Keď som mala 15, mama odišla za prácou do Nemecka a už sa nevrátila. Bolí to dodnes

Keď 18-ročná Daniela Schneiderová počuje príbehy mladých ľudí, ktorých rodičia pracujú v zahraničí, uvedomuje si, že hoci je už dospelá, stále sa nevyrovnala s odchodom svojej mamy za prácou do Nemecka. „Stalo sa to pred tromi rokmi, no bolí ma to dodnes,“ priznáva.

Keď bola dieťa, s rodičmi netrávila veľa času. „Museli stále pracovať, aby ma dokázali uživiť a dať mi všetko to, čo som ako dieťa potrebovala. Nechceli, aby som pociťovala chudobu, ale bohužiaľ sa im to veľmi nedarilo,“ hovorí Daniela.

Ako dieťa si nemohla dovoliť mnoho vecí, ktoré mali jej rovesníci. Priznáva, že im závidela pekné oblečenie, kým ona musela nosiť hlavne „zdedené“. „V škole som bola často na posmech, brali ma ako ‚tú z tej rodiny‘, ktorá nemá žiadne pekné veci,“ spomína Daniela. Nemohla ísť s ostatnými ani na drahšie školské výlety. „Rodičia by mi dali aj posledné, ale videla som, že sami nemajú na to, čo potrebujú – na splácanie pôžičiek, ktoré si museli zobrať, aby nás nejako uživili.“

Keď ju v škole začali šikanovať, rodičom o tom radšej nepovedala, pretože vedela, že by sa trápili, a tak to dlho len dusila v sebe. A keď im to nakoniec povedala a išli to riešiť, aj tak sa nič nezmenilo. Mama jej vtedy navrhla, či by sa o tom nechcela porozprávať so psychológom, no Daniela to odmietla. Odmalička vraj bola nervóznejšia a často podráždená, ale myslela si, že je to len súčasť jej povahy.

Akoby som to nebola ja

Keď už bola Daniela v puberte, rodičia sa čoraz viac hádali pre peniaze. „Tie dni, keď sme si nemohli dovoliť urobiť väčší nákup a keď sa mi deti smiali za to, akú mám rodinu, neprajem zažiť nikomu,“ hovorí Daniela.

Mala 15 rokov, keď sa jej mama rozhodla odísť pracovať do Nemecka. Po čase sa ozvala, že tam ostáva a na Slovensko sa už nevráti. „Uzavrela som sa do seba a nekomunikovala som s nikým.