Denník N

Vladimír Dedeček: Tesár v čase betónu

Aula Poľnohospodárskej univerzity v Nitre s rektorátom. Archív SAV.
Aula Poľnohospodárskej univerzity v Nitre s rektorátom. Archív SAV.

Jeden z najvýznamnejších tvorcov povojnovej architektúry Vladimír Dedeček zomrel 29. apríla 2020 vo veku nedožitých 91 rokov.

„Domy z ‚drevených hranolov‘ – túto tradíciu som sa snažil dodržať. Vždy to boli základné geometrické tvary vychádzajúce z dreva. To som považoval za špecifikum nášho prostredia. Ale možno som sa mýlil. Máme aj kamenné domy a domy z hliny… Máme viac tradícií. Obdivujem Kuzmov pamätník (SNP v Banskej Bystrici), je to jedna z najlepších našich stavieb. Ale ja som tak nestaval. Nie som umelec. Ja som tesár v čase betónu.”  Vladimír Dedeček

Málokto v slovenskej architektúre 20. storočia tak rozdeľoval kultúrnu a architektonickú obec ako tento architekt.

Mal svojich doživotných odporcov a spriaznencov. Prešiel mýtizáciami aj demýtizáciami. Sám niektoré rozprával, ale napriek tomu zo svojho programu neuhol. Žil v  krajine spoločenských, politických a kultúrnych zlomov, obratov a hrubých čiar, v časoch prvej, druhej a tretej republiky, zažil históriu štátu spoločne založeného, obsadeného a rozdeleného, oslobodeného, opäť spoločného, federatívneho a dvoch samostatných…

V takýchto „rozdeľovaných“ a „spájaných“ dejinách – ktoré vždy niekto na moment opanoval –, sa architekt, čo navrhol a realizoval niektoré z najvýznamnejších architektonických diel na Slovensku minulého storočia: Národnú galériu, Národný archív, Najvyšší súd a Ministerstvo vnútra, tri univerzitné mestá (Nitra, Zvolen, Bratislava) aj prvé a zatiaľ posledné výstavisko v hlavnom meste (Incheba), ocital raz na strane víťazov inokedy na strane porazených, hneď niekoľkokrát za život.

Hoci niektorí slovenskí architekti aj historici architektúry usilovali o to postaviť ho mimo dejín, nepodarilo sa im to aj vďaka okruhu kolegov, mladej architektonickej generácii a zahraničným architektom, ktorí jeho diela zaraďovali do domáceho i svetového kontextu. Nikdy však nedošlo k jeho návrhu na Pritzkerovu cenu, hoci sa niekoľkokrát pripravoval.

Nezmenilo ho to na tragéda. Skôr sa z nadaného rétora a divadelníka stal presne mieriacim, nemilosrdne pointujúcim ironikom, ktorý spamäti latinsky citoval dlhé pasáže z antických autorov.

Vladimír Dedeček vo svojej záhrade. Foto – Hertha Hurnaus, september 2010

Slovensko mal precestované

Architekt Vladimír Dedeček, rodák z Martina – mesta, ktoré sa v jednom období našich dejín malo stať hlavným mestom krajiny a dodnes je pre mnohých jej kultúrnym stredom –, sa rozhodoval, či sa ako architekt usadí na východe alebo západe Slovenska. Napokon prežil celý život v hlavnom meste, kde študoval a pracoval, zoznámil sa so svojou manželkou, historičkou umenia, založil rodinu a so skorou stratou manželky sa až do konca života nevedel vyrovnať.

Slovensko poznal a precestoval ho celé pracovne aj súkromne, prispel dielami v mnohých jeho mestách.

Na konci 50. rokov po krajine cestoval ako elév vyberajúci lokality pre stavby základných škôl, neskôr ako architekt a hlavný architekt ateliéru bratislavského Stavoprojektu, teda ako architektonický dozor na stavbách.

Pokiaľ mu to umožnili,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie