Dodržiavanie ľudských práv a princípov právneho štátu je nevyhnutné aj v čase krízy

Autor je zástupcom občianskej spoločnosti v rade vlády pre ľudské práva 

V demokracii cieľ nemôže svätiť prostriedky. Akokoľvek sa môže zdať, že opatrenia prijímané na riešenie koronakrízy sú efektívne pri ochrane života a zdravia obyvateľov, nie je možné obísť fakt, že viaceré z nich zrejme neboli prijaté v súlade so zákonom. Zákonnosť musí platiť aj v krízových situáciách. V tejto otázke je nevyhnutné postaviť sa na stranu verejnej ochrankyne práv, ktorá sa dodržiavania zákonnosti dožaduje – napríklad v otázke legality povinnej štátnej karantény či iných obmedzení základných práv.

Na Slovensku sa v súčasnosti prelína viacero krízových režimov a úrady sa pri nariaďovaní opatrení odvolávajú na niekoľko rôznych zákonov. Úrad verejného zdravotníctva (jeho šéfom je hlavný hygienik) sa odvoláva na zákon o civilnej ochrane obyvateľstva z roku 1994, na základe ktorého ešte Pellegriniho vláda dňom 12. marca vyhlásila „mimoriadnu situáciu“. Zároveň sa úrad verejného zdravotníctva odvoláva na zákon o ochrane verejného zdravia z roku 2007, na základe ktorého môže hlavný hygienik nariaďovať opatrenia na ochranu verejného zdravia. Môže ísť napríklad aj o „zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia“ (§ 48, ods. 4, písm. c) alebo „izoláciu v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia“ (§ 12. ods. 2, písm. f).

Zákon o civilnej ochrane obyvateľstva však vo svojom § 3b stanovuje, že „ak bol po vyhlásení mimoriadnej situácie vyhlásený výnimočný stav alebo núdzový stav, postupuje sa podľa osobitného zákona“. Tým osobitným zákonom je ústavný zákon 227/2002 o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Je nesporné, že vláda už čoskoro po vyhlásení mimoriadnej situácie vyhlásila na základe uvedeného ústavného zákona aj núdzový stav, konkrétne svojím uznesením z 15. marca. (Mimochodom, núdzový stav sa môže vyhlásiť najviac na 90 dní. Uznesenie vlády z 15. marca však žiadne časové obmedzenie nestanovuje.)

Podľa vykonávacieho zákona k uvedenému ústavnému zákonu (zákon č. 42/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu) hlavným orgánom krízového riadenia v krízových situáciách je vláda. Medzi krízové situácie zákon zaraďuje núdzový stav, ale aj mimoriadnu situáciu. Logicky z toho všetkého vyplýva, že po vyhlásení núdzového stavu, teda počnúc 16. marcom, sa centrálna úloha úradu verejného zdravotníctva vo vydávaní záväzných opatrení stáva spornou. Najmä pokiaľ ide o opatrenia zasahujúce do výkonu základných práv a slobôd, ktoré sa v zmysle ústavy môžu obmedziť len zákonom alebo na základe zákona. Takisto by nemal záväzné opatrenia vydávať ani ústredný krízový štáb. Ten je podľa zákona a svojho štatútu len koordinačným orgánom pripravujúcim návrhy pre vládu.

V ústavnom zákone 227/2002 je jasne vymedzené, ktoré základné práva a slobody sa v krízovej situácii môžu v záujme ochrany verejného zdravia obmedziť. Môže sa napríklad obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, sloboda pohybu a pobytu či sloboda zhromažďovania. Môže to však urobiť len vláda ako celok, ako hlavný orgán krízového riadenia. Vo všetkých ostatných prípadoch – napríklad pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces alebo aj právo na vzdelanie – môže stanoviť obmedzenia len parlament zákonom.

Vláda má svoj vlastný stály poradný orgán pre oblasť ľudských práv – radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Po voľbách rada ešte nebola formálne zvolaná, čo je vzhľadom na situáciu sčasti pochopiteľné. Na druhej strane, v programovom vyhlásení sa dokonca objavila zmienka o jej možnom zrušení. Členovia a členky rady zastupujúce občiansku spoločnosť preto 29. apríla zaslali všetkým zložkám centrálneho krízového riadenia svoje vlastné stanovisko, v ktorom upozornili na niektoré nezrovnalosti pri uplatňovaní krízového režimu a na potrebu dôsledne dodržiavať princípy právneho štátu a dodržiavania ľudských práv aj pri krízových situáciách. Reakcia zatiaľ neprišla žiadna.

Bolo by veľmi nešťastné, keby poradný orgán pre oblasť ľudských práv bol vládou akceptovaný len vtedy, keď sa jej to hodí – tak ako to bolo počas predchádzajúcich vlád. Takisto by bolo veľmi nešťastné, keby bolo portfólio rady zúžené na takzvané kultúrno-etické vojny, k čomu smerovali silné tendencie aj doteraz. Kultúrno-etické otázky sú nesporne veľmi dôležité, ale doména ľudských práv aj v kontexte právneho štátu je omnoho širšia. Aj kultúrno-etické otázky dokážeme lepšie pochopiť, ak na ne nazeráme zo širšieho, univerzalistického pohľadu na ľudské práva.

Len vzájomná prepojenosť a vymožiteľnosť občianskych a politických práv, rovnako ako hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, v kontexte zákazu diskriminácie z akýchkoľvek zákonných dôvodov dokáže zabezpečiť právo na kvalitný a dôstojný život. Myslím, že najmä pre mladšie generácie bude koronakríza a po nej nastupujúca ekonomická kríza zrejme prvou veľkou príležitosťou, aby si uvedenú skutočnosť o vzájomnej prepojenosti všetkých ľudských práv a ich úzkej väzbu na fungovanie právneho štátu plne uvedomili. A aby sa z tejto skúsenosti poučili lepšie ako predchádzajúce generácie.