A ktorému zločincovi postavíme pomník teraz?
Kým na západnom Slovensku majú pod Devínom pamätník aj Biľakove obete, tak na východe mal vkusnú bustičku on sám.
Právoplatné odsúdenie Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza za „znesvätenie“ Biľakovho pomníka volá po rozhodnutí Ústavného súdu, prípadne Štrasburgu. Situácia je totiž krištáľovo jasná a potenciálne nebezpečná zároveň.
Komunistický režim je aj na Slovensku oficiálne považovaný za zločinecký. No kým Biľak ako jeden z jeho hlavných predstaviteľov vyviazol bez trestu, hoci sa dopustil zjavnej vlastizrady (pozývací list v auguste 1968) a iných trestných činov, aktivisti, ktorí protestujú proti jeho oslavovaniu, sú považovaní za zločincov. Dostali dvojmesačnú podmienku s 18-mesačnou skúšobnou lehotou + pokutu 80 eur. Toto je úplne naopak.
Akákoľvek debata, či sa patrí ničiť pamätníky alebo majetok iných (miestnej pobočky KSS), je v tomto prípade slepá ulica. Správna otázka totiž znie, či si zločinci zaslúžia pamätníky a či im ich ktokoľvek môže svojvoľne vystavovať na ulici.
Umelecká hodnota onoho diela vystaveného miestnymi komunistami je nulová. Kultúrne dedičstvo ľudstva teda žiadnu stratu neutrpelo. O to viac však trpí historická pamäť Slovenska. Rozhodnutím súdov demokratického štátu má totiž jasný zločinec, ktorý na desaťročia poškodil životy miliónom ľudí, silnejšiu ochranu ako tí, čo si správne myslia, že si ochranu tohto typu nezaslúži.
Ak Biľakovo víťazstvo in memoriam domyslíme do dôsledkov, pokojne sa
