Kniha Lucie Mendelovej o jednej podceňovanej digitálnej technológii vás prenesie od koronavírusu do úplne inej reality

Sedím doma… Ako všetci. Písať teraz recenziu o populárno-náučnej knižke z oblasti počítačov pre denník, ktorý aktuálne čítame predovšetkým pre ťaživé správy o koronavíruse, je možno nerozumné, azda cynické. Prinajmenšom sa človek musí ponoriť do akejsi virtuálnej reality (VR).

A presne o nej je knižka Lucie Mendelovej, softvérovej vývojárky a konceptuálnej umelkyne, s názvom Realita virtuálna.

Aj keď žijem digitálnymi technológiami, VR ma doposiaľ veľmi nezaujímala. Zdalo sa mi, že táto oblasť nenapreduje alebo aspoň nie tak ako povedzme umelá inteligencia (AI).

Zhruba pred rokom som sa o tom utvrdil na návšteve u známeho, ktorý mal doma výkonný počítač s drahými a kvalitnými VR okuliarmi: grafika ma neohúrila a po pár minútach pohybu vo virtuálnom priestore počítačovej hry som sa skôr nudil, lebo mi to prišlo detinské.

Iste, počul som o využití VR napríklad v priemysle. Mal som možnosť navštíviť žilinskú firmu Edgecom, ktorá robí našim automobilkám VR simulátory priemyselných strojov, aby si zamestnanci mohli v prostredí virtuálnej reality trénovať ich údržbu či prácu s nimi. Teraz, v čase vírusu, to môže nabrať aj iný, nový rozmer – umožní im to zostať doma.

Iná naša firma, CEIT, ktorá má tiež korene v Žiline, na Žilinskej univerzite, realizuje takzvaný koncept digitálnych dvojičiek (digital twins). Funguje to tak, že v počítači sa vytvorí kópia napríklad celej výrobnej haly, ktorá sa potom používa na vizualizáciu a optimalizáciu výrobných procesov, predovšetkým internej logistiky.

To všetko mi však prišlo len okrajové. V slávnej knihe Stopárov sprievodca galaxiou je pre planétu Zem vyhradený len dvojslovný opis: „prevažne neškodná“. A presne to som si myslel aj ja o VR technológiách – až dokým som si neprečítal esej Lucie Mendelovej, ktorá vyšla minulý rok v nakladateľstve Absynt Kalligram.

V prvom rade sa v nej dozviete, že nie virtuálna, ale rozšírená realita (augmented reality, AR) je tou technológiou, o ktorú by ste sa mali zaujímať, pretože práve ona čoskoro zmení svet. Hovoríme tu o dopĺňaní obrazu skutočného sveta digitálnymi objektmi či informáciami, ako keď napríklad automechanik nadvihne kapotu reálneho auta a okuliare mu do toho, čo vidí, doplnia digitálne informácie o každom autodiele v jeho zornom poli a nad motor dokreslia otáčkomer.

Druhá zásadná myšlienka knižky je, že VR a AR technológie splynú so smartfónmi. Najprv bude smartfón vo vrecku slúžiť ako počítač a grafická karta pre VR okuliare či kontaktné šošovky, neskôr do nich akoby vlezie a zanikne.

Do sociálnych sietí tak nebudeme nazerať cez periskop smartfónu… Budeme ich vidieť a vnímať všade okolo seba, akoby vstúpili do nášho fyzického sveta. Zdá sa vám, že tie dve hodiny, ktoré denne v priemere strávime na sociálnych sieťach, sú priveľa? Budete v nich žiť – od svitu do mrku. Konečne mi dáva zmysel, že Facebook v roku 2014 kúpil výrobcu VR okuliarov Oculus za astronomické tri miliardy dolárov. Vtedy som sa smial, teraz mám aj strach.

Lucia Mendelová varuje. Pred čím? Tak po prvé, VR vás špehuje ako nič predtým. Zabudnite na tie zvláštne rukavice s vytŕčajúcimi káblami, ktoré mali kedysi používatelia VR nasadené, aby počítač vedel, čo robia s rukami a prstami. Už ich netreba, VR okuliare majú totiž množstvo senzorov, ktoré pozorne sledujú a zaznamenávajú polohu a pohyb každého kúska vášho tela.

Prekáža vám, že štát môže pri boji s koronavírusom sledovať vašu polohu cez mobilný telefón s presnosťou na stovky metrov až jednotky kilometrov? Pri kúpe VR okuliarov Oculus musíte zmluvne súhlasiť, že Facebook bude zaznamenávať nielen polohu vášho tela, ale napríklad aj zreničiek, a to s milimetrovou presnosťou. Pôjdete po meste a Facebook bude vedieť a zapisovať nielen to, kde ste, ale aj na čo sa dívate a čo robíte s rukami a nohami.

Autorka varuje, že podobne ako iné digitálne technológie aj tie využívajúce VR môžu byť náchylné zdediť naše predsudky a stereotypy, ak budú postavené na dátach z reálneho sveta, v ktorom sú tieto predsudky a stereotypy prítomné.

Ak by napríklad banka dnes naučila algoritmus umelej inteligencie rozhodovať o pridelení úveru len na základe dát o uplynulých úveroch, pravdepodobne by bol zaujatý a uprednostňoval ako vhodnejších klientov mužov, keďže hlavne oni historicky zarábali viac a napríklad nechodia na materské dovolenky. Banky však na toto našťastie myslia a tento typ predsudkov odstraňujú (nariaďujú im to aj regulácie).

Rovnako musíme uvažovať vo svete VR, tvrdí Lucia Mendelová. Inak „sa môže stať, že všetky ulice, ktoré vo VR vytvoríme, budú vyzerať ako ulice San Francisca a všetky hory ako Alpy“.

Táto esej skrýva aj množstvo politického posolstva. Autorka má sklon nachádzať v útrobách digitálnych technológií politiku či priam triedny boj aj tam, kde málokto.

Napríklad predpoklad vývoja supermúdrej umelej inteligencie, známy ako teória singularity, nazýva „pseudoteóriou“, v ktorej vidí „túžbu po zavŕšení epochy kapitalizmu a zrode nového sveta, v ktorom bude spoločnosť rozdelená na dve skupiny: superbohatých technomagnátov zmutovaných do transhumánnej superrasy a zvyšných 99 %“.

Skôr mi však v tejto knižke chýba sex. Čo môže byť pri lacnej romantickej beletrii plne legitímna požiadavka, znie asi v prípade vedecky ladeného textu zvláštne. Digitálne technológie však prinášajú aj rôzne nové etické otázky a výzvy, a keď ide o VR, ako prvé mi napadajú tie z oblasti sexuality, ktoré autorka eseje nerieši.

VR nám umožní mať virtuálny sex s rôznymi známymi osobnosťami alebo napríklad s vlastným šéfom. Malo by to byť zakázané? Dá sa to vôbec technologicky znemožniť?

Časopis Wired priniesol úvahu o tom, že v prípade deep-fake pornovideí, v ktorých niekto vymení hlavu pornoherca za tvár inej osoby, sa ubližuje aj samotným pornohercom. Tí síce svoje nahé telá natáčajú vedome, ale keď na ne niekto nasadí cudziu hlavu, nie je im to príjemné.

Alebo iný úlet… Mali by mať väzni zakázanú VR? Ak je podstatou nápravnovýchovného zariadenia obmedzenie pohybu, priestoru či vnemov, tak potom áno. Veď predstava, že si Kočner v cele nasadí VR okuliare a opäť bude šoférovať Bentley a hrať golf v Báči, sa nám asi nebude páčiť.

No v súčasnej situácii by práve VR pre nás všetkých bola asi tým najbezpečnejším útekom z domáceho väzenia a karantény. Aplikácia, ktorá ju konečne spopularizuje, bude možno o posedení vo virtuálnej reštaurácii s dobrým priateľom, čerstvou rybou a výhľadom na more, čiže o niečom, na čo sa už teraz vo filmoch dívame so smutnou nostalgiou.

Vráťme sa však do (reálnej) reality. Útla kniha Lucie Mendelovej dostane v oblasti VR promptne do obrazu každého laika a je poučná aj pre IT odborníkov, ktorí túto technológiu obvykle v hľadáčiku nemajú. Navyše je to zábavné čítanie, ktoré vám azda aspoň na chvíľu umožní pozabudnúť na pochmúrnosť týchto dní.