Denník N

Zomrel filozof Ladislav Hejdánek

Ladislav Hejdánek. Foto - Pamäť národa
Ladislav Hejdánek. Foto – Pamäť národa

Keď filozof Ladislav Hejdánek, ktorý včera zomrel vo veku 92 rokov, na svojich legendárnych pražských ekumenických seminároch v šesťdesiatych rokoch vysvetľoval rozdiel medzi predmetným a nepredmetným konaním, sotva tušil, že jeho priateľ, spisovateľ a tiež filozof Eugen Brikcius, účastník týchto stretnutí, to po rokoch zúročí v autobiografickom románe Nepredmetná Odysea. Pravda, Brikcius toto učenie vztiahol na interpretáciu mýtov, kde predmetné konanie spočíva v ich kopírovaní, napodobňovaní, ustrnutí v „osvedčených“ stereotypoch, a tým vylučuje vznik niečoho nového, kým, naopak, nepredmetné myslenie značí zaobchádzať s nimi, akoby neboli mýtmi, akoby boli opakom seba samého.

Samozrejme, v prípade Brikciusa ide skôr o perličku či kuriozitu, no faktom je, že otázky pravdy a viery, ktoré sú jadrom Hejdánekovho filozofického zamerania a ktoré tematizoval nielen vo filozofii a v teológii, ale aj v oblasti umenia, vedy, dejín a politiky, skúmal práve ako nepredmetné skutočnosti. Kritizoval západnú metafyziku ako predmetné myslenie a pokúšal sa vnímať ľudský život i svet v jeho nepredmetnej povahe.

Ladislav Hejdánek sa narodil 10. mája 1927, v mladosti sa aktívne podieľal na činnosti kresťanského združenia mládeže YMCA v Prahe. V roku 1952 dokončil štúdium filozofie na Karlovej univerzite, koncom 50. rokov spoluzakladal reformné evanjelické hnutie Nová orientácia. V ďalšom desaťročí bol okrem iného členom redakčnej rady časopisu Tvář (tam sa zblížil aj s Václavom Havlom) a jeho ekumenické myslenie ho priviedlo zákonite aj k demokraticky orientovaným katolíkom, ako bol napríklad Jiří Němec. Obaja neskôr patrili k špičkám mozgového trustu disidentského hnutia.

V spoločnosti hovorcov Charty 77. Zľava Václav Havel, Jiří Dienstbier, Ladislav Hejdánek a Václav Benda, dolu Jiří Hájek a Zdena Tominová.
Foto – Ondřej Němec

Na začiatku normalizácie Hejdánek musel opustiť miesto vo Filozofickom ústave ČSAV, vzápätí bol zatknutý a odsúdený na niekoľko mesiacov. Zamestnával sa ako kurič či skladník a viedol bytové semináre, na ktoré chodili aj zahraniční filozofi. Patril k prvým signatárom Charty 77 a dvakrát bol jej hovorcom, významne publikoval v samizdate.

Po páde komunistického režimu sa habilitoval na docenta a od roku 1992 bol profesorom, stal sa držiteľom Radu T. G. Masaryka III. triedy či francúzskeho ocenenia Rytier umenia a písomníctva. Bol autorom množstva odborných prác, prekladateľom a editorom.

V roku 1990 odmietol ponuku Václava Havla stať sa podpredsedom federálnej vlády, čo neskôr komentoval v prednáške študentom: „Pre mňa tá politika nebola. Filozof ide dopredu, keď urobí krok späť, urobí krok a pokračuje tým, že cúva – musí sa vrátiť, aby videl, čo presne urobil. Musí skúmať každý krok vo všetkých súvislostiach. Ale politik na to nemá čas. Politici sú potrební, ale filozofi tiež.“

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie