Denník N

Pred summitom NATO máme čo dobiehať

Foto -TASR
Foto -TASR

Slovenský príspevok k spoločnej obrane je stále príliš skromný. Najmä ak si uvedomíme, že ide o krajinu ležiacu na východe NATO a na hranici s Ukrajinou.

Summit NATO vo waleskom Newporte v septembri 2014 bol bezpochyby jedným z najvýznamnejších počinov aliancie od konca studenej vojny. Jeho ideou bolo rozsiahle posilnenie vojenských spôsobilostí najmä na svojej východnej hranici, predovšetkým s cieľom eliminovať obavy niektorých svojich členov pociťujúcich priame ohrozenie zo strany Ruska.

Hlavným nástrojom tohto procesu sa stal takzvaný Akčný plán pripravenosti, teda súbor konkrétnych opatrení na zvýšenie kapacít NATO brániť sa  prípadnému útoku z východu, ale aj pri potrebe vojenského nasadenia aliančných síl v tomto priestore.

Sily rýchlej reakcie

Oficiálne ministerské stretnutia na úrovni NATO – naposledy v júni tohto roku – hodnotia napĺňanie cieľov z Walesu pozitívne. No objavujú sa tiež hlasy, že prispôsobovanie NATO novej bezpečnostnej situácii je príliš pomalé a doterajšie opatrenia nemajú dostatočný odstrašujúci účinok. Zároveň nie všetky štáty pristúpili k týmto záväzkom s rovnakou vážnosťou, čo opäť raz podkopáva mušketiersky princíp, na ktorom je NATO postavené.

Očakáva sa, že odpoveď na tieto výhrady dá budúcoročný summit v poľskej Varšave, ktorý je naplánovaný na začiatok júla 2016. NATO na ňom pravdepodobne ohlási splnenie úlohy dobudovať sily rýchlej reakcie do väčšej a akčnejšej podoby (cca 40 tisíc vojakov) a najmä deklarovať operačnú pripravenosť jej špeciálnej časti určenej pre prípad potreby veľmi rýchlej reakcie do niekoľkých dní vo veľkosti do 5000 vojakov (Very High Readiness Joint Task Force – VJTF). Už dnes je pre nevyhnutné prípady pripravené prechodné riešenie vo forme jednotky, ktorú sa podarilo zostaviť pod vedením Nemecka, Holandska a Nórska.

Predpokladá sa tiež, že budúci rok sa bude dať pri potenciálnom nasadení síl veľmi rýchlej reakcie spoľahnúť aj na malé predsunuté veliteľstvá, ktoré NATO zatiaľ buduje v šiestich krajinách – Bulharsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Poľsku a Rumunsku.

Nové veliteľstvá na východe

Okrem toho, že tieto mnohonárodné elementy velenia a riadenia (každé približne 40 vojakov) zabezpečia, aby takéto nasadenie prebehlo čo najhladšie, mali by taktiež prispieť ku kolektívnemu plánovaniu a ku koordinácii medzinárodného výcviku a cvičení. Napokon, zodpovednosť pri vojenských akciách vo východnej časti sa presúva na postupne vytvárané nové regionálne veliteľstvá v Poľsku (Štetín) a Rumunsku (Bukurešť).

Akčný plán pripravenosti by však mal byť len základom pre budúcu rozsiahlejšiu vojenskú reorganizáciu s ďalekosiahlejšími dôsledkami pre plánovanie, cvičenia, výzbroj i logistiku. Podľa viacerých hodnotení totiž tak, ako bol koncipovaný vo Walese, zďaleka nezabezpečí tú mieru odstrašenia, ktorú niektoré členské štáty očakávajú. A to nielen z hľadiska svojho rozsahu, ale tiež pre viaceré politicko-technické otázky týkajúce sa prípadného nasadenia.

Dôveryhodné odstrašenie

Okrem toho sa hlavne v Poľsku a v Pobaltí objavujú názory, že skutočná adaptácia na nové prostredie si vyžaduje ďalšie zmeny v štruktúre rozmiestnenia síl a investícií do ťažkej techniky, ktorá je potrebná pre scenáre konvenčnej teritoriálnej obrany.

Aby bolo odstrašenie skutočne dôveryhodné, je potrebná permanentná prítomnosť bojových jednotiek v najohrozenejších oblastiach, ktorá by mala zabezpečiť schopnosť bez zdržania reagovať na potenciálnu hrozbu. Varšavský summit preto musí nielen pozitívne zhodnotiť plnenie záväzkov z Walesu, a to hlavne implementáciu Akčného plánu pripravenosti, ale ponúknuť i pohľad do vzdialenejšej budúcnosti z hľadiska pripravenosti NATO zapojiť sa do potenciálnych vojenských scenárov.

Je tiež potrebné, aby si lídri dostatočne vyjasnili postoj k Rusku, ktoré naďalej plánuje do roku 2020 prezbrojiť 2/3 svojej vojenskej techniky, kontinuálne zvyšuje podiel vojenského rozpočtu (od roku 2010 do 2014 z 3,9 percent na 4,5 percent HDP),  pravidelne organizuje vojenské cvičenia v blízkosti svojich západných hraníc, hrozí vlastným jadrovým arzenálom, či rozvíja a využíva spôsobilosti na vedenie tzv. hybridnej vojny.

Všetky tieto skutočnosti, v kombinácii so schopnosťou mobilizácie 60-100 tisíc vojakov v priebehu niekoľkých dní, robia z Ruska skutočnú hrozbu.

Čo je však kľúčové, úspech summitu vo Varšave bude závisieť najmä od toho, ako si budú členské štáty plniť „domáce úlohy“ a ako zodpovedne sa i v nasledujúcich mesiacoch budú stavať k otázkam európskej bezpečnosti.

V tomto ohľade má čo dobiehať aj Slovensko. Svoj záväzok z Walesu o navýšení obranného rozpočtu na 1,6 percenta HDP do roku 2020 zatiaľ ostáva len na papieri, keďže rozpočet na rok 2015 (schválený po summite) dosahuje naďalej len úroveň okolo jedného percenta a výhľad ministerstva financií na ďalšie dva roky žiadne navýšenie zatiaľ nepredpokladá.

O niečo lepšia je situácia so zvyšovaním podielu výdavkov na modernizáciu (požaduje sa aspoň 20 percent z výdavkov na obranu), no až budúcnosť ukáže, ako to bolo s jeho počítaním a najmä ako to vlastne bolo so samotnými modernizačnými projektmi.

Taktiež prísľub vybudovať jedno zo spomínaných predsunutých veliteľstiev aj na Slovensku bol vo februári ministrom obrany komunikovaný rozpačito a ešte rozpačitejšie vyznieva jeho realizácia.

Slovenský príspevok: stále príliš málo

Zatiaľ sa doma príliš nezaoberáme ani vyriešením legislatívnych otázok na prijatie politického rozhodnutia pri potrebe skutočne rýchleho nasadenia do operácie či na cvičenie. V tomto však zďaleka nie sme sami a získanie okamžitého súhlasu všetkých členov sa javí ako vážny problém na úrovni celej aliancie.

Presvedčiví sme neboli ani pri ponúkaní popradskej základne pre logistické potreby NATO. Hoci jej budúce využitie ostáva stále otvorené, po vyjadreniach premiéra a humbuku okolo miestnej petície nie je možné predpokladať výraznejší posun.

Slovensko sa tak nateraz uspokojilo len s opatreniami, ktoré nás nestáli veľa politických či finančných zdrojov, ako napríklad výcvik ukrajinských odmínovačov, či zvýšenie vojenskej prítomnosti na veliteľstve v Štetíne o celých 100 percent, teda z dvoch na štyroch vojakov.

Pozitívne tiež možno hodnotiť plány a intenzívnejšie zapojenie do medzinárodných cvičení. Napriek tomu je to na zodpovedného člena NATO ležiaceho na pomedzí s Ukrajinou pomerne málo.

Summit v Poľsku tak bude aj o tom, či štáty NATO budú ochotné prihlásiť sa k ďalším záväzkom vyžadujúcim si dlhodobé investície a politickú vôľu. Len v takom prípade dôjde ku skutočnému zvýšeniu odstrašujúcej sily a dôveryhodnosti aliancie ako celku. Aj v tomto prípade platí, že reťaz je taká silná ako jeho najslabšie ohnivko. Na to by mali dlhodobo pamätať aj naši politickí lídri.

Komentáre

Teraz najčítanejšie