Denník N

Keď sa leto stretne so zimou

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Kým sa zaoberáme koronavírusom, rátame metre štvorcové predajných plôch a debatujeme o tom, či treba zachraňovať nábytkárske firmy, zomierajú tu desiatky ľudí v osamelosti.

Autorka je spisovateľka

Koncom marca sme pochovali moju krstnú mamu. Zomrela po ťažkej chorobe, sama v nemocnici. Jej posledné dni boli zároveň prvými dňami karantény, a tak k nej nikoho nepustili, nikoho zo svojej veľkej rodiny už neuvidela ani nepočula. Pohreb bol expresný, netrval viac ako päť-šesť minút, bez spevu, bez karu, bez omše, bez kontaktu. Na rozľahlom cintoríne stálo len zopár najbližších, pravidlá nepustia.

Keď sme sa cestou z pohrebu zastavili v supermarkete, strávili sme tam v tesnom kontakte s cudzími ľuďmi takmer hodinu, dotýkajúc sa desiatok predmetov, ktorých sa dotýkali oni.

Koncom apríla sme pochovali aj jej mamu, našu milovanú babku. Najstaršia z jedenástich detí, druhá mama svojich mladších súrodencov, mama piatich dcér, babka jedenástich vnučiek a dvoch vnukov a desiatok pravnukov, neterí, praneterí a prasynovcov, narátali sme do stovky príbuzných, z ktorých každého poznala po mene. Ako mladé dievča zažila vojnu, prácu u grófa Poppera v Bytči, potom odchod z rodného Štiavnika do dediny v susednom chotári – čo vtedy nebolo ľahké, ľudia z vedľajšej dediny už neboli naši, ale cudzí –, kde prežila zvyšok života.

Nikdy nemohla študovať, lebo bolo treba starať sa o súrodencov a pracovať na poli, nikdy necestovala, lebo to sa vtedy považovalo za výstrednosť. Jej najväčším výletom bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie