Denník N

Som Terézia Poliaková. Poviem vám, aké je tvrdo trénovať, pokaziť Nasti štafetu a schytať to od fanúšikov

S Nasťou, keď na jar 2019 oznamovala ukončenie kariéry. Foto - archív TASR/Dušan Hein
S Nasťou, keď na jar 2019 oznamovala ukončenie kariéry. Foto – archív TASR/Dušan Hein

Bola tam strašná zima. Mínus dvadsať stupňov Celzia, snežilo, fúkal vietor. Vždy, keď sme išli na tréning, naobliekali sme sa ako cibule.

Boli to podmienky, v ktorých môže vybuchnúť aj tá najväčšia svetová hviezda. A naopak, do popredia sa zas dostať menej úspešná biatlonistka.

Bála som sa, ako nízke teploty ovplyvnia môj výkon na strelnici: so skrehnutými prstami bolo oveľa zložitejšie stlačiť spúšť mojej malokalibrovky v tom správnom momente.

Moja kariéra nie je plná pamätných úspechov. Úprimne, bola som rada, keď sa mi podarilo dostať do najlepšej tridsiatky a získať nejaké body vo Svetovom pohári.

Preto som ani na olympiádu do Pjongčangu v roku 2018 nešla s veľkými ambíciami. To však neznamená, že som nebola sklamaná, keď som v šprinte skončila 83. a vo vytrvalostných pretekoch ešte o šesť miest horšie. Nenaplnila som ani tú jednu ambíciu, ktorú som si dala – skončiť lepšie ako pred štyrmi rokmi v Soči.

Našťastie som bývala na apartmáne s Nasťou Kuzminovou, s jej manželom Danielom a ďalšou biatlonistkou Betkou Majdišovou. Namiesto mojich neúspechov som sa mohla tešiť z medailí, ktoré v tých istých pretekoch brala Nasťa.

Dali sme si záležať, aby sme každú z nich aspoň nejako oslávili. Doteraz si pamätám, ako sme v miestnych obchodoch po pretekoch zháňali tortu.

Nasťa

Začiatkom apríla som oslávila svoje 31. narodeniny. Niekedy v tom období som sa rozhodla ukončiť svoju kariéru.

K rozhodnutiu možno prispelo aj to, že počas karantény som mala veľa času na rozmýšľanie.

Moje výkony sa nezlepšovali a zdravie sa mi zhoršovalo. Patrím k tým športovkyniam, ktoré museli pri tréningu skôr brzdiť. Nehovorili mi to len tréneri a ľudia z môjho okolia, ale na poplach bilo aj moje telo – pre vysokú záťaž som dokonca bola dva roky bez cyklu.

„Ak chcete mať deti, musíte spomaliť,“ povedal mi lekár.

Výkony boli slabé, telo unavené. Aj keď nie vždy sa mi darilo, stále ma hnali aspoň menšie úspechy. Teraz však nebolo nič, čo by mi povedalo, že sa to ešte oplatí.

Jedným z takých momentov, keď sa mi vrátila všetka tá drina, bola olympiáda v Pjongčangu pred dvomi rokmi.

Už som síce za sebou mala nevydarené individuálne vystúpenia, stále však pred nami boli štafety. Výkonnostne som bola štvorkou v zostave Nasťa Kuzminová, Pauluš Fialková a Ivka Fialková.

Úspechy som im nezávidela, skôr som bola deprimovaná. Pýtala som sa, prečo mi to, sakra, nejde tak ako ostatným. O krivde však nemôže byť reči – veď som videla, že nemakám len ja, ale aj ostatné. Úspechy im nepadali len tak z neba.

Bola som v napätí, vedela som, že baby sú vo výbornej forme. Nechcela som im to pokaziť. Odbúravať stres mi však, našťastie, pomáhali ľudia z tímu.

Jasné, pomohlo mi aj to, že ma uisťovali, že ide o „preteky ako každé iné“ a dôležité je „užiť si ich“.

Oveľa viac mi však pomohli momenty, keď som zabudla na to, kde som a prečo som tam prišla. Boli to chvíle, keď sme s Nasťou a Betkou rozoberali veci, ktoré tú radšej ani nebudem publikovať. Čo vám poviem – bavili sme sa o hlúpostiach, klasické babské reči.

Veľmi mi pomohla Nastina ľudskosť. Posledné roky som mala tú česť byť súčasťou jej tréningovej skupiny. Veď som mohla trénovať po boku svojho idolu, ktorý navyše robil všetko pre to, aby mi mohol nejako pomôcť!

S Betkou (vľavo) a Ivkou (vpravo) v Pjongčangu. Foto – TASR/Martin Baumann

Pjongčang

Na olympijské štafetové preteky som preto prišla dobre naladená. Veľmi som chcela, aby som na svojom úseku nebola na trati sama. Radšej som súčasťou skupiny alebo pred sebou vidím pretekárku, ktorú sa pokúšam dobehnúť. Vtedy zo seba dokážem dostať viac.

Pauluš a Nasťa išli na prvých dvoch úsekoch skvele, štafetu som prebrala na treťom úseku, keď sme boli celkovo tretie 16 sekúnd za Fínkami.

Síce som sa za prvé dve pretekárky mohla zaháknuť, no hneď ma viacero báb predbehlo.

No, nezačalo sa to dobre. Stalo sa to, čoho som sa bála – štafetu som začala kaziť. A to predo mnou ešte boli dve návštevy strelnice.

Veľmi som sa bála, že budem strieľať podobne mizerne ako v individuálnych pretekoch. Nič také sa však nestalo! Nemusela som ísť ani do jedného trestného kola a dobíjala som len dvakrát. Paráda!

Štafetu som odovzdávala s 19-sekundovým mankom za Fínkami na piatom mieste. Na svojom úseku som teda nabrala stratu len troch sekúnd.

Bol to neuveriteľný pocit – byť na čele olympijských pretekov. Síce sa mi nepodarilo načasovať formu na moje preteky, ale prišla aspoň na štafete.

Vždy to tak bolo: keď som bola súčasťou tímu, dokázala som vo svojom vnútri nájsť energiu, ktorá mi chýbala v individuálnych pretekoch.

Hneď, ako som zišla z trate, ma v mixzóne čakal rozhovor do priameho prenosu RTVS. „Počkajte, ešte to netočme, nech Ivka dostrieľa,“ poprosila som. Neuveriteľné, ako pomaly môže plynúť čas. Mala som pocit, že Ivka bola na strelnici hodinu!

Zastrieľala však výborne, ja som rýchlo bežala do cieľa, kde som spoza plôtika sledovala, ako to Ivke ide na trati. Nemalo to konca. Bola som v takom napätí, že keby som nemala rukavice, asi si obhryziem všetky nechty.

Ivka udržala piate miesto a my sme dosiahli veľký úspech, najväčší v mojej kariére.

Počas šprintu v Pjongčangu. Foto – TASR/Martin Baumann

Tí hejteri asi majú pravdu?

Piate miesto našej štafety na olympiáde bola senzácia. Fanúšikovia začali štafetu vnímať ako ďalšiu biatlonovú disciplínu, v ktorej má Slovensko nádej na skvelé výsledky.

Výnimočný výkon z Pjongčangu sa však pre mňa čoskoro stal prekliatím. Január 2019 bol najhorším obdobím, aké som v biatlone zažila. A to nielen po výkonnostnej stránke.

Verejnosti bolo ukradnuté, ako sa mi darí v individuálnych pretekoch, ale keď som nastúpila na štafetu, všetko sa zmenilo. Zrazu som bola tá, ktorá to Nasti a sestrám Fialkovým kazí.

Pohľad sa zmenil. Už som nebola tá, vďaka ktorej životnému výkonu Slovensko obsadilo na olympiáde senzačné piate miesto. Už som bola tá slabá a pomalá, ktorá štafetu len kazí.

V Hochfilzene som prebrala štafetu na prvom mieste, odovzdala na trinástom.

V Oberhofe som klesla zo šiesteho miesta na trináste.

V Ruhpoldingu z desiateho na šestnáste.

Po každých nevydarených pretekoch mi telefón zahltili primitívne vulgárne správy od ľudí, ktorých len ťažko môžem nazvať fanúšikovia. Veľmi som si to pripúšťala, aj keď ako vrcholová športovkyňa by som mala mať nadhľad. Mne však človek ublíži viac slovom ako skutkom.

Nebola som a stále ani nie som na Facebooku, lebo som mala pocit, že na ňom trávim priveľa času. Už niekoľko rokov pred olympiádou som prestala čítať komentáre pod článkami.

Ale keď vám niekto napíše súkromnú správu, to je niečo iné.

Správy boli plné vulgarizmov, pomedzi ktoré mi ľudia odkazovali, ako sa mám nad sebou zamyslieť a mám ísť do [piiip] preč.

Vtedy som im neodpisovala, ale minulú sezónu som to raz skúsila. Pánovi som to vrátila rovnakou mincou, reku, či sa mu dobre počúva, keď ho označujem škaredými slovami. A čuduj sa svete, on mi odpísal, že ho to všetko mrzí a že len konal v afekte, lebo si stavil na našu štafetu a prehral.

Aj tak ma však stále prekvapuje, čo sú ľudia schopní napísať do správy. Nikdy sa mi nestalo, že by mi niekto niečo podobné povedal osobne. Tlieskam vám, hrdinovia spoza klávesnice!

Späť však k januáru 2019, keď sa mi naozaj nedarilo.

To, že mi ľudia nadávali, mi až tak neprekážalo, tým som sa nejako prehrýzla.

Viac ma mrzelo to, že ma spochybňovali ako biatlonistku. O to viac ma to mrzelo kvôli rodičom, ktorým ľudia pripomínali, ako to tej štafete kazím.

Chápete to? Oni ma celý život podporovali, obetovali veľa času aj peňazí, aby som si išla za svojím snom, a potom si prečítajú internetové diskusie alebo im nejaký mudrlant povie toto?

Ľudia nevidia všetok ten náročný tréning, odriekanie, finančnú náročnosť. Oni si len myslia, že za štátne peniaze chodím na výlety po svete. Mrzelo ma, ako si predstavovali, že mám len vyložené nohy.

Aj keď som vedela, že makám ako ostatní, reči mudrlantov ma zasiahli. Začala som o sebe pochybovať.

„Asi majú pravdu, mala by som sa na to vyprdnúť,“ hovorila som si. V noci som nemohla spať – keď som zatvorila oči, videla som len svoje nevydarené výkony.

Začala som zvažovať, že v štafetách skončím. Vtedy mi veľmi pomohlo, keď sa ma zastali ľudia z tímu. Daniel Kuzmin do novín aj televízie povedal, že ak ma ľudia budú ďalej takto deptať, zruší celú štafetu. Nechcel mať na svedomí, že sa psychicky zložím.

Bolo to veľké povzbudenie: uvedomila som si, akých ľudí som okolo seba mala. Podržali ma a nenechali ma v tom samu.

Ukázalo sa, aká krehká je naša biatlonová štafeta. Nemôžeme ani myslieť na to, že sa niekedy budeme rovnať veľkým biatlonovým národom, kde majú na každé miesto päť kandidátok.

U nás vypadne alebo podá slabší výkon jedna a hneď to vidno. Vždy však súťažíme s tými najlepšími, ktoré aktuálne máme.

Na Chopku

Čo teraz?

Vrcholom tej nešťastnej sezóny boli marcové majstrovstvá sveta, na ktorých sa Nasťa lúčila s kariérou.

Odhlásila som sa z Instagramu a na dva týždne som odišla na sústredenie do Nemecka. Nikto ma tam nepoznal, bola som sama a vyčistila som si hlavu.

Pomohol mi aj mentálny tréner, dostal ma do pohody. Poslal moju hlavu správnym smerom. Ale ani on nie je čarodejník – človek musí začať veriť tomu, čo hovorí, a hlavne veriť v seba.

Na sústredení som sa prestala trápiť a zaťažovať si hlavu tými „skvelými“ fanúšikmi.

Do švédskeho Östersundu som na majstrovstvá sveta prišla veľmi dobre naladená. Bola som vysmiata, spokojná a tlak som si nepripúšťala.

Tak to aj dopadlo: naša štafeta bola opäť úspešná – obsadili sme šieste miesto.

Bol to posledný pozitívny moment mojej kariéry. Na jar 2019 Nasťa skončila s biatlonom, čím utrpela aj naša štafeta.

Bez nej sa nám nedarilo ako tímu a nešlo mi to ani individuálne. Už som nedokázala nájsť dôvod, prečo pokračovať. Pred sezónou som sa nedokázala bežecky zlepšiť, čo sa aj ukázalo na mojich výkonoch.

Mám 31 rokov a rozhodla som sa skončiť s biatlonom, ktorý bol mojím životom posledných 22 rokov.

Čo budem robiť? Najprv musím vystúpiť z bubliny, v ktorej žijú športovci, do bežného života, s ktorým som doteraz nemala žiadne skúsenosti.

A čo potom? To ešte neviem…

Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Teréziou Poliakovou.

[Behajte lepšie vďaka knihe Od antilopy po Zátopka. Encyklopédia behu pre začiatočníkov aj pokročilých od bežca, fotografa a novinára v jednej osobe Petra Kováča.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Anastasia Kuzminová

Športovci píšu

Zimné olympijské hry

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie