Ako ženy (ne)robia vedu z domu počas koronavírusu

Izraelčanka Sapir Schoriová je lektorka na čiastočný úväzok na Arielskej univerzite. Prednáša sociológiu a spolu s dvomi kolegyňami sa venuje výskumu rodinného života komunít imigrantov z Etiópie. Schoriová je od prvého marcového týždňa doma, so študentmi a spolupracovníčkami je v kontakte online. Spolu s ňou sú doma aj jej tri deti vo veku päť až deväť rokov.

„Môj manžel je geriater v jednej z jeruzalemských nemocníc. Keď vypukla korona a bolo zrejmé, že jeho pacienti sú najohrozenejšou skupinou, a pre rôzne opatrenia mu bolo ťažké dochádzať 50 kilometrov domov, rozhodli sme sa, že zostane v Jeruzaleme v ubytovni, ktorú nemocnica zabezpečila dochádzajúcim,“ hovorí.

Na tri deti zostala prakticky sama. Rodina sa musela vzdať opatrovateľky detí, ktorá je už v seniorskom veku. „My sme dvojkariérové manželstvo, obaja do práce dochádzame aspoň hodinu, ani jeden z nás už nemá rodičov, takže opatrovateľka bola nevyhnutnosť. Dnes je všetko na mne, plus stále pracujem. V súčasnosti som v stave, že na moju vedeckú prácu mi denne zostávajú dve hodiny, a mám obavu, že výskum nedokončím v dohodnutom čase,“ vysvetľuje.

Príbeh Sapir Schoriovej iste nie je unikátny. V podobnej situácii sú aj iné vedkyne (či vedci, ktorí sú napríklad osamelými rodičmi) vo všetkých kútoch sveta.

A už aj čísla ukazujú, že pandémia a zmenené podmienky na prácu sa odrážajú na produktivite vedkýň. Viacero odborných časopisov avizovalo, že zaznamenalo pokles počtu vedeckých príspevkov, štúdií, ktorých autorkami sú ženy. Ich predstavitelia to spájajú priamo s opatreniami súvisiacimi s pandémiou a faktom, že ženy robia vedu z domu popri starostlivosti o deti, domácnosť či popri pomoci rodičom v seniorskom veku. Ukazuje sa aj, že v súčasnosti, keď sú obmedzené osobné kontakty, ženy trávia viac času ako muži udržovaním vzťahov a rozhovormi s príbuznými či so známymi.

Toto tu ešte nebolo

Elizabeth Hannonová je zástupkyňa šéfredaktora British Journal for the Philosophy of Science a na svojom Twitteri napísala, že v marci dostala zanedbateľný počet príspevkov od vedkýň. „Nikdy predtým som nič také nevidela,“ dodala.

David Samuels z časopisu Comparative Political Studies dostal v apríli o 25 percent príspevkov viac ako minulý rok, lenže tento nárast spôsobili výhradne autori.

V iných odborných časopisoch je situácia podobná. V niektorých, ako napríklad v American Journal of Political Science, síce zaznamenali viac článkov podpísaných ženami ako zvyčajne, lenže keď sa pozreli na štatistiky podrobnejšie, zistili, že len osem zo 46 prác, ktoré mali jediného autora, odovzdali ženy. V ostatných prípadoch figurovali ako spoluautorky. To podľa vedenia časopisu znamená, že vedkyne jednoducho nestíhajú.

Talianska vedkyňa Alessandra Minellová vydala v polovici apríla v prestížnom časopise Nature esej, v ktorej opisuje, aké je to byť matkou dvojročného syna a zároveň vysokoškolskou učiteľkou pracujúcou v dôsledku koronavírusu z domu.

Zhodou okolností je vedeckou disciplínou tejto Talianky sociálna demografia a ako uvádza, stala sa vlastne objektom záujmu vo svojom vlastnom výskume. Venuje sa totiž tomu, ako ženy v akademických pozíciách alebo biznise zlaďujú svoje profesionálne ambície a povinnosti s materstvom a rodinným životom.

„Táto pandémia nám môže dať jednu dôležitú lekciu: matky aj otcovia spolu čelia krátkodobej reorganizácii starostlivosti o domácnosť a deti. Dlhodobo to bude znamenať zmenu produktivity, čo bude mať vplyv na kariéry. Tí, ktorí budú mať menej domácich povinností, sa budú môcť viac realizovať,“ píše vedkyňa. A tvrdí, že aj medzi vysoko vzdelanými pármi či dvojicami intelektuálov stále dominuje model, keď je toho na žene jednoducho viac. „Čo sa teda stane, ak obaja partneri z heterosexuálneho páru zostanú pracovať z domu? Pravdepodobne sa len prehĺbi rodová nerovnosť.“

Aj ona upozorňuje na to, že to ukážu aj dáta, nielen anekdoty, čo si medzi sebou rozprávajú jej vyčerpané kolegyne neschopné sústreďovať sa na vedeckú prácu, ku ktorej potrebujú ticho, koncentráciu a vedomie, že na pár hodín sa môžu zahĺbiť do svojej témy.

„Akademická práca, pri ktorej kariérny postup závisí od počtu a kvality vedeckých publikácií a schopnosti získať financie na výskumné projekty, je prakticky nezlučiteľná so starostlivosťou o deti. Očakávam, že dáta o publikačnej činnosti počas nasledujúcich niekoľkých rokov ukážu, že rodičia v roku 2020 boli relatívne znevýhodnení voči nerodičom,“ domnieva sa Minellová, pričom naznačuje, že pod pojmom rodič si máme predstaviť predovšetkým matku.

Schoriová napríklad uvádza, že na budúci akademický rok sa chce uchádzať o miesto vo vedení fakulty. „Hoci je to skôr organizačná ako výskumná pozícia, do úvahy sa berie aj publikačná činnosť. Ak sa niečo veľmi rýchlo nezmení, nie je možné, že budem mať dosť článkov na to, aby som sa necítila trápne prihlásiť do konkurzu.“

Aj zapojenie vedeckých kapacít do hľadania lieku, očkovacej látky, tvorby matematických modelov šírenia vírusu či do pripomienkovania nových ekonomických, sociálnych, zdravotníckych politík môže spôsobiť istú nerovnosť. Prístup do vedeckých tímov, ku grantom, k dátam budú mať predovšetkým tí, ktorí sa môžu venovať naplno práci.

Materská stena

To, čo sa deje v súčasnosti, však nie je nejaká výnimka spôsobená netradičnou situáciou a zmenami, s ktorými sa musíme vyrovnávať na dennej báze.

Minellová hovorí, že už aj pred pandémiou existovala takzvaná materská stena, čo vyrástla pred vedkyňami, ktoré chceli postupovať v kariére napriek materstvu. „Pojem materská stena odkazuje na diskrimináciu a limity, s ktorými sa stretávajú pracujúce matky.“

V prípade vedkýň je to komplikované ešte tým, že ich kariéry sa zväčša rozbiehajú skôr pomaly a často sa toto obdobie kríži s obdobím, keď väčšina žien uvažuje o založení rodiny.

Minellová si myslí, že táto stena by sa aspoň čiastočne dala odstrániť väčším dôrazom na rodovú rovnosť.

Kiernnan Mathews z Harvardu má podobný názor. Podľa neho by aj na vedecké časopisy mal vzniknúť spoločenský tlak, aby rešpektovali okolnosti, do ktorých sa dostali vedkyne počas pandémie.