Som Terézia Poliaková. Poviem vám, aké je tvrdo trénovať, pokaziť Nasti štafetu a schytať to od fanúšikov
Bola tam strašná zima. Mínus dvadsať stupňov Celzia, snežilo, fúkal vietor. Vždy, keď sme išli na tréning, naobliekali sme sa ako cibule.
Boli to podmienky, v ktorých môže vybuchnúť aj tá najväčšia svetová hviezda. A naopak, do popredia sa zas dostať menej úspešná biatlonistka.
Bála som sa, ako nízke teploty ovplyvnia môj výkon na strelnici: so skrehnutými prstami bolo oveľa zložitejšie stlačiť spúšť mojej malokalibrovky v tom správnom momente.
Moja kariéra nie je plná pamätných úspechov. Úprimne, bola som rada, keď sa mi podarilo dostať do najlepšej tridsiatky a získať nejaké body vo Svetovom pohári.
Preto som ani na olympiádu do Pjongčangu v roku 2018 nešla s veľkými ambíciami. To však neznamená, že som nebola sklamaná, keď som v šprinte skončila 83. a vo vytrvalostných pretekoch ešte o šesť miest horšie. Nenaplnila som ani tú jednu ambíciu, ktorú som si dala – skončiť lepšie ako pred štyrmi rokmi v Soči.
Našťastie som bývala na apartmáne s Nasťou Kuzminovou, s jej manželom Danielom a ďalšou biatlonistkou Betkou Majdišovou. Namiesto mojich neúspechov som sa mohla tešiť z medailí, ktoré v tých istých pretekoch brala Nasťa.
Dali sme si záležať, aby sme každú z nich aspoň nejako oslávili. Doteraz si pamätám, ako sme v miestnych obchodoch po pretekoch zháňali tortu.
Nasťa
Začiatkom apríla som oslávila svoje 31. narodeniny. Niekedy v tom období som sa rozhodla ukončiť svoju kariéru.
K rozhodnutiu možno prispelo aj to, že počas karantény som mala veľa času na rozmýšľanie.
Moje výkony sa nezlepšovali a zdravie sa mi zhoršovalo. Patrím k tým športovkyniam, ktoré museli pri tréningu skôr brzdiť. Nehovorili mi to len tréneri a ľudia z môjho okolia, ale na poplach bilo aj moje telo – pre vysokú záťaž som dokonca bola dva roky bez cyklu.
„Ak chcete mať deti, musíte spomaliť,“ povedal
