesené obvinenie. Bola to jedna machinácia na druhú.

Trnka má momentálne vznesené obvinenie pre marenie spravodlivosti a zneužívanie právomocí verejného činiteľa pre to, ako tajil dôkaz v kauze Gorila. Keď sa dejú takéto významné a sledované kauzy, tak si ako sudca hovoríte, že to by som chcel súdiť, alebo skôr – panebože, len nech mi to nenapadne do senátu?

Staviam sa k tomu neutrálne. Keď mi to napadne, tak sa s tým popasujem, keď mi to nenapadne, nič sa nestalo. Určite sa nebudem modliť, aby mi to napadlo, pretože by som si na tom mohol urobiť kariéru. Takto som nikdy nerozmýšľal. Každá kauza by mala byť pre sudcu rovnaká. Sudca by mal byť ako futbalový rozhodca, neviditeľný.

Ľudia chcú vidieť spravodlivé rozhodnutie a nie je to o sudcovi alebo o jeho PR. Nemám problém s tým, ak je niekde uvedené moje meno. Snažím sa rozhodovať tak, aby som svoje rozhodnutie vždy vedel vysvetliť a nemusel sa zaň hanbiť. Keď vyhlasujem rozsudok, tak je pre mňa najväčším zadosťučinením, keď po mojej ľavej strane reč tela nedokáže vzdorovať argumentom, a stalo sa mi, že som zaregistroval aj súhlasné pokyvovanie hlavou.

Zo strany obžalovaných?

Zo strany obhajcov. U obžalovaných je to natoľko osobné, že tam sa to nedá. Oni často presvedčia aj sami seba, že sa im deje krivda.

Dá sa, keď niečo spáchate, uveriť, že sa to nestalo?

Nemám vyštudovanú psychológiu, aj keď v pojednávačke niekedy musíte byť psychológom, či chcete, alebo nechcete, ale myslím, že obžalovaní v to veria. Zoberte si kauzu Cervanová. Tí ľudia boli aj na detektore a prešli. Po toľkých rokoch sa stokrát opakované klamstvo vydáva za pravdu a vystupujú tak sebaisto, že tomu aj sami veria. Neverím tu na nejaké justičné omyly.

Myslíte si, že vidíte v pojednávacej miestnosti, či svedok hovorí pravdu alebo klame?

Záleží na tom, kto sedí pred vami. Sú typy ľudí, kde si to ani sudca nemôže dovoliť odhadnúť, ale potom sú ľudia, na ktorých to vidno. Ten, ktorý je dôveryhodnejší, odpovie na otázku priamo. Ten, kto má problém, sa vyhýba alebo najprv povie niečo od veci. Niekedy v rozsudkoch používam aj opis neverbálnej komunikácie svedka alebo obžalovaného, považujem to za dôležité.

Pojednávania sa nahrávajú a prepisujú, ale prepis hovoreného slova niekedy nedáva kompletný obraz. Občas preto napíšem, že svedok odpovedal priamo, pozerajúc sa do očí a jeho postoj pôsobil uvoľnene, presvedčivo a možno to aj doplnil nejakým detailom.

Prečo ste v roku 2006 odišli z prokuratúry na Špecializovaný trestný súd? 

Zmenila sa mi životná situácia. Zomrela mi manželka a môj bývalý kolega z prokuratúry Igor Králik, ktorý bol predsedom súdu, sa ma na pohrebe spýtal, či by som nechcel pouvažovať nad takouto zmenou. Prihlásil som sa do výberového konania, pretože som potreboval zmeniť mesto aj miesto.

V našej ankete ste na otázku, kedy ste pre prípad nespali, spomenuli viacnásobnú vraždu, keď po právoplatnom uznaní viny bol páchateľ prepustený z väzby. O čo išlo?

Obžalovaný bol podnikateľ Szabó, ktorý jazdil na luxusnom BMW. Mal napožičiavaných veľa peňazí, a keď sa ich veritelia začali domáhať, rozhodol sa ich zbaviť. Jedného sa zbavil tak, že bol dva a pol roka nezvestný a následne jeho telesné pozostatky boli nájdené v garáži odsúdeného. Najvyšší súd to najprv zrušil a z dvoch vrážd uznal len jednu.

Práve vtedy sa na Najvyššom súde viedli nezmyselné spory o to, ako rozhodovať v takýchto prípadoch o väzbe. Keď mi prišiel spis, tak som zistil, že je v ňom žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej Najvyšší súd zabudol dva mesiace rozhodnúť. V tom čase už bola ustálená judikatúra, že lehoty na väzbu sa počítajú v dňoch až týždňoch, ale určite nie v mesiacoch.

O žiadosti som rozhodol do sedem dní a zamietol som ju. Trval som na tom, že dôvody na väzbu pretrvávajú a ide o extrémne nebezpečného páchateľa. Najvyšší súd však jeho sťažnosti vyhovel a pustil ho. Potom bol niekoľko mesiacov na úteku a dopustil sa ďalšieho obzvlášť závažného zločinu.

Len pre zákopové vojny a formalistické kľučky sa dostal von. Dôvody väzby boli a mal v nej ostať. Ak by mu aj neskôr Ústavný súd niečo priklepol, tak by to bola náhrada škody, ale nie, že ho súd pustil medzi ľudí. Bol extrémne nebezpečný.

Ako ďalší náročný prípad ste uviedli, že páchateľka má 30, dolná hranica sadzby je päť rokov a vaše rozhodnutie jej zmení život. To išlo zrejme o nejakú korupciu.

Je to živá vec, preto zostaňme v abstraktnej polohe. Niekedy je v prípade zainteresovaných viac ľudí, ale vy máte pred sebou človeka, na ktorého obrazne povedané spadol záchod, ak poznáte tú kartovú hru, a schytá to za všetkých. Mne niekedy páchatelia argumentujú tým, že sú v strese.

Ja sám som už v odôvodnení rozsudku napísal, že aj súd je v strese, pretože si musí uvedomovať, že rozhoduje o ľudských osudoch. Nie vždy riešime len vrahov. Niekedy je ľahšie uložiť doživotie, keď viete, že ten človek si to zaslúži.

Máte názor, že by bolo treba prehodnotiť vecnú príslušnosť Špecializovaného trestného súdu, pokiaľ ide o úkladné vraždy a iné vraždy na okresných súdoch v sídle kraja. O aký problém ide?

Trestný čin úkladnej vraždy bol zavedený k 1. januáru 2006 a od 1. júla 2009 prešla táto agenda do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu. Úkladnú vraždu starý zákon nepoznal a táto vec vyvoláva mnohé kompetenčné spory. Ja som ich mal už niekoľko.

Ak došlo predtým k vražde, ktorá by po novom bola kvalifikovaná ako úkladná, a až teraz to ide na súd, musí byť posudzovaná ako obyčajná vražda a súdia ju okresné súdy v sídle kraja. Niekedy nám však takéto prípady posielajú a chcú posúdiť právnu kvalifikáciu. Necítim sa dobre, keď riešim korupciu s fľašou vína a neriešim vraždu v Nitre, s ktorou sa tam trápili a ktorú som teraz prijal a budeme ju rozhodovať.

Takže si myslíte, že by aj staré vraždy mali patriť na špeciál?

Myslím si, že áno. Je to trestná činnosť, ktorú by sme mali prejednávať. Máme tu na to vytvorené všetky podmienky a prospelo by to aj tomu, ako by sa na nás pozerali iní sudcovia. Niektorí teraz s dešpektom hovoria, že riešime drobnú korupciu.

To však my neovplyvníme, akú korupciu riešime. Môžeme riešiť len to, čo urobí polícia a čo zažaluje prokurátor. Posledné roky sme počúvali, že korupcia na najvyšších miestach neexistuje, ale za posledné týždne sa ukázalo, že možno predsa len existovala.

Vo svojom motivačnom liste, ktorý ste zaslali ministerstvu ako kandidát na predsedu súdu, ako dôležitú vec riešite to, že hoci je oficiálne sídlo súdu v Pezinku, dosť veľká časť sudcov už pôsobí priamo v Banskej Bystrici a investovali sa tam aj veľké peniaze. Je to tým, že doterajší predseda a aj ďalší sudcovia sú z Bystrice?

A smeruje tam aj ďalší sudca. Bola tu systematická snaha s úmyslom preukázať odpodstatnenosť pracoviska v Bystrici. Tomu bolo všetko prispôsobené. Pripomína mi to argumentáciu Združenia sudcov Slovenska, kde pri akejkoľvek príležitosti pripomínajú rozhodnutia Ústavného súdu alebo judikatúru Európskeho súdu, ale medzi riadkami z toho vyplýva, že sudcovia v prvom rade riešia svoje výhody, benefity a status. V tomto prípade je pre nich dôležité, že sú doma.

Prečo je dôležité, aby bolo sídlo súdu v Pezinku?

Tu sú na to vytvorené podmienky, ktoré mali popretŕhať aj miestne väzby. Keď sa tu človek teraz prejde, každá druhá kancelária je prázdna. Sme prvostupňový súd a sídli tu aj prokuratúra. Pre prokurátorov je obrovská záťaž cestovať hore-dole do Bystrice, vytvára sa časová tieseň, lehoty sú veľmi krátke.

Vyšetrovateľ napríklad cestuje z Košíc do Pezinka, tu rieši záležitosť s prokurátorom, keď je spracovaný návrh na väzbu, tak vyšetrovateľ na hranici fyzických limitov cestuje do Bystrice. V ďalšej fáze konania rozhoduje vo veci Najvyšší súd v Bratislave. Nikdy by som si nedovolil spochybňovať kvalitu práce kolegov v Bystrici alebo ich pracovné nasadenie, ale vyzerá to logisticky zvláštne.

Do Bystrice sa cestuje na prípravné úkony aj preto, že iba tam pôsobia sudcovia, ktorí ich rozhodujú, a sú len štyria. Je to v poriadku?

Je to špecializovaný druh agendy a možno neprekáža, že sa s utajovanými skutočnosťami stretáva menší okruh ľudí. Na druhej strane, ak aj ostatní prejavili záujem, aby rozvíjali svoju odbornú prax, rozhodovali o väzbe, tak by som s tým nemal problém.

Ako predseda by som sa na pléne sudcov každého spýtal po prvé, či výslovne chce byť zaradený do plánu služieb, po druhé, či rešpektuje, že v prípade potreby zabezpečovania služieb môže byť predsedom zaradený do zoznamu, a po tretie, či výslovne odmieta a čím to odôvodňuje. To by mi prišlo fér.

Tento problém ste na súde začali riešiť po tom, čo sme napísali text, že predseda súdu Truban sa spomína v Kočnerových motákoch, že bol sudcom, ktorý najprv nedal súhlas na domovú prehliadku v Kočnerovom dome na Kolibe, a že na súde súdia iba štyria sudcovia, ktorí rozhodujú väzby. Prečo ste to nezačali riešiť skôr?

Nechcel som do toho rýpať a vyzerať, že mi ide len o peniaze. Tým, že bol systém nastavený pre sudcov v Banskej Bystrici, hoci v Pezinku bola utajovaná miestnosť ešte skôr, pre mňa bolo nereálne chodiť slúžiť tam. Prácu kolegu nechcem hodnotiť, pokiaľ ide o rozhodovanie. Iba ten, kto má k dispozícii celý spisový materiál, môže rozhodnúť.

Čo konkrétne by ste chceli zmeniť v súvislosti s médiami? V motivačnom liste hovoríte, že súčasný postup môže viesť k mareniu účelu trestného stíhania. Myslíte minútu po minúte?

Napríklad. Alebo aj vyhotovovanie zvukových záznamov. Trestný poriadok bol totiž pôvodne koncipovaný na pojednávania, ktoré sa skončili spravidla za jeden deň, a nijako nereflektuje modernú dobu. Ak pojednávame viac dní, tak môže byť niekedy u svedka ťažké rozlišovať, čo sú jeho reálne spomienky a čo čítal v novinách alebo videl v televízii.

Ako by ste to chceli riešiť? Aj Norbert Bödör poslal na pojednávanie predtým, ako mal byť vypočutý, svojho právnika, aby mu všetko dopredu referoval a mohol byť pripravený aj bez toho, aby musel čítať noviny. To môže urobiť ktokoľvek a dozvie sa, čo sa tam deje. 

Asi by som sa snažil médiám na nejakom spoločnom stretnutí vysvetliť, že majú informovať verejnosť a nie mariť pojednávanie alebo hnať sa za senzáciami. Videl by som rozdiel aj v tom, že je niečo prerozprávané, a v tom, že sa pustí úplne celá zvuková nahrávka. Nemyslím si, že všetkých trápia až také detailné informácie z pojednávania.

Nie sú médiá a online svet niečo, s čím by ste sa ako sudca mali vedieť dnes už vyrovnať? Urobiť pojednávania neverejné predsa tiež nie je cesta.

Beriem aj tento argument, ale nemali by médiá robiť servis pre tých, ktorí si to napríklad nevedia sami zabezpečiť. Určite by som o tom rád diskutoval, pretože prácu novinárov rešpektujem. Napríklad pri zvukovom prenose zo záverečných rečí nemám problém, to už nie je dokazovanie.

Vy ste vyhlásili, že nemáte problém s previerkami, ale ich predchádzajúci spôsob bol podľa vás absolútne neúčinný. Prečo?

Z verejne dostupných zdrojov je zrejmé, že niektorí problémoví sudcovia disponovali previerkami. Vrátim sa k matematike. Ja som v brandži 35 rokov a celý čas zarábam viac ako niektorí čelní funkcionári štátu, čo nepovažujem za šťastné. Ľudia, ktorí riadia štát, nie sú dostatočne finančne ohodnotení. Nemôže niekto riadiť krajinu s platom, ktorý je nižší ako môj.

Ak mesačne dokážem odložiť tisíc eur, je to výkon. To je za rok 12-tisíc, za dekádu 120-tisíc, za tri dekády 360-tisíc eur. Toľko stojí byt, ktorý som riešil do budúcnosti, ak by som odišiel na dôchodok. Poctivým prístupom za 30 rokov zarobím na jeden byt. Majetkové pomery niektorých verejných činiteľov sú pre mňa preto nepochopiteľné.

Podľa vašej odpovede v ankete by malo nastať preverovanie sudcu aj vtedy, keď rozhoduje svojvoľne. Aký je rozdiel medzi svojvôľou a odlišným právnym názorom?

Otázka posudzovania svojvoľnosti prichádza na program teoreticky vtedy, keď existuje stanovisko trestnoprávneho kolégia k istému problému, zároveň je k tomu judikatúra Ústavného súdu, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutie senátu napriek tomu vybočuje z tohto rámca a jeho argumentácia nie je presvedčivá.

To ste rovno pomenovali príklad policajnej inšpekcie, ktorej vyšetrovanie odmieta uznať senát Štefana Michálika na Najvyššom súde. Vy máte takýchto prípadov na stole viac. Ako sa ako sudca cítite, keď vám Michálik stále zrušuje rozsudky v rozpore so všetkou judikatúrou?

Súc viazaný tým, že právny názor odvolacieho súdu je pre prvostupňový súd právne záväzný, mám problém vyrovnať sa s týmito pokynmi. Aj to sú veci, pre ktoré nemôžem spávať.

Po tom, čo sme o Michálikovom rozhodovaní napísali, to začala riešiť ministerka spravodlivosti, nový predseda Najvyššieho súdu. Prečo ste ako sudcovia Špecializovaného trestného súdu neurobili niečo skôr? Tento problém tu bol roky. 

Tým, že som mal týchto vecí veľmi veľa, mal som snahu to riešiť. Môj návrh bol taký, aby sme sa na pléne nášho súdu pokúsili problém pomenovať a aby ho predseda súdu signalizoval predsedovi Najvyššieho súdu alebo to riešil s trestnoprávnym kolégiom.

Takže je to chyba predsedu, že to neriešil?

To by som nepovedal. Otvárať debatu konfrontačným spôsobom by mohlo znamenať ísť do otvorenej vojny, kde by nám porušili veci z rôznych dôvodov.

Akože by sa vám sudcovia Najvyššieho súdu mstili?

Niektoré rozhodnutia z minulosti mohli taký dojem navodiť.

Predsa sa rozprávame o ľuďoch podozrivých z trestnej činnosti, ktorí sú v dôsledku tohto konania alebo nekonania na slobode. 

Na Najvyššom súde je kolégium aj predseda. Zachytil som vyjadrenie vtedajšej predsedníčky súdu Švecovej v rámci verejného vypočutia, keď sa uchádzala o funkciu sudkyne Ústavného súdu, že prispieva k tomu a zabezpečuje zjednocovanie súdnych stanovísk.

To vo mne vyvolalo vtedy otázniky, lebo som vedel, aký stav pretrváva a že časť senátov nepovažuje tesnú väčšinu za väčšinu. Ak toto prezentuje predsedníčka Najvyššieho súdu, ako máme my sudcovia Špecializovaného trestného súdu do toho búšiť?

Veď aj na Najvyššom súde sa mal niekto ozvať, tam mal ísť podnet na disciplinárne konanie a tam sa to malo riešiť na trestnoprávnom kolégiu. Obviňovať nás, že sme boli pasívni, mi nepripadá korektné. Nám aj predseda na pracovnej porade minimálne dvakrát povedal, aby sme neohýbali chrbát a aby sme si stáli za svojím.

Aj tak ste však v jednej veci rezignovali a po druhom zrušujúcom uznesení Michálika ste obžalovaného oslobodili. Išlo o kauzu Kultan a zneužívanie eurofondov.

Toto je jediné moje rozhodnutie, na ktoré nie som hrdý. Ten pokyn bol taký jednoznačný, že ani prokurátor nedal odvolanie.

Ale mohli ste to ešte skúšať.

Mohol, nie som hrdý, že som rezignoval tak rýchlo.

Je ťažké sa ozvať, keď nikto okolo nemá záujem riešiť veci? Ako ste to aj vy nazvali v motivačnom liste – vystúpiť z komfortnej zóny. Práve policajti, prokurátori a sudcovia by mali byť tí najodvážnejší, ale často sú ticho.

Je to systematické budovanie autocenzúry a začína sa to už pri vstupe do systému. Dostanete sa na prokuratúru alebo súd, často musíte zmeniť bydlisko. Ak chcete kariérny postup alebo návrat do trvalého bydliska, tak nesmiete byť vnímaný ako rebel alebo problémový, ale ako ten, kto sa vie v rámci autocenzúry sám upratať. Ľudia potom postupujú v zmysle „čo ma nepáli, nehasím“.

Je výnimočné súdiť Kočnera?

Nemyslím. Kočner je inteligentný človek, akurát inteligenciu využíval nevhodným smerom. Niekedy je komplikovanejšie pojednávať vec, kde je obžalovaný zjavne mimo. V prípade inteligentného obžalovaného sa viete popasovať s jeho argumentáciou a zaujať k tomu stanovisko, ale ak niekto argumentuje absurdne a nepochopiteľne, tá práca je ťažšia.

Povedali ste, že nie ste poľovník, nehráte golf a venujete sa len individuálnym športom. Takže ste samotár, ako od sudcov požaduje aj bývalý ústavný sudca a člen Súdnej rady Mészáros?

Myšlienku pána Mészárosa som zachytil, hneď ako ju vyslovil, a asi by som to ani lepšie nepovedal. Poľovačky sú spojené často s požívaním alkoholu, so servisom, s pohostením, to všetko je u mňa rizikový faktor.

Golf vnímam často ako snahu o začlenenie sa do lepšej spoločnosti, je spojený s rôznymi členstvami. Keď chce niekto deklarovať svoj status úspešného podnikateľa, tak sa stane golfistom a nadväzuje kontakty. Opäť riziko.

Keď som si vybral takúto rehoľu, tak jednoducho nebudem patriť do týchto skupín. Keď bicyklujem, tak tam nie je ani priestor na rozhovor, pretože idem na maximum. A som aj zamaskovaný a nikto ma nepozná.