Andrej Bán
Peter Gombita je pre tristo ľudí bez domova v Košiciach tak trochu spasiteľ, tak trochu duchovný otec, tak trochu kamarát. Dve tretiny jeho klientely tvoria muži, tretinu Rómovia. Sú tu aj rodiny s deťmi, ktoré by sa inak ocitli na ulici.
Aj keď o to kňaz vytrvalo a dlho žiada všetkých od mesta cez VÚC, krízový štáb až po vládu, nikto zatiaľ týchto ľudí na COVID-19 neotestoval. A to patria spolu so seniormi či s obyvateľmi osád medzi najohrozenejšie skupiny.
„V meste žije v ešte horších podmienkach ďalších 250 ľudí bez domova. Vyberajú kontajnery, vykonávajú potrebu do kríkov, môžu šíriť nákazu. Aspoň dvadsať z nich otestujte,“ opakuje vytrvalo svoje prosby.
Z ulice do Oázy
Bez úspechu je aj úsilie farára Gombitu nájsť v čase pandémie pre ľudí, ktorí ostávajú v Košiciach bez strechy nad hlavou, dočasný domov. Hluché jeho prosbám ostávajú uši majiteľov dnes prázdnych internátov, ubytovní, penziónov či hotelov.
Na východe unikátnu neziskovú organizáciu Oáza – nádej pre nový život založil farár v roku 2004. Pomáha s ubytovaním, so stravou, so spaním, s voľným časom, ale aj s prácou. Tretina ľudí, ktorým pomáha, je schopných plnohodnotne pracovať. Dvadsať až tridsať z nich robí na plný úväzok v blízkych pekárňach a fabrikách.
„Učíme ich zarobiť si, nielen naťahovať ruku. Napríklad murár Slavo: opustený muž, čo sa naučil klásť dlažbu. Kvalitnú prácu odvádza. Dávame mu 700 eur v našom sociálnom podniku Integra. Odišiel od nás, platí si za 250 eur podnájom na sídlisku Nad jazerom. Keď mu prídu peniaze, je dva dni naliaty. Musí, taký je jeho štýl života. Potom vytriezvie a maká,“ hovorí Gombita.
Alkohol, hráčstvo, rozpadnuté rodiny a vzťahy, strata priateľov – také sú najčastejšie príbehy týchto ľudí. „Vravím im, Fero či Anka, fandím vám, ste zlatí ľudia, športujete, botasky vám kupujem, za každý zabehnutý maratón máte odo mňa tridsať eur. Len ten alkohol… choďte na liečenie a vráťte sa k nám,“ rozpráva farár.
Gombita a štrnásť jeho kolegov v Oáze sa usilujú nadviazať kontakty s rodinami ľudí, ktorí zostali bez domova. Zmierujú ublíženia, ktoré si napáchali. Že mama vyplatila ostatné deti a ich nie. Že žena vyhodila muža, pretože po mesiaci práce na stavbe doniesol domov úbohých tristo eur, viac mu nedali. Sú to podvodníckymi zamestnávateľmi ožobračení ľudia. Alkohol je v zúfalstve často jediná stanica pred konečnou, životom na ulici.
Medzi spaľovňou a železnicou
Zariadenie s poetickým názvom Oáza pritom vzniklo v tesnom susedstve spaľovne košického odpadu Kosit. Hustý dym, komín a hučanie fabriky. Zničená asfaltka s výtlkmi od nákladiakov. Do najväčšieho zariadenia pre bezdomovcov na východe sa dostanete, keď za železnicou v obci Valaliky odbočíte doľava.
V priestore pripomínajúcom bývalé smetisko sa odrazu pred vami objaví rozsiahly komplex. Prerobená a po troch rokoch skolaudovaná administratívna budova z čias socializmu, býva v nej 180 ľudí. Ďalšia stovka žije v hangári, aj najťažšie prípady, na pomoc úplne odkázaní ležiaci klienti. Jedna dámska, jedna pánska toaleta a sprcha. Nič viac. 35 ľudí býva v unimobunkách na lúke, často ide o rómske rodiny so školopovinnými deťmi bez počítača, učiteľka im posiela ráno úlohy cez SMS. A potom v diaľke, na horizonte pri lesíku stojí osamelá chatrč.
Práve sem, do zúfalej krajiny medzi spaľovňou a železnicou, poslali predstavitelia mesta Košice Gombitu s jeho bezdomovcami. Predtým, od roku 2010 mali spoločne so sestričkami vincentkami k dispozícii bývalé kasárne, neskôr športovú halu.
„Keď som videl, aké to je zarastené, koľko tu je špiny, odpadu, pneumatík, tak si vravím, že Boh si z nás občas robí žarty,“ spomína Gombita a dodáva: „Mnohému nás to naučilo. Keby nám dnes niekto dával hotovú budovu, hotel, odmietnem. Lebo zdivieme, zbláznime sa. Človek potrebuje motív a prácu. Realizovať sa, pretvárať svet.“
Farár s dvadsiatkou chlapov sa smelo pustili do roboty. Pätnásť rokov opustenú budovu Správy mestskej zelene vyčistili a opravili. Vykopali staré stromy aj s koreňmi. Obnovili skleníky. Pribudla farma, kde chovajú sliepky, kozy, kone, je tu aj útulok pre psov. Pätnásť hektárov pôdy na pestovanie zemiakov či ďateliny mu prenajala cirkev – za trhovú cenu.
Nešlo to iba svojpomocne, zavolali si preto odborníkov. Menila sa elektrina, všetky rozvody, voda, potrubie, kúrenie, kanalizácia. Na otázku, z čoho to platili, má farár Gombita rýchlu odpoveď: „Dodnes nežiadame eurofondy. Som na to hrdý, v tej byrokracii by som sa utopil. Najprv sme dostali na tridsať klientov príspevok od mesta a VÚC. Na osobu 128 eur. Pokrývali sme z toho prevádzku. Vodu, elektrinu, plyn. A platy.“
Dnes má Oáza ešte dva zdroje, firemné a súkromné dary. Ochotných pomôcť pribúda.
„Keď boli euro a dolár ohrozené, vravím, že jedna mena bude vždy stabilná – Pánboh zaplať. Niektorí sa iba pousmiali. Mnohé veci ako zdravie či rodina sa kúpiť nedajú. Ponúkam vám Božiu menu, inú nemám. Som bankár Boha. Mnohí darcovia si potom zvykli na to Pánboh zaplať. Alebo nám dali 50- či 70-percentnú zľavu,“ hovorí Gombita.
Oáza mala na začiatku tridsať klientov, dnes je to desaťnásobok. Stará sa o nich farár so štrnástimi ľuďmi. Potrebovali by aspoň trojnásobok pracovníkov. Pre porovnanie: Stredisko sociálnej starostlivosti mesta Košice na Garbiarskej ulici má 188 klientov a zamestnáva 105 ľudí.
Fara a tucet mladých ľudí z detského domova
Dnes 63-ročný Peter Gombita začínal pracovať s bezdomovcami pred štvrťstoročím ako farár vo Svidníku. Venoval sa najmä mládeži. Býval na priváte, faru iba budoval. Vtedy sa dozvedel, že chovanci detského domova musia opustiť jeho brány vo veku osemnásť rokov.
„Pán farár, nemáme kam ísť,“ prišli za ním bezradní chlapci a dievčatá, prevažne z osád. Tucet mladých ľudí. Čo teraz?
„Dajte mi tri dni,“ povedal im. Riaditeľ domova mu vysvetlil, že hoci nerád, musia ísť preč. Zákon je zákon.
Farár obišiel známych. Nikto nechcel o ubytovaní chovancov čo len na mesiac ani počuť. Ani keby im sám za to platil. Do troch dní nič nezohnal. V očiach tuctu mladých ľudí videl hrôzu a nevyslovenú otázku: máte pre nás niečo?
Nemal nič.
„Pane Bože, sem si ma postavil, vravím si. Učil som ich na náboženstve, akú máš lásku, aký si dobrý… a teraz čo? Ako im to vysvetlím, keď nemajú kde spať a ja im nemám čo dať? Aký si mocný, keď im nevieme dať jednu izbu?“ spomína na trýznivé úvahy Gombita. Bol zhrozený. Zistil, že to, čo učil v praxi – milosrdenstvo – nefunguje.
Až mu napadla spásonosná myšlienka. Dokončoval neomietnutú novovysvätenú farnosť. Uskromním sa, povedal si s tým, že mu bude stačiť maličká izbička a toaleta. Zvyšné priestory vybaví poschodovými posteľami, pre tucet mladých. V komunistickom mestečku, akým Svidník bol, sa začalo hovoriť o „šaľenom fararovi“, ktorému vraj preplo. Káral ho aj biskup: „Fara má byť úrad, má mať kancelárie.“
Napokon dosiahol Gombita viac, ako by sa mu prisnilo. Okrem fary vybudoval nový kostol, získal za symbolickú korunu od komunistickej strany budovu strednej školy zdravotníckej. Ďalej postavili Rómsky klub, vináreň, vývarovňu, dom pre sestričky a stolársku dielňu.
Desať budov, šesť prevádzok.
Z Holandska prišla overiť priamo na mieste situáciu jedna nadácia. Tri hodiny sa rozprávali, zdalo sa mu, že Holanďania čudne pozerajú a krútia hlavami. Po čase mu poslali list. Keď ho dal preložiť, zistil, že mu schválili 3,5 milióna dolárov.
„Skoro som padol na zadok,“ spomína Gombita.
Po pätnástich rokoch ho však biskup zo Svidníka preložil. Najprv do Nižnej Šebastovej, potom do Košíc, kde sa začína príbeh Oázy.
S čím sa neviem vysporiadať
Maratónec, ktorý za 35 dní zabehol po 42,5 kilometra denne až do Ríma, či maratón do pútnických Lúrd vo Francúzsku. So siedmimi ľuďmi bez domova vytvoril bežecký tím Chudobní. Najstarší z nich, bývalý gembler, začal behať až ako 70-ročný. Aj on zabehol štafetu do Lúrd.
Na rozdiel od iného, výzorom podobného farára Mariána Kuffu zo Žakoviec, s ktorým sa osobne poznajú, Gombita o verejné kázne nestojí.
„Moja cesta je láska, dobro, milosrdenstvo, blízkosť Boha a človeka. Od politiky utekám. Otec mal problémy s komunistami, aj eskorta poňho prišla. Vystúpil som iba na zhromaždení Za slušné Slovensko. Aj keď ma od toho vrchnosť odhovárala. Vystúpil som za zmenu v štáte, proti korupcii.“
„Nedávam nijaké verejné kázne, ani na internete. Už nechcem nikoho učiť, prosiť, len chcem ďakovať. Keď je dnes ten vírus a zháňajú dobrovoľníkov, pričom z cirkvi sa neprihlásia, nevytvoria fond, neponúknu svoje domy a peniaze, tak sa pýtam: Čo a ako som kázal? Kde je to nadšenie? Prvá birmovka? Keď sa mám lepšie ako druhí, mal by som čosi dať. A s týmto sa neviem vysporiadať,“ dodáva kňaz Peter Gombita.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
