Denník N

Divoká freska zo spodných poschodí

Francúzska prozaička Virginie Despentes nám v podobe punkového románu Život Vernona Subutexa ponúka ohromujúcu fresku súčasnej spoločnosti. Je to zábavné. Je to divoké. Ale nie je to vôbec príjemný pohľad.

Viac o ňom ani netreba hovoriť. Stačí vysloviť jeho meno. Vernon Subutex. Veď ani román o jeho živote nepotrebuje nejaký špeciálny názov. Postačí tak: Život Vernona Subutexa. A bodka. Možno je jeho meno v niečom predurčujúce. Minimálne tá predpona „sub“, ktorá naznačuje, že sa ocitneme dole. Pod niečím. Na spodných poschodiach. V undergrounde. To určite. Ale aj hlboko na dne. To bez pochýb. (Možno však ide skôr o liek na substitučnú liečbu závislosti zvaný tiež „subáč“, „esko“ alebo „esesák“…)

Francúzska prozaička Virginie Despentes vydala v roku 2015 prvý diel punkovej trilógie rozprávajúcej o živote, pádoch i vzletoch istého Vernona Subutexa. Celá séria je už vonku a francúzska televízia Canal+ na jej základe nakrútila v roku 2019 deväťdielny televízny seriál.

Prvý diel románovej trilógie Život Vernona Subutexa prinieslo v slovenskom preklade Ane Ostrihoňovej vydavateľstvo Inaque s prísľubom všetkých troch – druhý by mal vyjsť pred Vianocami 2020 a tretí na jar 2021.

Klince do rakvy revolvera

Dvadsať rokov predával v obchode s neskrývane beatlesáckym názvom Revolver platne a cédečká. Dvadsať rokov strávil obklopený hudobnými fajnšmekrami, pozérmi, budúcimi hviezdami, netalentovanými tiežumelcami či zlodejíčkami akciových cédečiek. V hudbe sa vyzná. Hudbu cíti. A rozumie jej.

Je to taká práca na celý život, ak človek nemá zbytočne prehnané ciele. V pokoji. Robiť si, čo ho baví. Udržať sa na nohách bez zbytočného stresu. To však už nie je možné. Podobné obchodíky totiž prišli o právo na život.

A nie, nepoložilo ich iba pirátstvo. Vtedy, na prelome storočí, to bol Napster (ak si pamätáte tento anachronizmus, ste už zrejme na druhom brehu…), dnes je tu zas Spotify, Apple Music, Deezer…

Čo slovo, to klinček do rakvy niekdajšieho Revolvera. Skrátka, hudba sa dnes počúva (konzumuje) inak. A hudobný obchodík Vernona Subutexa, kde sa v deväťdesiatych rokoch stretávala pestrá zmes rôznorodých ľudí, nadobro skončil. Bez veľkej rozlúčky. Bez veľkého smútku. Skončil a zaradil sa tam, kam patria všetci neúspešní, čo nedokázali naskočiť na vlnu a dravo sa šplhať nahor. Ich chyba. No nie?

Koniec Revolvera je však len intro k príbehu Vernona Subutexa. Je to začiatok jeho cesty ku dnu alebo ku hviezdam, ktovie, čo mu osud namiešal za najbližším rohom. Z Vernona sa však pre túto chvíľu stal nezamestnaný človek bez vyhliadok na zlepšenie: „Postupne nadobudol pocit, že jeho prácou je surfovať po internete a hľadať miesta vyhovujúce jeho profilu, potom odoslať životopis a žiadosť, aby mu mohli dodať zamietavú odpoveď. Kto už by chcel rekvalifikovať takmer päťdesiatročného človeka?“

Nad vodou

Samotný fakt, že Vernon prišiel o zamestnanie a obživu, ešte nemusí byť taký hrozný. Z nerozpredaných zásob mu zostalo pár zaujímavostí a kuriozít, ktoré dokáže výhodne speňažiť na eBayi, čo mu so sociálnymi dávkami a s príležitostnými fuškami umožní držať sa nad vodou.

Navyše má trochu aj šťastie, že jeho priateľom je slávny hudobník a rocková hviezda Alexander Bleach. Spoznal ho ešte ako decko, ktoré chodilo do Revolvera, a možno práve Vernon mu pootvoril dvere do sveta hudby, za čo sa mu Alex po rokoch odvďačí, keď ako človek, ktorý nemá absolútne žiadny problém s peniazmi, za Vernona občas zatiahne nájomné v jeho malej garsónke.

Veci však naberú rýchly spád, keď Alex Bleach nečakane zomrie a Vernon sa musí vysťahovať z bytu. Po uliciach Paríža odteraz blúdi už len s ruksakom, v ktorom je okrem niekoľkých nevyhnutných vecí zrejme aj jeho posledné bohatstvo – videonahrávky, ktoré uňho doma nahral Bleach chvíľu pred smrťou.

Stalo sa to počas jedného ich spoločného drogovo-alkoholového záťahu, ktorý zakončili u Vernona na byte. A kým Vernon spal, vznikli tieto nahrávky. Čo sú to? Spovede? Vyznania? Nikto nevie. Ani Vernon si ich zatiaľ nepustil.

To, že vzhľadný bezdomovec Vernon Subutex vlastní poklad, sa po Paríži rýchlo rozkríkne. A o tom, že tento materiál dostanú do rúk, sú presvedčení mnohí: filmový producent, ktorý bol s Bleachom na nože a má strach, že na nahrávkach hovorí aj o ňom; scenárista, ktorý sníva o skvelom dokumentárnom filme; ale aj hudobná kritička píšuca Bleachovu biografiu.

O Subutexa sa začne zaujímať celá táto pestrá zmes ľudí, pre ktorých má jeho posledný majetok cenu zlata.

Infoobezita a infobulímia

Symptomatické je, že túto zvláštnu nehomogénnu spoločnosť vzruší a rozpáli práve čosi také ako videonahrávky, ktoré urobila rocková hviezda nadránom v totálnom rauši, videonahrávky, ktoré zatiaľ nikto nevidel a o ktorých sa nevie absolútne nič. Všetci sa ženú za akousi chimérou, ktorej hodnota je vlastne diskutabilná. Lenže o to nejde.

Vôbec nejde o Bleacha. O nejakú hodnotu. Ide o to, aby sme mali niečo, čo iní nemajú. (Novinárka Lydia to označuje pojmom infoobezita – nutkavá potreba sýtiť sa informáciami, správami, novinkami. A ak je infoobe­zita, v čase instantných správ a správičiek musí existovať aj jej opak, infobulímia – rýchlo skonzumované, rýchlo vyvrátené, bez ďalšieho efektu.)

Všetko toto víri okolo Vernona Subutexa a on je zatiaľ pokojný – v oku hurikánu. Prespáva u známych, ktorým tvrdí, že býva v Kanade a v Paríži je teraz len na skok, aby si vybavil nejaké veci. A celý čas sa snaží odvrátiť blížiacu sa katastrofu. Že zostane na ulici. Bez pomoci.

Postava Vernona Subutexa je centrom galaxie, ktorú stvorila Virginie Despentes. A okolo neho krúžia rôzne postavičky, ktorých sa jeho život priamo alebo nepriamo dotýka. Odbočujeme k nim, vchádzame do ich životov ako do domčekov pre bábiky, vidíme rozvrat, pretvárku, násilie, vidíme sex, rasizmus, nenávisť, biedu i neuveriteľné a nepochopiteľné bohatstvo.

Pri pohľade zvrchu to pripomína obrazy Hieronyma Boscha či Pietera Bruegela, kde len pri sústredenom pohľade vybadáme, že v celom tom bláznivom hmýrení ľudskej masy sa na každom kroku niečo odohráva. Nejaké svinstvo, zdá sa.

Pohľad z úrovne chodníka

Život Vernona Subutexa je iritujúca kniha. Sám som pri jej čítaní niekoľkokrát rozmýšľal, či by som neurobil lepšie, keby som si znova prečítal hoci aj Hesseho Knulpa. Čosi čisté. Čosi nevinné. Všetka tá podlosť a nespravodlivosť a domáce násilie a klamstvo a špina, čo sa na nás vylieva z Vernonovho okolia, sa nedá len tak zvládnuť. Je to tak, nie je to pekný román, nie je to príbeh, ktorý sa chce zapáčiť.

Má nás vyrušovať. Má nás štvať. A má nás na ňom priťahovať práve to, že ukazuje škaredý svet, čo by nás v konečnom dôsledku mohlo zvláštnym spôsobom očistiť. A ono je to naozaj tak. Napríklad keď sa v tej mase kde-tu zablysne čosi čisté. Napríklad láska.

Život Vernona Subutexa je aj o tom, aké ľahko priepustné sú vrstvy v spoločnosti, ako málo stačí na to, aby sme sa ocitli v nepredstaviteľných životných situáciách.

Na ulici, napríklad. Ako Vernon: „Konečne prišiel do cieľa, kam jeho cesta smerovala posledných niekoľko týždňov. Bolo mu len ľúto, že úpadok nemal fatálne následky.“

To, čo nám ponúka Virginie Despentes, je pohľad z úrovne chodníka do očí tým, ktorí sa na ľudí sediacich na zemi nechcú pozerať.

Pretože každá situácia je až príliš možná. Dokonca aj tá, že si to jedného dňa vymenia. Radšej na to nemyslieť. Radšej to nevidieť. Na začiatku je len jedna noc na ulici. Vernon si je istý, že viac nocí to nebude. Ale Oľga, jeho nová známa z ulice, vie svoje.

Ako rýchlo sa biele čisté ruky zmenia na nepoznanie. Ocitnúť sa na ulici, to je ako prejsť do krajiny za zrkadlom. Do celkom iného sveta. S vlastnými pravidlami i perspektívami.

Vernon Subutex to zrkadlo nastavuje spoločnosti. A bolí ho to. Veľmi ho to bolí.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie