Krčméry: Vychádzam zo skúseností a veľa čítam. Dôkazy, či príde druhá vlna, nemám

Vladimír Krčméry je odborník na tropickú medicínu a radí premiérovi v permanentnom krízovom štábe. Zažil SARS v Hongkongu, MERS v Saudskej Arábii a choleru na Haiti. Na vlastné oči videl aj ebolu.

V rozhovore hovorí o tom, ako bude podľa neho vyzerať leto,

• či príde druhá vlna,
• čo pomáha šíreniu koronavírusu,
• či budeme mať stále viac epidémií,
• čo Slovensku pomohlo, aby malo málo nakazených, a
• ako sa pracuje s Igorom Matovičom.

Čo je vaša najťažšia skúsenosť v boji s chorobami a kam by ste na tejto škále zaradili to, čo prežívame v posledných dňoch až týždňoch? 

Najhoršie, čo som videl, bola ebola v Sudáne. Je strašná, polovica nakazených zomrie. V niektorých miestach zomrela väčšina. To bol desivý zážitok. Epidémia, ktorú zažívame, je z hľadiska devastačných zážitkov úplne na konci. Porovnal by som ju so situáciou, ktorú som zažil v Hongkongu, keď tam bol SARS alebo v Spojených arabských emirátoch MERS. Koronavírusové epidémie patria medzi lepšie zážitky. Dosť zlý zážitok bola epidémia meningokovej meningitídy a malárie u detí v Sudáne. Posledné roky ľudstvo prežíva epidémie, ktoré sú podstatne menej ničivé, ako tie, ktoré sme zažívali pred rokmi.

Ktoré napríklad?

Napríklad epidémia AIDS v roku 1980, každý rok zomieralo štyri až päť miliónov ľudí. Tým, že sa nás to na Slovensku bezprostredne netýka a že sú lieky, nevnímame to tak citlivo. Stále je to najničivejšia epidémia, aj keď je posledné roky pod kontrolou. Na začiatku sme nemali žiadne lieky. Na koronavírus sú nejaké liečebné možnosti. Na ebolu zo začiatku tiež neboli lieky a bolo to devastačné. Vedeli sme, že kto sa nakazí, zomrie. Zomrelo aj veľa zdravotníkov.

Znamená to, že ak dnes vnímame koronavírus ako hrozivú epidémiu, tak to nevnímame správne?

Z medicínskeho hľadiska posledné štyri koronavírusové epidémie neboli závažný medicínsky problém, boli väčší problém pre ekonomiku krajín. SARS v Hongkongu zničil ekonomiku na rok tým, že zastavil leteckú dopravu. Urobili tam nepopulárne opatrenie, čo spravila aj u nás Pellegriniho vláda – zatvorila bratislavské letisko. Len porovnávať letisko v Bratislave s tým v Hongkongu je neprimerané. U nás to malo ochranný efekt, aby sa nešíril vírus. V Hongkongu toto opatrenie spôsobilo také obrovské ekonomické straty, že to zatriaslo aj ich ekonomikou. Teraz vyzerá ekonomická situácia nepriaznivo aj u nás, ale epidémia trvala šesť až osem týždňov. Ak teda veríme, že to ustupuje.

Veríte, že ustupuje?

Ja som náchylný byť optimista a verím, že nám to pomaly ustupuje. Dokonca som optimista náchylný veriť, že ak sa budeme správať statočne, vyhneme sa druhej vlne. A potom 6 až 8 týždňov nemôže zničiť našu ekonomiku. Ničivý dosah na ekonomiku má koronavírus vo Veľkej Británii, v Nemecku, Španielsku či Taliansku – u veľkých hráčov. U nás je mortalita minimálna, v Číne je to okolo troch percent, vo väčšine európskych krajín päť percent. Nechcem to zľahčovať. Sú krajiny, v ktorých je mortalita 15 percent. Nevieme vysvetliť, prečo to tak je. Európa nebola zvyknutá na epidémie, posledná veľká bola AIDS, odvtedy prešlo 40 rokov a ľudia zabudli.

Hovoríte, že sa môžeme vyhnúť druhej vlne. Ešte prednedávnom ste hovorili, že ak príde druhá vlna, čakáte ju v máji. Napríklad epidemiologička Zuzana Krištúfková hovorí, že očakáva druhú vlnu na jeseň, podobne ako pri chrípke. Z čoho pri svojom tvrdení vychádzate?

Pani profesorka môže mať pravdu, lebo vychádza zo skúseností z chrípky. Je tam veľa podobností. Ja vychádzam zo skúseností z posledných štyroch koronavírusových epidémií. Jedna bola v Hongkongu, ďalšie boli zvláštne – jedna v Saudskej Arábii a Spojených arabských emirátoch – tie vystrelili v niektorých komunitách, najmä v tých, kde sú pretekárske ťavy.

Epidémia vystreľovala najmä po veľkých pretekoch, keď sa pretekári mojkali s ťavami a správali sa k nim ako k ľuďom. To je problém. Druhé vlny tam neboli veľmi viditeľné. Paradoxne, druhá vlna MERS vypukla 6-tisíc míľ od Arábie, v Kórei. Dostala sa tam letecky. Zažil som rýchle druhé vlny, ktoré boli importované letecky alebo exportované z ohniska do inej krajiny.

Kedy prichádzali?

Zhruba do mesiaca po epidémiách. Chrípka sa v tomto správa inak. Ak sa bude koronavírus viac správať ako chrípka, naplní sa, že príde na jeseň. Ak sa bude správať ako MERS, SARS a iné koronavírusy, viem si predstaviť, že druhá vlna príde teraz alebo nepríde vôbec. Teraz záleží, ako sa začne lietať na okolitých letiskách, ako dlho udržíme hranice v rozumnom režime a ako rýchlo sa začnú otvárať veľké krajiny. Som rád, že rovnaký názor, ako som povedal pred dvoma týždňami, povedali v pondelok dvaja kľúčoví nemeckí politici – a teda, že nemôžeme rýchlo otvárať hranice.

Môžeme teda čakať na jeseň či v zime druhú vlnu?

Má to logiku, lebo november, december, január, február sú živná pôda pre akúkoľvek infekciu. Dá sa to vysvetliť slovenským príslovím: „Kam nechodí slnko, chodí lekár“. Čím máte menej slnečných dní, tým je imunita slabšia. Slnko aktivizuje vitamín D, ktorý môže byť v prevencii infekcií ešte dôležitejší ako vitamín C. V tomto období je aj menej ovocia a zeleniny. Platí aj druhé slovenské príslovie: „Marec, poberaj sa starec“. Koncom februára a začiatkom marca býva najvyššia mortalita, lebo imunitný systém už kapituloval. Zlé epidémie, ktoré si pamätám, boli s výnimkou MERS v decembri, januári a vo februári.

Kedy je teda najpravdepodobnejšie, že príde?

Sú dva scenáre – jeseň/zima alebo ešte teraz. A je možné, že sa splnia oba. Hlavné je, aby boli mierne, teda nie Gerlach – prudký nárast, prudký pokles, ale radšej ako Malá Fatra, ktorú mám ja, ako prirodzene lenivý človek, radšej – teda pomalý nástup a pomalý zostup. Sme pripravenejší – systémom aj mentálne, tak sa už môžeme menej báť a viac k tomu pristupovať racionálne. Môj otec ma naučil zásadu – každý deň ráno hodinu čítam odbornú literatúru. Dnes som si otvorili Lancet a uvedomil som si, že málo počúvame veterinárov v tom, ktoré ochorenia od zvierat môžu byť na vzostupe. Koronavírusy sú od zvierat. Čínsky typ sa začal v hadoch a netopieroch, typ z Hongkongu to boli cibetky, MERS je z tiav. Francúzi hovoria: „Za všetkým hľadaj ženu“, my hovoríme: „Za všetkým hľadaj zviera“. A tieto varovania od veterinárov málo vnímame.

Aké?

Prvé dopadlo dobre, lebo prasací mor sa neprenáša na ľudí. Zatiaľ. Zničilo to mnohým podnikanie, čo mi je ľúto, ale zachránilo to ľudí. Vo Veľkej Británii pred dvadsiatimi rokmi prijali bolestné rozhodnutie. Keď hrozila choroba „šialených kráv“, utratili hovädzí dobytok v celej krajine, ktorý považovali za národné bohatstvo. Zachránili seba aj celú Európu. Je to jediná choroba, na ktorú nemáte liek ani vakcínu. Pri ostatných máte buď vakcínu, alebo lieky. Choroba je tak úplne devastačná, lebo kto sa nakazí, zomrie. Dramatické opatrenia sú síce bolestné, ale mimoriadne účinné. V tomto boji zohrali veterinári kľúčovú úlohu. U nás kľúčovú úlohu, zdá sa, majú silové zložky – armáda a policajti. Ak by zlyhali na hraniciach, neboli by karantény a ak by neohraničila armáda niektoré marginalizované komunity, mali by sme o niekoľko tisíc prípadov viac.

Vladimír Krčméry (1960)

• je popredným odborníkom na tropické choroby,
• založil súkromnú Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, je jej rektorom,
• je členom permanentného krízového štábu.

A akú úlohu v tom majú veterinári?

Máme informácie o dvoch ohniskách vtáčej chrípky. Máme Božie požehnanie, že vírus nezmutoval a teda sa neprenáša zo zvieraťa na človeka. Vo Vietname som zažil strašný zmutovaný typ vtáčej chrípky, že sa preniesol nielen zo zvieraťa na človeka, ale aj z človeka na človeka. To signalizovalo absolútnu tragédiu. Našťastie sa stal nadprirodzený zázrak – vo Vietname vykynožili niektoré chovy a zastavilo sa to. Preto počúvajme veterinárov, ktorí informujú o ohniskách. Musíme počítať aj s tým, že bude epidémia, keď sa chrípka prenesie zo zvieraťa na človeka a bude horšia ako koronavírus.

7. marca ste COVID-19 prirovnali k epidémii sezónnej chrípky. Na otázku: „Koronavírus je viac hystéria alebo reálna hrozba?“ ste povedali: Prirovnal by som ho k epidémii sezónnej chrípky. Keby sa vás to opýtali dnes, odpovedali by ste to rovnako?

Koronavírus je v mnohých ohľadoch veľmi podobný chrípke. Je to respiračná infekcia s krátkou inkubačnou dobou. Rýchlo sa šíri, chránime sa rovnakým spôsobom – rúškami a odstupom. Prichádza z juhovýchodnej Ázie a má porovnateľnú mortalitu, lebo je riziková najmä pre seniorov. Sú tam aj odlišnosti, ale podobností je viac. Ak to mám porovnať s inými epidémiami, ktoré som zažil, teda ebola, cholera, HIV a tuberkulóza, tak najbližšie k tomu môžem prirovnať chrípku.

V čase, keď´ste to povedali, už z niektorých krajín hlásili veľký počet obetí a rýchle šírenie. Nebolo to zľahčovanie?

Mohlo by sa to tak interpretovať u tých, ktorí chrípku považujú za bežný stav. Naučili sme sa vnímať chrípku ako každoročné nevyhnutné zlo. Ja chrípku vnímam ako strašnú pohromu pre ľudstvo. Analyzoval som údaje o exhumovaných telách mŕtvych na španielsku chrípku, ktorá bola pred sto rokmi. Zistili sme devastačné následky tejto chrípky. Vo Vietname a Kambodži som zažil vtáčiu chrípku. A aj devastačný účinok prasacej chrípky u tehotných. Chrípka nie je len to, čo každý rok vidíme, ale sú tu chrípky, ktoré pochádzajú od zvierat a sú strašné. Vnímame ju ako slabé zhoršenie nášho zdravotného stavu, ale má veľké ekonomické dosahy – PN-ky, rodičia musia ostať s deťmi, náklady na lieky a sekundárne infekcie. V tomto sa podobá na koronavírus. Keďže je každý rok, počítame s tým.

Keď ste sa začiatkom marca rozprávali s kolegom Otakarom Horákom, povedali ste, že sme na Slovensku dosť nedisciplinovaní. „Ďalší faktor je, že Slovensko nemá úctu k autoritám, či už zdravotníckym, alebo štátnym.“ Teraz sa ukazuje, že opatrenia sme dodržiavali. Prekvapili vás Slováci?

Čiastočne áno. Musím sa priznať, že som takúto disciplínu nečakal. Možno pramenila zo strachu a možno pramenila z iných príčin, ktoré som predtým nevnímal. Jednou je, že máme časť obyvateľstva, ktorá zažila socializmus. Vtedy boli chrípkové prázdniny. Bola to karanténa a bolo to každý druhý rok. Naša generácia má sklon k disciplíne. S tou som nepočítal. Pomohli nám aj médiá. Nepodcenili situáciu na rozdiel od politikov veľmocí. Najmä po situácii v Taliansku sa médiá začali ku koronavírusu správať ako k problému, ktorý môže prísť k nám, nebrali ho ako čínsky problém, ktorý sa nás netýka.

Čo tým spôsobili?

Vystrašili ľudí faktami a opisom situácie v iných krajinách. Strach je v boji s epidémiou spojenec. Keď som hovoril o nedisciplinovanosti, myslel som na tých, ktorí sú nezodpovední. Koronavírus sa nenarodil na Poľane ani v banskoštiavnických jazerách, bol sem zavlečený z Talianska, Rakúska, Česka a Anglicka. Keď som hovoril o nedisciplinovanosti, myslel som na tých, čo sem chorobu zavliekli. Myslím, že vedome sem chorobu nezavliekol nik. Buď boli ľahostajní, alebo nechceli vedieť. A zľakli sa, keď bolo neskoro. Veľmi sa mi zišlo, čo som sa naučil na vojenskej službe. Celý život som ju preklínal, ale tí, čo sme ju absolvovali, máme sklon k disciplíne. A na vojne bola možno polovica mužov. Táto disciplína mi zlepšila pohľad na Slovákov. Ale tiež som si myslel, že prvú vlnu sem zavlečú študenti. Som rád, že som sa mýlil. Mám teraz o nich vyššiu mienku aj preto, že mnohí sú dobrovoľníci a pomáhajú.

Aké sú ideálne podmienky na šírenie a nešírenie vírusu? Napríklad v Brazílii vidíme, že teplo nemusí vírus zastaviť. Pomáha sucho?

Neexistuje na to jednotný názor. Vieme viac odpovedať z druhej strany, a teda čo podporuje šírenie vírusu. To je vysoká hustota obyvateľstva, nízky hygienický štandard, nerozumné správanie sa k zvieratám, veľké akcie. Neviem to vedecky zdôvodniť, ale skúsenosť nás učí, že skoro všetky vírusové epidémie sa začínali v decembri, januári či februári. Nie je tajomstvom, že majú radi vlhko a chladnejšie počasie. Sú aj výnimky – ako Brazília. Bol som v januári 2017 členom amerického tímu v Brazílii, keď sa začínala zika. Ohrozovala olympiádu, paralympiádu, majstrovstvá sveta v sambe a karneval, ktorý mal byť o tri mesiace. Armáda a polícia začali robiť radikálnu dezinfekciu a podarilo sa im to eliminovať. Aj v tropických krajinách nižšie teploty podporujú šírenie vírusu a vyššie ich skôr zabíjajú.

Ako na to vplýva vlhkosť?

Názory sú rôzne. Neviem na to odpovedať. Napríklad ohnisko v Rusku podľa nich vzniklo na Sibíri, kde bola suchá sibírska zima. Zdá sa, že teplo a vlhko sú pre vírus horšie. Vieme, že vírusom sa lepšie darí v zime a baktériám v teple. Na vlhkosť nemám vysvetlenie. Ale môže sa stať, že máte epidémiu na mieste, kde je počasie ochranné, teda ide proti vírusu, ale rizikových faktorov je toľko, že počasie prebijú. V Brazílii máte miesta, ktoré sú ideálne pre epidémie – veľké mestá ako Sao Paulo a Rio de Janeiro. V Riu mnoho ľudí žije v takzvaných favelas. Nepovedal by som, že sú to takmer slumy, ale je tam vysoká koncentrácia ľudí s nízkym hygienickým štandardom. Vysoká koncentrácia ľudí je asi najrizikovejší faktor.

Aké faktory sú ešte rizikové?

Posledná vec, ktorú treba brať do úvahy, je, že epidémie, najmä tie zo zvierat, podporujú klimatické zmeny. Tie sú dôsledkom neuváženého správania sa človeka. Či niekto verí v Boha alebo neverí, musíme uznať, že človek nie je všemohúci a musí rešpektovať prírodné danosti, v ktorých ja vidím Boží plán. Keď toto človek hrubým spôsobom naruší, tak sa premnožia niektoré strašné vírusy. To bol problém aj v Brazílii. Keď sa začalo masívne klčovanie určitých častí lesa, prišlo k presunom komárov, ktoré prenášali ochorenie zika. To je tiež ochorenie prenosné zo zvieraťa na človeka, rovnako ako MERS a SARS.

Ak sa vrátime k pôvodnému spôsobu života spred koronakrízy, budeme veľa cestovať a zhoršovať životné prostredie, môžeme očakávať nárast takýchto epidémií?

Áno. Verím, že Boh nestvoril človeka do pekla ani do očistca. Ale stvoril ho do raja. Ide o to, aby sme si tento raj nezničili a neurobili z neho očistec alebo peklo. Ak budeme pokračovať tak, ako sme to robili doteraz a budeme sa k našej prírode správať ako doteraz, začnú nám takéto ochorenia pribúdať. Ďalší faktor, ktorý podporuje šírenie, je cestovanie. V minulosti cestovalo 100-tisíc bohatých ľudí, dnes sú to 3 či 4 miliardy. Je dobré a spravodlivé, že môžu cestovať aj chudobní, ale musíme počítať s tým, že keď tak veľa ľudí lieta, nemôžeme niekde infekciu udržať a bude sa šíriť.

Obávate sa, že sa teraz začne opäť vo veľkom lietať?

Už teraz vidíme, že sa začína svet opäť rozlietavať. Druhé vlny z Hongkongu, Singapuru a dvoch čínskych provincií boli privlečené letecky – prišli robotníci alebo študenti. Preto som rád, že na Slovensku vysoké školy otvoria medzi poslednými. Slovensko ako prvé uzatvorilo vysokoškolské internáty ešte predtým, ako sa objavil prvý prípad. Keď sme rektorom hlásili, že v severnom Taliansku sú vážne problémy, neverili nám, ale urobili to. Vďaka zatvoreným internátom sa študenti rozptýlili, čo je najlepší liek proti epidémii. Vidieť to aj v Európe – v krajinách, kde je málo mestského obyvateľstva ako Poľsko a Maďarsko – je aj málo nakazených.

U nás epidémia prebehla mierne, máme aj málo obetí. Akú úlohu v tom hrá naša geografická poloha v strede Európy a fakt, že na letisku v Bratislave pristáva rádovo menej lietadiel ako v iných európskych metropolách a je tu aj nižšia cezhraničná mobilita?

Toto sú faktory, ktoré nás pred epidémiou chránia. Slovensko je zatiaľ pre turistov anonymné. Na niečo je to zlé, ale pri epidémiách je to dobré. Máme krásnu krajinu, hory aj pamiatky, ale sme v tieni Viedne a Prahy. A tam bolo aj omnoho viac pozitívnych. Pomohlo nám aj to, že stará vláda zastavila letisko a hranice a nová sprísnila situáciu na hraniciach.

Vy novej vláde radíte ako člen permanentného krízového štábu. Cez víkend sa objavila informácia, že z neho odchádzate. Úrad vlády tvrdí, že ostávate. Ako to je?

Odchod alebo príchod do krízového štábu nie je taký, že by vás niekto vymenoval alebo odvolal. Skončil som v konzíliu odborníkov, v permanentnom štábe zatiaľ zostávam. Mám dobrovoľnícku zmluvu s úradom vlády. Ako dobrovoľník som ochotný vždy, keď treba, prísť, pomôcť a poradiť. Ohlásil som postupný odchod aj z permanentného štábu, lebo misia je už čiastočne splnená. Druhý dôvod je únava. Bol som na vojne a naučil som sa, že keď máte unavených ľudí, máte veľkú pravdepodobnosť, že urobia chybné odporúčania. Aby som ušetril ďalších pred mojimi chybnými odporúčaniami, tak som si kriticky povedal, že musím odísť. Tretí dôvod je objektívna únava. Človek nemôže naraz robiť v Mikrobiologickom ústave Lekárskej fakulty, obvodného lekára v útulku pre bezdomovcov, pomáhať pri testovaní domovov sociálnych služieb a aj chodiť na úrad vlády. Nedá sa to robiť naraz poriadne a ja nemám rád neporiadnu prácu. Tak vypúšťam to, čo považujem za najmenej podstatné.

Teda prácu na úrade vlády?

Teraz je to poradenstvo ako dobrovoľník na úrade vlády. Keď príde druhá vlna a zavolajú ma, prídem. Moje miesto v konzíliu zaujala pani docentka Kalavská, čo je veľmi dobré rozhodnutie. Sama bola v niekoľkých epidémiách a bola úspešná. Má kvalifikáciu – riadiacu, vedeckú aj odbornú. Bude prinajmenej takým prínosom ako ja. Je to aj vecou veku – keď ste starý, ste niekedy unavený. A druhá vec je, že sa veľmi spoliehate na svoje skúsenosti a menej ste ochotný prijať a meniť svoje názory. To sú negatívne faktory, ktoré keď si kriticky spočítate, tak je prirodzené, že by som svoje miesto mal uvoľniť tým, ktorí sú fyzicky silnejší, schopní a nie sú takí unavení a empiricky poznačení. Vždy som sa obklopoval ľuďmi, ktorí boli lepší a šikovnejší ako ja. Mám dobrý pocit, že som ľahko nahraditeľný, lebo mám mnoho žiakov, ktorí majú za sebou veľké úspechy.

Nebude vám to chýbať?

Som od prírody lenivý človek, ktorý sa najradšej prechádza v Božej prírode a medituje. Keď mi za bývalého režimu zobrali pas, prešiel som Slovensko krížom-krážom. Teraz mám túžbu, že v tomto vysokom veku sa vrátim do Božej prírody a budem viac vnímať to pekné – a nielen problémy. Som lenivý, ale nie až natoľko, aby som neučil študentov a mladých lekárov, aby vyšli zo svojej európskej ulity. Rád by som u mojich študentov zrušil predstavu, že centrom všetkého je Európska únia. Dobrým príkladom je dnešná epidémia. Neprišla od biednych migrantov. Aj keď som päť rokov počúval, že migranti sú zdrojom infekcie, a tým, že ich podporujem, škodím zdravotníctvu. A pozrite sa, epidémia prišla z bohatej krajiny.

A od turistov…

Áno. Horia bohaté krajiny a veľmoci. Nehorí Somálsko, či Burundi. Ale bohaté krajiny, ktoré spôsob života a vzťah k prírode podriadili príliš ekonomike a svojim záujmom. Príroda sa bráni. Jedným zo spôsobov obrany je, že je viac faktorov, ktoré pomáhajú šíreniu vírusov a baktérií a dávajú nám najavo, že mantinely, ktoré chceme dať prírode, sú nereálne.

Mnohí vás vnímajú ako akéhosi guru, čakajú od vás rady a predpovede. Ako sa v tejto úlohe cítite?

Veľmi rád by som to vyvrátil. Táto úloha mi nesvedčí. Často ma predstavujú ako odborníka v epidemiológii, ktorým určite nie som. Nie som ani pracovitý, ani obetavý pracovník, ani dobrý vedec. Keď sa vám pokazí kúrenie, tak si zavoláte človeka, ktorý už opravoval radiátory, nie takého, čo uvidí radiátor prvýkrát. Som skúsený tropický lekár, a tak môžem prispieť. Omnoho lepšie sa cítim v útulku pre bezdomovcov ako obvodný lekár, ako na vedeckej rade. Pred tromi rokmi som dostal štátne vyznamenanie v Malajzii, ktoré ma povýšilo do stavu grófa. Ale nešiel som si ho prevziať.

Prečo?

Potrebujete na to smoking a ja som ho nemal. V tom čase som mal jedny nohavice. Keď som dostal vyznamenanie v Keni, ospravedlnil som sa, že som chorý. Utekám pred takýmito udalosťami. Keď sa na mňa pozriete, nie som dobrý reprezentant medicínskej obce – mám nadváhu, som starý, mám pridružené choroby, zabúdam. Snažím sa postupne odísť do dôchodku a nechať túto misiu tým, ktorí sú schopní. Viem niečo odučiť a poradiť. Ale odmietam byť nejakým patrónom boja proti koronavírusu alebo niekým, kto má predvídať vývoj.

Mnohí sa vás však na názory a predpovede pýtajú. Nemáte obavu robiť predikcie a odhady? Z čoho pri tom vychádzate?

Vychádzam len z toho, čo som zažil.

Takže ide o skúsenosti a nie faktami podložené veci?

Je to len o skúsenosti, nemám žiadne dôkazy o tom, či príde napríklad druhá vlna. Ale keď v iných krajinách, kde bol koronavírus, prišla, prečo by malo byť Slovensko výnimkou? Vychádzam zo skúseností a ešte veľa čítam. To je možno jediná moja výhoda. Na začiatku som veľa publikoval a písal. Teraz, na sklonku mojej kariéry, nepublikujem, nepíšem, ale čítam. Nielen americké, ale aj európske a teraz aj čínske texty. Vnímam svet tak, ako ho Boh stvoril, aj s Austráliou či Novým Zélandom. Ale je veľmi dôležité vedieť, ako ľudia v danej krajine žijú, aby ste ochorenie pochopili. Keď ma kolegovia zavolali, aby som šiel do srdca epidémie zika, nemohol som najbližším povedať, že tam idem kvôli epidémii. Povedal som, že idem do Brazílie prednášať. Keď tam nejdete, nepochopíte to. Ak chcem vedieť, ako sa prenáša koronavírus a ako sa šíril vo Wu-chane, musím zavolať niekomu, kto tam žil.

Komu ste volali?

Mojej doktorandke, ktorá tam dva roky bola. Pýtal som sa jej, ako vyzerá ich trh, ako sa pripravujú hady, ako sa odblaňujú netopiere. V Kambodži som sa od detí naučil, ako pripraviť na obed ropuchu tak, aby sa jedové žľazy nevyliali do jedla, aby nezhorklo. Treba sa snažiť v tých krajinách žiť reálny život s ľuďmi, vtedy pochopíte viac, ako z načítaných vecí. Teraz už rok necestujem, lebo som mal cerebrálnu maláriu, infarkt a mal som stav bezvedomia. O to viac čítam, telefonujem a skajpujem. Máme asi 35 projektov po celom svete a udržiavam s nimi kontakt, mám od nich informácie. Tieto skúsenosti sú mojou drobnou výhodou, aby som mohol povedať svoj názor. Nezdá sa mi fér, keď sa ma napríklad pacient pýta, koľko bude trpieť a ja mu poviem, že neviem. Má právo vedieť, čo môže očakávať.

Najhoršie je, keď ho necháte v neistote alebo mu nič nepoviete. Ľudia prijmú aj zlú správu, keď im ju férovo poviete. A tak som postupoval aj teraz. Prišlo mi fér povedať, ako to funguje inde. Máme aj krajiny, kde boli ľudia disciplinovaní a nemali druhú vlnu ako Taiwan a Nový Zéland. V niektorých boli menej trpezliví a majú druhú vlnu. Študenti chceli prísť späť do Hongkongu, rovnako do Singapuru. V Číne väčšina provincií nemala druhú vlnu.

Pri druhej vlne sa hovorí o riziku dovoleniek. Pre Aktuality.sk ste povedali, že nevidíte problém, aby ľudia išli na Balkán, do Chorvátska či Bulharska. Na druhej strane ste hovorili, že by ľudia mali tráviť leto na Slovensku. To je trochu zmätočné.

Ak niekto veľmi chce ísť do zahraničia, alebo potrebuje ísť k moru kvôli zdraviu, odporúčam, aby išli do krajín, kde je málo prípadov. A aby išli do takého hotela a správali sa tak, aby vedeli, kto je okolo nich. Zjednodušene, ak by som chcel ísť do Mombasy na dovolenku, vyberiem si hotel, v ktorom nie sú izraelskí turisti. Lebo viem, že tam teroristi pred rokmi vrazili autom s výbušninami do hotelov, kde boli turisti z Izraela.

Ak chcem ísť na dovolenku, nezaujímam sa len o krajinu, ale aj o to, kto tam so mnou bude, lebo to môže byť zdroj infekcie. Nie som proti dovolenke. Ale odporučil by som, aby ľudia dovolenkovali viac sami, ako medzi neznámymi ľuďmi. Radšej opustenejšie skaly pri mori ako plný piesok. Radšej sa najesť doma ako v plnej reštaurácii. Radšej cestovať autom alebo lietadlom spoločností, ktoré vo veľkom neprevážajú turistov z iných krajín.

Ktoré krajiny by ste odporučili?

Malta, Cyprus, Chorvátsko, Bulharsko, Grécko, Čierna hora. Ale takúto dovolenku by som odporučil skôr neskôr ako skôr – teda august, september a nie jún, júl. Aj keď rozumiem, že ceny sú teraz fantastické. Jún, júl by som strávil na Slovensku, aby som aj aktívne podporil domáci cestovný ruch. Slovensko má veľa krásnych miest, žartom hovorím, že keď Pán Boh tvoril jednotlivé krajiny, pri Slovensku, mal veľmi dobrú náladu. To, že nemôžeme niekam cestovať, neznamená, že nebudeme mať dobrú dovolenku.

Mnohí ľudia vzhľadom na dobrú situáciu žiadajú otvoriť hranice. Je už na to čas?

Hranice by som otvoril ako posledné. Režim na hraniciach sa racionálne zvoľňuje pre tých, čo zrejme nepredstavujú veľké riziko – napríklad tých, čo pracujú kúsok od hraníc. Viem si predstaviť cestovanie do okolitých krajín, kde majú podobnú epidemiologickú situáciu, teda Poľsko, Maďarsko, niektoré oblasti na Ukrajine. Veľmi opatrný by som bol s Českom. Nie preto, že by mali zlý vývoj, majú dobrý trend, sú jeden z pozitívnych prípadov, ale majú troj- až štvornásobne vyššie počty nakazených aj obetí. Hranice by mali mať iné podmienky pre dovolenkárov – čo je jednorazová akcia, a pre obchodných cestujúcich, ktorí chodia častejšie. Tu by som sa správal ako Viedeň, ktorá žiada negatívny test. Otváranie dovnútra podporujeme. Otváranie navonok by som riadil podľa okolitých krajín a letísk.

Napadlo vám niekedy, že svoju odbornosť využijete tak aktívne aj na Slovensku? Predsa len, gro vašej práce bolo doteraz v krajinách, kde sú úplne iné civilizačné, hygienické aj klimatické podmienky. 

Predpokladal som to. Ale je pravda, že som si nemyslel, že to bude koronavírus. Myslel som si, že budem riešiť chrípku s pôvodom u zvierat.

Vtáčia chrípka?

Áno, alebo inú. Preto ma viac znepokojovali informácie od veterinárov. Napríklad v januári upozornili, že máme dve alebo tri ohniská vtáčej chrípky, ktoré prišli v dôsledku globálneho otepľovania. Vtáky sa zbláznili. Vybrali sa na let pre globálne otepľovanie skôr a priniesli vírus na také miesto, kde by sa bez globálneho otepľovania ani nedostali.

Aj vďaka prezidentovi Trumpovi je teraz veľkou témou, či vírus unikol z laboratórií v Číne alebo je jeho pôvod prírodný. Ako vnímate takéto vyjadrenia politikov?

Vylučujem takúto možnosť. Biologickú zbraň nie je ťažké vyrobiť, ale je zbytočné ich vyrábať, lebo im neviete prikázať, aby sa neobrátili proti tvorcom. Je to snaha o odpútanie pozornosti od hrubých chýb a vinníkov. Pozrime sa, ako vodcovia národov, najmä veľmocí, kde sa neplatí eurom, postupovali. Najskôr vystúpia so stratégiou, aby sa všetci rýchlo nakazili, a potom bojujú o holý život. Toto zhoršuje epidémiu. Som rád, že politici, s ktorými som prichádzal do styku na Slovensku, takto nekomunikovali. Aj na krízových štáboch sa snažia nezasahovať nám do rozhodovania. Aj keď vidím, že na mnohé veci majú iný názor.

Ako sa správajú, keď majú iný názor?

Dokážu si zahryznúť do jazyka a nehovoria o veciach, na ktoré nie sú kvalifikovaní. To je výhoda Slovenska – sme malá krajina, nemáme vodcov ani kráľov, ale bežne zvolených radových politikov. Minule sa ma manželka pýtala, čo sme na krízovom štábe jedli. Väčšinou tam obed nemáme. Minule sme mali, a hovorím manželke, že sme mali to, čo premiér – kúsok klobásy s horčicou. Máme na vysokých postoch normálnych ľudí. Nechali nás pracovať, aj keď zodpovednosť majú oni.

Premiér Igor Matovič žne kritiku za niektoré svoje vyjadrenia. Asi najviac to bolo vidieť pri „blackoute“, ale aj pri iných témach…

O blackoute sme na krízových štáboch nehovorili. Nešlo to z krízového štábu a ani od epidemiológov. Vážim si, že nám nik nezasahuje do práce. Keď príde premiér či niekto z ministrov, sadnú si a počúvajú. Zriedka zažijete premiéra, ktorý príde a tri hodiny si len píše poznámky. Premiér možno niekedy reaguje takto, lebo má pocit, že jeho predchodcovia sa vyhýbali otázkam novinárov. Nepáčilo sa mu to, tak sa snaží komunikovať veľa, bezprostredne a povie, čo si myslí. Časti novinárov tento štýl nemusí vyhovovať.

Nejde o to, či to vyhovuje novinárom. Ide o to, či jeho vyjadrenia niekedy neškodia situácii.

To sa u nás nedeje. Keď sa pozriete na tlačovky, ktoré sú v jednej veľmoci na západ od nás či na iného vodcu na východ od nás, alebo ak to mám porovnať s africkými diktátormi, tak u nás je to úplne iné. Nie je to o tom, že sú to skvelí ľudia, ale sme malá krajina a sme vychovávaní k skromnosti. V Únii nás považujú za malého hráča a Slovensku takáto úloha pristane.

Ak chcete komunikovať otvorene, vždy riskujete, že môžete urobiť chybu alebo to niekto zle pochopí. Predtým sme však kritizovali, že nebol priestor na otázky. Vo vláde sú noví ľudia, musia teraz krajinu riadiť a viesť. Každá vláda má sto dní, táto nedostala ani deň. Nemôžeme sa čudovať, že si z času na čas stúpia na jazyk. Ale ani v jednom prípade u súčasného alebo predchádzajúceho premiéra nezaznelo nič, čo by zhoršilo epidémiu. Som rád, že sme malá krajina, lebo aj na medzinárodných inštitúciách vidíme, že ich vedia viesť ľudia z malých krajín. Len nepreberme syndróm veľmocí.

Ako to myslíte?

Syndróm, že všetko viem, všetko môžem, na všetko mám financie, na všetko mám riešenie, vakcínu, liek, mám najlepšie zdravotníctvo, armádu, školstvo a vedu. Dôkazom, že toto nie je pravda, je aj súčasná pandémia, kde sa ukazuje, že najviac trpia veľmoci, ktoré boli presvedčené, že toto všetko majú.

Podľa prieskumu si viac Slovákov myslí, že koronakrízu lepšie zvládal Pellegrini ako Matovič. Ako to hodnotíte?

Má to logiku, lebo jeden bol premiérom dva roky a druhý je dva mesiace. Za taký krátky čas sa to nedá vyhodnotiť. Súčasná vláda sa ujala moci v najhoršom možnom čase vládnutia. Toto je jediná vláda, ktorá nemala sto dní. A kto robí, robí aj chyby. Niektoré veci sú možno odkomunikované tak, že tomu všetci nerozumejú, nemajú čas všetko jasne vysvetliť.

Bývalá vláda bola plná skúsených politikov, ktorí boli dlhodobo vo funkciách. Chcel by som pri porovnávaní spomenúť pani prezidentku, ktorá je v prieskumoch najdôveryhodnejšia. Je fenoménom, ktorý málokto rozpoznal. Ide o fenomén silných žien. Vždy sa študentov pýtam, ako sa začína nemecká hymna. Nik nevie, ale to nevadí, lebo medici to nemusia vedieť.

A ako sa začína?

Nemecká hymna sa začína: „Povstali sme z ruín.“ Najsilnejšiu ekonomiku a krajinu po druhej svetovej vojne vybudovali ženy a deti, lebo muži boli mŕtvi alebo v zajatí. Vybudovali ju z ruín. A fenomén silných žien vidíme aj dnes. Máme Angelu Merkelovú, predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyenovú, máme množstvo osvietených kráľovien. A som rád, že tento fenomén sa už ujal aj u nás a máme pani prezidentku. To je dobrý znak, lebo ak máte silnú ženu v politike, vie vybalansovať prechod medzi starými a novými vládami. Vie naznačiť, na aké veci treba na chvíľu zabudnúť, ale aj zdôrazniť veci, kde treba spravodlivosť.

Pápež Ján XXIII. napísal encykliku Spravodlivosť a pokoj, všetci sa ho pýtali, prečo to nie je Pokoj a spravodlivosť. Lebo Kristus začínal práve pokojom. A Ján XXIII. povedal, že kým nebude spravodlivosť, nebude pokoj. A toto posolstvo vidieť aj v prejavoch silných žien, či už u pani Merkelovej, tak u našej prezidentky. Potrebujeme silné ženy, aby tlmili názorové rozdiely a vyjadrenia, ktoré nevieme dobre vysvetliť alebo pochopiť.

V permanentnom krízovom štábe, kde je päť mužov, vám taká silná žena nechýba?

Áno, nechal som sa vystriedať Andreou Kalavskou. Tá chodí niekedy aj na permanentný štáb. Výrazná osobnosť vo vláde je aj vicepremiérka Veronika Remišová (Za ľudí), je bránou k eurofondom, ktoré dokážu zachrániť našu ekonomiku. Ona je príkladom, že fenomén silných žien sa dostal aj do slovenskej vlády. Vnímam to ako veľmi pozitívny signál.