Keď je na Spiši sucho, ľudia sa modlia: Zošli nám dážď, no nie povodeň

S predsedom poľnohospodárskeho družstva v Smižanoch Štefanom Zekuciom sa stretávame na parkovisku pred administratívnou budovou.

Reklama na oknách sľubuje obedové menu v závodnej kuchyni za 3 eurá a 90 centov. „Domáce pestré jedlá z vlastného čerstvého mäsa a slovenských potravín.“

Družstvo združuje zopár veľkých a stovky malých vlastníkov pôdy. Spolu si od nich prenajíma 1 800 hektárov pôdy, na ktorých pestuje obilniny, strukoviny, kukuricu a zemiaky. Veľkou časťou produkcie kŕmi dobytok, ktorý poráža na vlastnom bitúnku.

„Mäsové výrobky v našich mäsiarstvach sú maximálne dvojdňové,“ vyhlasuje s hrdosťou predseda Zekucia. S nostalgiou zase spomína na lupienkareň, ktorú museli niekoľko rokov po osamostatnení Slovenska zatvoriť. „Spišské zemiakové lupienky boli preslávené.“

Nedostatok vlahy trvá už tri roky

Než sa vyberieme na pole, rozprávame sa vo veľkej kancelárii. Na stenách visia ocenenia – Zlatý kosák za kolekciu chladnokrvných koní či diplom zo súťaže o najlepší podnikový manažment. V rohu pri okne je starý televízor s kazetovým prehrávačom.

Štefan Zekucia opisuje, aké to je v dnešnej dobe riadiť poľnohospodárske družstvo. Cítiť rokmi nahromadenú frustráciu – z nezáujmu o budúcnosť poľnohospodárstva, z korupcie, byrokracie, zo supermarketov. „Každý rok nám stúpajú náklady, ale zisk je len taký, aký nám nakoniec nadelí príroda.“

Dostávame sa k podstate biznismodelu, ktorému sa nevyhne žiadny roľník. O dobrom alebo zlom roku rozhodujú dva prírodné živly a pomer medzi nimi. „Či vyrobím chlebové obilie alebo len kŕmne, závisí od slniečka. A to, koľko ho vyrobím, závisí zase od zrážok. Ak prší dosť, je to 5 až 6 ton na hektár. Ak zrážky nie sú, je to niekedy polovica, niekedy nič. Proti tomu sa poistiť nedá.“

Priveľa slnka je zlé. Priveľa zrážok naraz, napríklad pri prudkej búrke, je tiež zlé. „Je to nevyspytateľné. Raz máme tej vody toľko, že nevieme, čo s ňou, až nás topí. Búrky do nás triafajú ako šípky do terča. Teraz zase tri roky zažívame nedostatok vlahy,“ spomína predseda.

Pýtam sa na príčiny. „Robí to človek svojím konzumným spôsobom života a to, že nás pribúda. To spôsobuje globálne otepľovanie,“ odpovedá bez zaváhania.

Keď sa o zmene klímy bavíme dlhšie, dostávame sa k produkcii skleníkových plynov pri chove dobytka. „Ja by som toho človeka, čo to vyhlásil, označil za blázna. Len si spočítajte, koľko po Slovensku jazdí áut a koľko sa ich tu ešte k tomu vyrobí,“ zakončuje rázne predseda.

Podľa dát Európskej environmentálnej agentúry je agrosektor zodpovedný za desatinu emisií skleníkových plynov. V rebríčku je tretí spoločne s priemyslom, pred nimi je spaľovanie fosílnych palív a doprava.

Jariny a oziminy

Vyberáme sa na pole pár kilometrov za Smižanmi. S predsedom družstva sadám do jeho auta, SUV nemeckej značky. Dá sa na pole dostať inak? Nie.

Pre poľnohospodárov, ktorí obhospodarujú stovky hektárov pôdy, kilometre vzdialenej a dostupnej veľakrát iba po hrboľatých nespevnených cestách, niet inej alternatívy.

Nejazdí sem MHD a na rohoch nestoja nabíjacie stanice pre elektromobily. Miestni majú momentálne radosť z nízkych cien pohonných palív.

Cestu zo Smižian lemujú rôzne sfarbené obdĺžniky polí, nad ktorými sa kloní slnko k západu. Scenéria pôsobí idylicky, no aj v nej sa ukrývajú praktické následky klimatickej zmeny.

Štefan Zekucia ukazuje raz naľavo, raz napravo. „Na týchto zelenších plochách rastú oziminy. Tie sme zasadili ešte na jeseň. Korienky využili jesennú vlahu, aby v zime tvorili koreňový systém, preto sú teraz oveľa zelenšie. Tam, kde sme sadili na jar, vidíte, že sú polia ešte bledé. Pretože nepršalo, výhonky stále nepodrástli.“

Rozdiel medzi oziminami a jarinami však nie je len v období, keď sa vysádzajú. „Pri pšenici a jačmeni máme skúsenosť, že oziminové dávajú o dvadsať percent vyššiu úrodu. Aj keď sa v jeseni oveľa ťažšie seje, zbytočne by sme na jar dávali do pôdy niečo, čo nevyklíči.“

Dajú sa takto pestovať všetky plodiny? „Samozrejme, že nie, zemiaky a kukuricu musíme sadiť na jar. Sú plodiny, pri ktorých sa tomu nevyhneme.“

Sahara

Cieľ cesty je vidieť už z diaľky. Vznáša sa nad ním totiž obrovský mrak prachu. „Chlapci sú ako na Sahare,“ ukazuje predseda. Na hrote prašného víru sú traktory so sejačkami.

„Moderné sejačky dávkujú na určenú plochu presne jedno zrnko kukurice a jedno zrnko výživy,“ vysvetľuje šéf družstva.

Hneď po vyklíčení tak má poruke látky, aby získalo trochu sily. Nie však vtedy, ak nezaprší. „Na to, aby sa zrniečko naštartovalo, bude potrebovať vlahu. Ak nepríde dážď do dvoch týždňov, už nám pôda úrodu nevráti. Nedá sa to opraviť ako auto v servise.“

Okrem traktorov so sejačkami stojí na poli ešte nákladné auto, z ktorého sa sejačky „kŕmia“. Nie je tu žiadny zavlažovací systém, ktorý by fungoval ako podpora, keď prírode dochádza „šťava“.

Pýtam sa predsedu, či by im závlahy pomohli. „Tu na Spiši je to nereálne. Keby sme v týchto kopcoch začali ťahať vodu z Hornádu, tak do Spišskej [Novej Vsi] už nepritečie ani kvapka.“

Kto by sa mal o boj so suchom starať? Očakávam odpoveď, že štát alebo Brusel. „V lese lesníci a na poli poľnohospodári. To musím robiť bez toho, aby mi to niekto prikazoval. Veď by som bol sám proti sebe.“

Začarovaný kruh

Z kopca, na ktorom je pole, je krásny výhľad na zasnežené Tatry. Sneh je na Spiši na jar dôležitým zdrojom pôdnej vlahy. Uplynulú zimu ho však v nižších polohách bolo výrazne menej.

Keď nie je sneh, nemá sa na jar čo roztopiť. V kombinácii s dlhotrvajúcim obdobím bez dažďov to môže byť pre miestnych roľníkov pohroma.

„Pre každého poľnohospodára je to trauma a katastrofa. Ak sa neurodí dosť kukurice alebo obilia, nemáme čím kŕmiť. Boli aj roky, keď sme museli znížiť počty dobytka. Ale ľudí preč poslať nemôžem,“ hovorí predseda družstva.

Keď poľnohospodárom rastú náklady, ale nestúpajú výnosy, zmenšuje sa aj priestor na investície do techniky, ktorá by im umožnila prispôsobiť sa na zmeny klímy. Ide o začarovaný kruh.

Cestou z poľa sa Štefan Zekucia rozrozpráva o chlapoch, ktorí robili na poli. Zo štyroch má najmladší niečo cez 50. Nielenže miestne poľnohospodárstvo vysychá pre nedostatok investícií a dažďa, navyše ho nemá ani kto zachraňovať.

„Dnešné stroje sú doslova ako chodiace počítače. Obsluhovať ich nevie hocikto a ľudí, ktorí to vedia, je málo.“

Družstvo preto podľa neho robí, čo sa dá, aby spravilo tvrdú drinu na poli o niečo znesiteľnejšou. Z benefitov, ktoré vymenúva, ma zaujali klimatizované kabíny na traktoroch. Opäť sa rozprávame o tom, že je stále teplejšie.

Dva milimetre

Deň pred tým, než opúšťam Spiš, počujem, ako na okno klopká dážď. Poobede opäť vychádza slnko.

Na webovej stránke Slovenského hydrometeorologického úradu (SHMÚ) zisťujem, aký bol úhrn zrážok. Stanica v Spišskej Novej Vsi namerala 2 milimetre. Bude to stačiť na to, aby vyklíčila kukurica?

„Kdeže, to za dvadsať minút odfúkol vetrík. K semienkam sa to zrejme ani nedostalo,“ hovorí Štefan Zekucia, keď spolu telefonujeme. Na Spiši sa tak za dážď modlia ďalej.