Marte Hrušovskej priniesli kontakty s historikom Jablonickým aj problémy s ŠtB

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Vo vydavateľstve Tatran zbierala podpisy do Klubu angažovaných nestraníkov. Z práce musela začiatkom normalizácie odísť. Zamestnala sa na Pamiatkovom úrade, ktorý bol azylom viacerých režimu nepohodlných ľudí.

Prvá Československá republika bola ideál

Otec Marty Hrušovskej (rod. Polednovej) prišiel na Slovensko koncom dvadsiatych rokov 20. storočia ako odborník na poľnohospodárske stroje. Bol súčasťou širšieho civilizačného prúdu – česká inteligencia budovala na Slovensku odborné zázemie.

Obaja rodičia pochádzali z miest na Českomoravskej vysočine – Třešť a Telč. Rodičia z matkinej strany vlastnili a prevádzkovali v Třešti pílu. Počas prvej republiky prosperovali, kúpili v meste druhý dom na hlavnej ulici (Nádražní ulice) a otvorili si v ňom kaviarničku. Otcov otec pôsobil v Telči ako učiteľ.

Martinmu otcovi sa za prvej republiky darilo, bol expertom v poľnohospodárstve na dobre platenej pozícii. Rodina sa v Bratislave priatelila aj s inými Čechmi, napríklad s inžinierom Holubom, generálnym riaditeľom cirkevných veľkostatkov, ktorý sa stal Martiným krstným otcom.

„Vyrástla som v tom, že Československá republika bola ideál a masarykovská tradícia sa pestovala od mojich detských čias. Mali sme knihy, obrázky… Pre mojich rodičov to boli najkrajšie roky života.“

Étos česko-slovenskej vzájomnosti sa niesol celým Martiným detstvom. Aj keď sa narodila už „do vojny“ (v novembri 1937) a detstvo prežila v Bratislave na Heydukovej ulici – príznačne pomenovanej po Adolfovi Heydukovi, významnom českom básnikovi a propagátorovi česko-slovenských vzťahov.

Byť Čechom bol hendikep

Po vypuknutí druhej svetovej vojny a vzniku Slovenského štátu sa viacerí priatelia z okruhu rodinných známych museli vrátiť do Čiech. „Otec tu bol ako Čech za Slovenského štátu potrebný, ale trpený ako cudzinec, to bol veľký hendikep. Naďalej mohol pracovať, ale funkcie ho zbavili.“ Martina rodina mala jasný antifašistický postoj, čo znamenalo žiť v sústavnom strachu.

V roku 1944, keď protihitlerovská koalícia začala bombardovať Bratislavu, vošlo do platnosti nariadenie, že každé dieťa do desať rokov sa musí z mesta vysťahovať alebo musí byť umiestnené v detskom tábore.

Matka s dcérou našli útočisko v Budmericiach, kde si Marta ako dieťa z mesta s nadšením užívala prírodu. Na miestnom majeri sa starala o sučku so šteniatkami a vzťah k psom jej vydržal celý život. Otec dochádzal za rodinou cez víkendy z Bratislavy.

Neskôr však jeho úrad preložili do Trenčianskych Teplíc, kde Marta strávila poslednú časť vojny. V okolitých horách sa skrývali partizáni.

„V Trenčianskych Tepliciach som bola na prvom svätom prijímaní, no a moja mama už dopredu zaistila u fotografa, že prídeme, aby som mala slávnostnú fotografiu. Išli sme z kostola a už sa strieľalo. Takže sme behali z jednej brány do druhej, aby sme sa vôbec dostali domov.“

Po skončení vojny sa rodina vrátila do Bratislavy. Keďže otec nikdy nevstúpil do komunistickej strany, žiadna veľká kariéra ho po „víťaznom februári“ nečakala.

Finančná situácia rodiny, v ktorej s nimi žila aj babička, nebola práve najlepšia. Našetrené peniaze či majetok z píly zhltla vojna. A Marta chcela ísť študovať. Mama, dcéra z bohatej rodiny a dovtedy pani v domácnosti, využila svoje vedomosti učiteľky ručných prác a zamestnala sa v odevnom družstve Detva.

Protištátne reči

V roku 1955 začala Marta študovať na Univerzite Komenského slovenčinu a históriu. Na filozofickej fakulte našla priateľov podobne zmýšľajúcich ľudí, vďaka čomu sa z nej stal „človek politický“. „Dali sme tam dokopy spolužiakov, ktorí viedli duchaplné protištátne reči. Veľmi skoro sme sa tam oťukali a ťaháme tú partiu doteraz.“

Viacerí z partie boli študenti germanistiky a už v päťdesiatych rokoch počúvali rakúsky rozhlas a rakúsku televíziu, kedže jeden z priateľov mal služobný televízny prijímač, vďaka čomu mali „dobré informácie“. Viac ako na prednáškach marxizmu-leninizmu sedávali v reštaurácii „U Bláhu“. „Jeden si vždy objednal kávu a piati sme sedeli pri stole a debatovali,“ spomína.

Na večierku akadémie a plese filozofickej fakulty sa Marta zoznámila so svojím budúcim manželom – skladateľom Ivanom Hrušovským, synom spisovateľa Jána Hrušovského. „Obdivovala som Ivana ako človeka, ktorý vedel všetko, čo ma zaujímalo. Hneď sme sa politicky dostali na jednu vlnu.“

Ešte počas štúdií sa vydala a o rok sa im narodil prvý syn Boris.

Klub angažovaných nestraníkov (KAN)

Marta sa počas štúdia nadchla pre medzivojnovú slovenskú literatúru, ktorej venovala aj diplomovú prácu. Oponentom práce bol známy literát Juraj Špitzer, ktorý Marte po škole pomohol „umiestniť sa“ vo vydavateľstve Tatran. Tam strávila ako redaktorka desať rokov.

„Pri zostavovaní edície som sa snažila vyťahovať čo najviac autorov z medzivojnovej slovenskej literatúry, ktorí boli v tom čase zaznávaní – ako Július Barč-Ivan. Ale v šesťdesiatych rokoch to už nebol taký problém.“

V roku 1968 sa z novín dozvedela o Klube angažovaných nestraníkov, občianskom hnutí Pražskej jari. Združovalo ľudí, ktorí sa chceli vyjadrovať k veciam verejným, ale nestotožňovali sa s politikou vládnucej strany. Marta založila „bunku“ tohto hnutia na svojom pracovisku a aktívne hľadala ďalších stúpencov medzi kolegami.

„Chodila som medzi ľudí, večne sme tam niečo oslavovali, no tak ja som to vždy využila. Treba určité myšlienky prezentovať a ísť za nimi, keď je tá možnosť.“

Šéf strany bol dobrý človek

Zmena napokon nastala, ale k horšiemu. Reformné úsilia sa zastavili v auguste 1968. „Mala som presne také isté pocity, ako keď pred vojnou Nemci obsadili Prahu a Čechy, to som vedela od svojich príbuzných. Teraz sa to stalo celej republike. Obsadili nás Rusi a to bude katastrofa.“

Negatívne dôsledky pre Martu na seba naozaj nenechali dlho čakať. Začiatkom normalizácie za ňou prišiel šéf strany na pracovisku s varovaním: „Viete, pani Hrušovská, bolo by lepšie, keby ste stadiaľto odišli. A ja vám aj poradím kam. Na Pamiatkovom úrade je teraz môj kamarát riaditeľom, hovoril som s ním a on by vás zobral. Lebo tu budete mať len nepríjemnosti.“

Paradoxne, ako Marta dodáva, bol to dobrý človek, a tak mohla prejsť plynule z jedného pracoviska na druhé. Do práce odvtedy chodievala do areálu Bratislavského hradu, kde mal Pamiatkový úrad svoje kancelárie. Mala na starosti prípravu celoštátneho historického zborníka Monumentorum Tutela, do ktorého intenzívne písali aj českí prispievatelia.

Prípad Jablonický

Ako sa ukázalo, Pamiatkový úrad bol azylom viacerých nonkonformných ľudí, ktorých sem režim preložil z iných, exponovanejších pracovísk.

Marta sa tu v roku 1974 spoznala s Jozefom Jablonickým, ktorého práve vyhodili z Historického ústavu SAV. Problémom sa stala hlavne jeho odborná práca Z ilegality do povstania, v ktorej vyvrátil v tej dobe populárny mýtus, že celé SNP sa odohralo v réžii komunistov a Gustáva Husáka.

Jablonický, napojený na české disidentské kruhy, oboznámil Martu s činnosťou Václava Havla a sprostredkúval jej aj zakázanú zahraničnú literatúru. „To máš na dva dni,“ hovoril. „Tak sme to čítali s manželom do noci. Bol veľmi prísny, lebo na to čakala kopa iných ľudí.“

Kontakt s Jablonickým neznamenal pre Martu len intelektuálne obohatenie, ale aj problémy s ŠtB. „Prišli do práce, ja som povedala, že nemôžem odísť. Oni, že to je vybavené s vaším šéfom, vy môžete kedykoľvek odísť. A ja hovorím, nemôžem odísť aj tak, lebo mám prácu. Tak si vás písomne pozveme na Februárku a tam budete toľko, koľko my budeme chcieť. To som sa zľakla a radšej išla s nimi do kaviarne, lebo som si povedala, z kaviarne môžem odísť kedy chcem, ale keď ma zavrú na Februárke, to som už vedela od Jablonického, že v tej miestnosti, kde vás nechajú sedieť, sa nedajú otvoriť dvere.“

Marta s manželom po obsadení ruskými vojskami premýšľali aj nad emigráciou. „Môj manžel bol skladateľ a už vtedy ho hrali aj v zahraničí, mal tam kontakty. Lenže – on bol jedináčik, ja som bola jedináčik. On mal ešte obidvoch rodičov a ja som mala matku a babičku. A dve malé deti. No a my sme tých starých ľudí nemohli ťahať so sebou.“

Túžbu pozrieť sa „do zahraničia“ si chceli manželia Hrušovskí vynahradiť aspoň prostredníctvom cestovania.

„Mali sme ísť na dovolenku na Island, celkom bežne, cez Čedok. Ale eštebák prišiel a povedal, že buď podpíšem spoluprácu, alebo mi nedovolia žiadne zahraničné cesty. Chceli, aby som zbierala informácie o Jablonickom. A ešte by som si mala uvedomiť, že môj muž je pedagóg, učil na VŠMU, a on na to tiež doplatí. Tak sa doma pozhovárajte a my sa vám prihlásime.  Prihlásili sa a ja som povedala, že môj muž mi nič nerozkazuje, je to na mne a teda, keď ma nepustia, tak budem sedieť doma.“

V Novembri kupovali sveter

Obdobie „nehybnosti“ sa začalo koncom 80. rokov predsa len prelamovať a Marta s manželom tieto zmeny citlivo a s radosťou vnímali.

Keď revolučné dianie vypuklo naplno, manžel Ivan, ktorý mal kontakty medzi výtvarníkmi, sa rýchlo dostal do samého stredu. Od Marty sa ako od ženy tradične očakávalo zostať doma pre zodpovednosť za rodinných príslušníkov.

„Maliar Vladimír Kompánek prišiel za mojím manželom, že v Umeleckej besede sa koná stretnutie, aby Ivan prišiel. No ja na to: ‚Idem s tebou.‘ A môj muž mi hovorí: ‚Ty len zostaň doma, nikdy nevieš, čo sa môže stať. A čo tu bude v celom dome tvoja stará mama so psom robiť?‘ Takže kvôli mame a kvôli psovi som zostala doma. Ale manžel bol pri všetkých týchto záležitostiach od prvého dňa.“

Marta sa zapojila aspoň do masových demonštrácií na Námestí SNP a podporovala manžela. Čoskoro obaja zistili, že revolucionárov nespájajú len ideály, ale rovnako dôležitý je aj revolučný imidž: „Museli sme kupovať sveter, keď chodil do televízie na diskusie a okrúhle stoly, lebo on nemal sveter, iba obleky.“

Som Češka

Marta, pre ktorú bolo odmalička prirodzené „československé zmýšľanie“, do poslednej chvíle neverila, že sa federácia  rozpadne. „Keď sa to stalo, bola som neskutočne nešťastná. Pre mňa bolo úplne jedno, Čech a Slovák. Potom už nie. Potom som si začala uvedomovať oveľa viac, že som Češka.“

Chcela sa dokonca presťahovať do kraja svojich rodičov – na Českomoravskú vysočinu do Jihlavy. Nakoniec však z toho zišlo a aj po smrti manžela Ivana v roku 2001 zostala žiť na Slovensku.

Je rada, že civilizačná misia na Slovensku, ktorej súčasťou bol aj jej otec, sa v priebehu 20. storočia naplnila.

„Všade hlásam, že slovenský národ je úžasne flexibilný a za krátky čas si dokázal vypestovať intelektuálnu elitu, o ktorej sa však veľmi nevie, pretože možností prezentovať sa nie je tak veľa.“

Marta sa naďalej angažuje v Českom spolku v Bratislave, ktorý v roku 1993 pomáhala spoluzakladať.

„Mladej generácii môžem odkázať len toľko, aby sa vzdelávala akýmkoľvek spôsobom. Skúsenosti sa dajú získať rokmi a časom, ale vzdelanie musí človek nadobudnúť vlastnou vytrvalou prácou,“ uzatvára.