Denník N

Prečo má druhá svetová vojna rôzne konce alebo kde sa nabral 9. máj 

Podpis kapitulácie v Remeši. Foto - wikipedia.org
Podpis kapitulácie v Remeši. Foto – wikipedia.org

Premeny vo vnútornej sovietskej politike sa priamo odrážali aj na tom, ako sa vojna pripomínala u nás.

Autorka je historička, Historický ústav SAV

Od konca druhej svetovej vojny v Európe uplynulo trištvrte storočia. Symbolicky si ho pripomíname 8. mája, keď vstúpila do platnosti bezpodmienečná kapitulácia predstaviteľov ozbrojených síl nacistickej Tretej ríše.

Kapitulácia, ktorá bola dohodnutá už 7. mája 1945 v Remeši, bola na žiadosť sovietskej strany, ktorá pri nej nebola primerane reprezentovaná, formálne potvrdená na ďalší deň priamo v Berlíne za prítomnosti predstaviteľov všetkých spojeneckých síl a s poriadnou výzdobou, vhodnou pre historickú fotodokumentáciu. Symbolicky sa tak potvrdilo dobytie Berlína ako hlavného mesta Tretej ríše a ohniska agresívnej ideológie, ktorá pripravila o slobodu, o zdravie aj o život milióny ľudí.

Aby sa o kapitulácii nemeckého velenia mali čas dozvedieť všetci bojujúci, zastavenie paľby vstupovalo do všeobecnej platnosti s niekoľkohodinovým odkladom. Určené bolo na jedenástu hodinu večer rátanú podľa miestneho, teda stredoeurópskeho času. Vzhľadom na systém časových pásiem to znamenalo, že vtedajší účastníci bojov na území Nemecka si tento čas dňa pamätali rovnako ako obyvatelia Bratislavy či Paríža. No v Londýne práve odbíjalo desať večer, v Amerike bolo ešte len popoludnie a v Moskve pre zmenu bolo už 9. mája, hodinu po polnoci. Nehovoriac o východných oblastiach Sovietskeho zväzu, kde mali deviaty máj už pol dňa.

Táto „kalendárna technikália“ nadobudla neskôr politický charakter, keďže v štátoch pod sovietskym vplyvom sa bez ohľadu na ich časové pásma presadilo „moskovské“ datovanie udalosti. Navyše priamo v bývalom Československu 9. máj rezonoval aj ako dátum príchodu tankov Červenej armády do Prahy, teda do hlavného mesta.

Časom sa pod politickým vplyvom studenej vojny spomienka na spoločné víťazstvo všetkých spojeneckých síl nad nacizmom a na dobytie jeho berlínskej bašty zredukovala na pripomínanie oslobodenia štátu, pri ktorom sa zasa pripomínala výlučne Červená armáda, respektíve Česi a Slováci na východnom fronte.

Len postupne sa späť do tohto príbehu dostávali ďalší jeho účastníci. Roky sa mlčalo o príslušníkoch domáceho odboja, aktívnych v zápase proti nacizmu od roku 1939, aj o zásluhách exilovej československej vlády v Londýne. Do zabudnutia mali upadnúť osudy československých vojakov a civilistov, ktorí predpokladali, že sa protinacistické jednotky začnú formovať aj v rámci Sovietskeho zväzu, a po prekročení hraníc ostali dva roky trčať v gulagoch. Na slobodu, čo v tomto prípade znamenalo na front, ich dostal až Hitler, a to útokom na svojho dočasného spojenca.

O tom, čo vojaci Svobodovej armády zažili v Sovietskom zväze pred jej sformovaním, sa mnohí preživší veteráni báli hovoriť až do smrti. Od momentálnych zahraničnopolitických napätí dlho záviselo i to, nakoľko sa bude hovoriť o medzinárodnom rozmere Slovenského národného povstania – či možno zmieňovať

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

Komentáre

Teraz najčítanejšie