Denník N

Je v čase epidémie lepšie veriť ako sa „zabávať“? 

Ústavným právom je aj právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu a hodnotám.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Autorka je prezidentka Creative Industry Forum a podpredsedníčka PS

Na pondelňajšej pravidelnej vládnej tlačovke sa hlavný hygienik pustil tak trochu mimo svojej odbornosti a pri vysvetľovaní faktu, že vláda od stredy povoľuje bohoslužby, ale nie predstavenia v kinách a divadlách, zablúdil do ústavného práva a estetiky.

Výsledkom sú výroky ako „viera je ústavné právo“, či „viera je viac ako zábavný podnik“ (rozumej divadlo a kino), ktorými tak trocha vydesil zrejme aj premiéra Matoviča, pretože sme si od neho následne vypočuli aj rozpačité argumenty o množstve vzduchu v kostoloch či vzduchotechnike. Hlavný hygienik však následne trval na tom, že v konečnom dôsledku ide o hierarchiu postupného uvoľňovania opatrení, a teda kostoly budú prvé.

Absurdita vymenených rolí aktérov tlačovky len podčiarkuje fakt, že zvolená postupnosť je najmä politickým rozhodnutím, ale najmä to, akým spôsobom vnímajú naše politické či byrokratické špičky úlohu kultúry v spoločnosti.

Krátky exkurz do ústavy napovie, že ústavným právom nie je viera, ale sloboda náboženského vyznania a právo prejaviť vieru. Toto právo je zároveň možné obmedziť, pokiaľ je to nevyhnutné, napríklad pri ochrane zdravia (ako sa aj v súčasnosti deje), ale aj pri ochrane práv a slobôd iných.

Ústavným právom je však aj právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu a hodnotám. Kultúrne práva sú súčasťou základných ľudských práv, pretože tvoria podstatu humanity.

Chápanie kultúry a umenia ako „zábavného podniku“, ľahko dekadentnej luxusnej zábavky, či frivolného zapĺňania voľného času je dôsledkom dlhodobého podceňovania tejto sféry ľudského konania v rámci politík štátu, chýbajúcich kultúrnych návykov a výchovy ku kráse, a z nich vyplývajúcej chybnej definície toho, čo kultúra v skutočnosti je a aká je dôležitá pre jednotlivca a spoločnosť.

Tak ako je katolícka či iná bohoslužba súčasťou kultúry a kultúrnych návykov, tak je aj divadelné predstavenie či film možnosťou hľadať pravdu o svete, človeku a Bohu, možnosťou dotknúť sa transcendentna. A takisto môže byť aj jedno, aj druhé len jalovo stráveným časom či bezmyšlienkovitou rutinou. Alebo jednoduchou a potrebnou spoločenskou udalosťou, vďaka ktorej sa človek socializuje s inými a prežíva kolektívny zážitok.

V sekulárnom štáte, storočia po osvietenstve a reformácii, nemáme ešte stále vyjasnené, že úlohou štátu je chrániť najmä náboženskú slobodu jednotlivca, a nie záujmy cirkevnej hierarchie, ale ani to, že viera, humanita, duchovno a tvorivosť človeka majú rôzne podoby a prejavy, a tie spolu tvoria to, čo nazývame kultúrou – to, čo z nás robí ľudí a spoločnosť.

V známom Ecovom románe Meno ruže umierajú mnísi v stredovekom kláštore kvôli zakázanej Aristotelovej knihe o smiechu a komédii, pretože pravdy skrytej v smiechu sa cirkev bála najviac. Bol to však omyl. Zábava a smiech, oslobodzujúca pravda skrytá v umení je pre pochopenie sveta a človeka rovnako dôležitá ako transcendencia, ktorú dodnes niektorí hľadajú v kostoloch.

Pri súčasnom zložení vlády a parlamentu sa nemožno čudovať uvedenej hierarchii politických rozhodnutí. Je to jednoduché – cirkvi majú zatiaľ zjavne lepší lobing ako kultúra. Keď sa však otvoria kostoly a jedného dňa aj divadlá, budeme naďalej stáť pred otázkou, ako sa vyrovnať so svetom po pandémii a ktoré inštitúcie nám pomôžu nájsť novú podobu súdržnej a demokratickej spoločnosti, hoci aj v dvojmetrových odstupoch a s rúškami na tvári.

Komentáre, Politici píšu

Teraz najčítanejšie