Ich práca sa z domu robiť nedá. Dva mesiace s koronavírusom očami fotografov Denníka N

Už v sobotu 29. februára počas volebnej noci hnutia OĽaNO v trnavskej športovej hale videl, že sa to týka aj Slovenska.

„Ochrankári pri vstupe všetkým návštevníkom merali teplotu. Vtedy sa mi to zdalo trochu prehnané, ale keď bol medzi prvými Slovákmi s koronavírusom aj manžel jednej učiteľky z našej materskej škôlky, museli sme celá rodina stráviť niekoľko dní v domácej karanténe,“ spomína fotograf Denníka N Tomáš Benedikovič.

Našťastie učiteľkin test bol negatívny. Rodina si vydýchla a on sa mohol začať venovať svojej práci. Tá sa totiž do home officeu prepnúť nedá. Aj ďalší náš kolega Vladimír Šimíček, ktorý zaznamenáva dosah pandémie na Slovensko od začiatku, urobil vo svojom byte zatiaľ len jediný záber. Portrét dcéry, ako sa v kuchyni učí.

Tento víkend uplynú už dva mesiace od spustenia prvých oficiálnych opatrení proti koronavírusu na Slovensku. Premiér tento týždeň oznámil, že vďaka priaznivému vývoju sa môžeme posunúť do ďalších etáp ich uvoľňovania.

O tom, čo všetko už máme za sebou, dobre hovorí množstvo tematických článkov a rozhovorov, grafy aj čísla, ale je tu ešte iný uhol pohľadu. Rovnako silným (s odstupom času možno ešte silnejším) dokumentom tejto doby sú fotografie.

Poprosili sme preto našich kolegov, aby urobili veľkú spoločnú fotosériu. Výber toho najzaujímavejšieho, čo doteraz zachytili. Okrem toho sme sa s nimi aj porozprávali o okolnostiach vzniku týchto snímok a o tom, ako vírus zmenil ich prácu.

Viac na vláde než v redakcii

„Hoci všeobecná výzva znela, že zostať doma je zodpovedné, naša práca je jednou z tých, ktoré sa z domu robiť nedajú,“ hovorí Vladimír Šimíček. „Už v prvých dňoch bolo jasné, že toto je úplne nová situácia, akú sme ešte nezažili. Prežívame historický moment, ktorý je dôležité zdokumentovať. Pracujem aj pre francúzsku agentúru AFP a mám na starosti Slovensko, potreboval som ho preto ukázať v čase koronavírusu. Napriek tomu, že v Európe patríme medzi tých šťastnejších a nemusel som posielať také smutné fotky ako moji talianski alebo brazílski kolegovia, aj o nás sa svet dosť zaujímal.“

Hoci jeho portrét dcéry, žiačky základnej školy nad domácimi úlohami, prevzala CNN aj ďalšie svetové médiá, kombinácia práce s home officeom mala aj jednu negatívnu recenziu. Manželka mu vyčítala, že v zábere zostalo na radiátore pod oknom staré pečivo, ktoré odkladajú pre svokrine sliepky.

Naša redakcia už dva mesiace vyrába noviny na diaľku. Ráno máme videoporady, editori s redaktormi aj s grafikmi a jazykovými redaktormi potom komunikujú online. Ak by ste hádali, kde strávili v ére korony najviac času naši fotografi, a tipovali by ste úrad vlády, je to správna odpoveď. Súvisí to, pochopiteľne, najmä s tým, že nová vláda sa začala rodiť v čase, keď vírus zasiahol Slovensko. Okrem bežnej agendy musela začať paralelne riešiť aj dôsledky epidémie.

„Takmer žiadna tlačovka ani zasadnutie vlády sa nezačali v avizovanom čase. Navyše tých tlačoviek bolo niekoľko denne a trvali omnoho dlhšie, ako sme boli zvyknutí. Tak som sa naučil pracovať na úrade vlády,“ hovorí Tomáš Benedikovič. „Za pätnásť rokov som tam v Žltom salóne zažil všeličo – niekoľkých premiérov, tlačovku s miliónom eur na stole a teraz prvýkrát aj obed. Dostali sme ho počas reportáže v permanentnom krízovom štábe. Nikdy mi nenapadlo, že si tam budem niekedy môcť dať držkovú polievku.“

Téma koronavírusu sa na prvých fotkách rodiacej sa vlády začala objavovať už pri záberoch z koaličných rozhovorov. Budúci partneri začali chodiť v rúškach a vyzývali na ich nosenie aj všetkých novinárov. Meranie teploty sa stalo štandardnou podmienkou vstupu na tlačovky novej vlády, do parlamentu, na ministerstvá aj do ďalších štátnych inštitúcií. Všetci si na to zvykli a už je to aj téma na vtipkovanie.

„Keď mi raz ochrankár pred vstupom do úradu vlády nameral 33,3 stupňa, spýtal som sa ho, či by som nemal byť mŕtvy. On na to: Asi len takto zrána máte menšiu chuť pracovať,“ smeje sa Vladimír Šimíček.

Štyri reportáže za dva mesiace

Čím sa ešte najvýraznejšie zmenil bežný režim fotografov v denníku? Tým, že konkrétnych pracovných zadaní z redakcie a cestovania s reportérmi je oveľa menej. Fotiť však treba stále. Naplniť obrazovo články a vytvárať ilustračné zábery do archívu. V čase vynútenej spoločensko-ekonomickej nehybnosti sa to robí komplikovanejšie. A každý deň sa len tak náhodne potulovať po vyprázdnených uliciach a cvakať náhodných ľudí v rúškach na tisíc spôsobov nemá veľký zmysel.

Na veľkonočný víkend, v čase, keď sa oficiálne po Slovensku dalo presúvať len z pracovných dôvodov, si preto Vladimír Šimíček naplánoval služobnú cestu do Košíc. Bol zvedavý na to, ako bude vyzerať najvýznamnejší kresťanský sviatok roka v prázdnom kostole, a pri návrate domov si ešte pridal zastávku pri rómskej osade v Jánovciach, aby tam zachytil testovanie na vírus. Pri prechodoch medzi okresmi auto niekoľkokrát kontrolovali policajné hliadky a so služobkou bolo spojených aj niekoľko ďalších komplikácií, ale výsledné fotografie za to stáli.

Tomáš Benedikovič sa za dva mesiace dostal pracovne mimo Bratislavy len dvakrát. „Na reportáž do nábytkárskej firmy v Nitrianskej Blatnici, ktorá sa zmenila na manufaktúru na rúška, a potom sme boli v trnavskom Peugeote. To bol pre mňa doteraz asi najsilnejší koronazážitok – vidieť veľkú vypnutú fabriku plnú nedokončených áut,“ hovorí.

Zaujímavú skúsenosť má aj z posledných dní. Prvýkrát sa dostal ako fotograf do nemocnice, na pľúcne oddelenie. Vyfasoval celotelový ochranný oblek ako z amerického filmu a pracoval s aparátom zabaleným do fólie. „Vôbec som nevidel, čo fotím, rosili sa mi okuliare. V tom hermetickom oblečení je vám už po 20 minútach veľmi teplo. Obdivujem lekárov aj personál, ktorí to musia nosiť niekoľko hodín denne, a držím im palce, aby to zvládli v lete.“

Nasledovná fotoséria nie je radená chronologicky, ale pri každej fotke sme pridali aj dátum a miesto. Keď sme rozmýšľali, ako to celé uzavrieť, zhodli sme sa, že čo najaktuálnejším záberom. Takým, z ktorého bude zrejmé, ako to dnes – po dvoch mesiacoch s koronavírusom – na Slovensku vyzerá. V stredu 4. mája sa začali otvárať terasy kaviarní, bistier a reštaurácií, kaderníctva a holičstvá, zoologické a botanické záhrady, múzeá, galérie a knižnice. Úrad verejného zdravotníctva s istými obmedzeniami povolil aj bohoslužby aj taxislužby. Pozrite si, čo všetko tomu predchádzalo.