Denník N

Nepredstavuj si viac, než treba

Bonowiczove verše vyjadrujú zdanlivo jednoduché javy v nerozlučnom svete človeka, v skutočnosti však ide o rovinu toho, čo ľudia nemôžu úplne spoznať a pochopiť, v čo môžu iba veriť alebo neveriť.

Wojciech Bonowicz (1967, Osvienčim) patrí k najvýznamnejším poľským básnikom strednej generácie. Okrem poézie (8 básnických kníh) sa venuje aj kultúrnej publicistike a kritike. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení a významných nominácií na ceny. Žije v Krakove.

Editor a prekladateľ Peter Milčák vybral a preložil pre knihu Druhá ruka a iné básne (Modrý Peter) básne zo štyroch poľských vydaní Bonowiczových zbierok. Pre viaceré preklady z poľštiny je pre Petra Milčáka typické, že na ich vydaní spolupracoval priamo s poľskými kolegami; v tomto prípade je to redaktor Lech „Mrówa“ Waźyński. Prekladateľ si dal záležať na detailoch aj pri reáliách a menách, preskúmal ich a čitateľovi uvádza odkazy na ne v časti knihy Poznámky, čo, prirodzene, uľahčuje orientáciu a pochopenie viacerých sémantických „drobností“.

Milčák usporiadal Bonowiczove básne zaujímavo, keď sa strieda bezstarostná každodennosť s ťažkými reflexiami o živote a smrti. Autor sa z reflexií o smrti, posmrtnom živote vracia do reálneho sveta, do bežných chvíľ. Je to postup zvláštny, až ohromujúci, je v ňom silný protiklad – bežné, samozrejmé i príjemné je v kontraste s nevšedným. „Koľko ľudí zahynulo v Osvienčime, / spýtala sa učiteľka. // Schúlil som sa a modlil v duchu, / aby ich bolo / čo najmenej.“

Spomienky sú protikladom dobrých chvíľ

Reálne spomienky sú protikladom dobrých, pozitívnych chvíľ v živote človeka. Taká je napríklad spomienka na detstvo, keď sa prestierala deka na brehu rieky, keď nás „obtáčal bezpečný dym z domov“ a trhali margaréty, ale „Otec hovorí: / čoraz častejšie sa mi sníva, že sa vraciam do Osvienčimu / z Krakova z rôznych iných miest“.

Spomienky väzňa z koncentračného tábora sú štylizované ako výpoveď v prvej osobe, nepriama, plná metafor a symbolov, nevtieravá, ale veľmi silná. Jedna z najpôsobivejších básní s touto témou je »Vo voľných chvíľach«. Silný motív genocídy, vyhubenia ľudí, národov stvárnil prostredníctvom jedného motívu osvienčimských väzňov a tak vyjadril tragédiu ľudstva.

Autor strieda detaily a celok, detaily spravidla sú metonymiou čohosi tragického, negatívneho, celok predstavuje plný život v človeku, v prírode, ale aj v tom celku sú detaily, ktoré predznačujú ukončenie života či len dospelosť a múdrosť („A žije všetko, čo vie poprosiť o život“).

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie