Denník N

Víťaz, ktorý stratil ZSSR

Gorbačov v Bratislave v roku 1987. Foto - TASR
Gorbačov v Bratislave v roku 1987. Foto – TASR

Gorbačov utekal pred politickou lavínou a predstieral, že vedie to, čomu sa v skutočnosti chcel zúfalo vyhnúť.

Autor je politológ z moskovského Carnegieho centra

Pred 35 rokmi Michaila Gorbačova menovali za generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. „Od Gorbačova očakávajú veľa,“ napísal si do svojho denníka Anatolij Černajev, stranícky byrokrat a intelektuál, ktorý sa neskôr stal jeho hlavným poradcom. Ako poznamenal, ZSSR „nepotrebuje nič menšie“ ako „revolúciu zhora“. A spýtal sa sám seba: „Rozumie tomu Gorbačov?“

Samozrejme, Gorbačovova politika perestrojky (politickej a ekonomickej reštrukturalizácie) a glasnosti (transparentnosti a otvorenosti) vyvolala revolúciu očakávaní. Po dvadsiatich rokoch stagnácie, na ktorú dohliadala chorľavá gerontokracia (v priebehu necelých troch rokov zomreli traja generálni tajomníci strany – žartovalo sa, že prebiehajú preteky pohrebných vozov), ľudia túžili po zmene. Ako verili, priniesť ju mohol práve Gorbačov.

Žiadny Lenin, ale rozpad

Prvé Gorbačovove styky so Západom sprevádzalo niečo, čo sa vtedy volalo gorbimánia, a to nielen v západnej Európe a v Spojených štátoch, ale aj doma. Tento charizmatický nový líder prinesie Rusku novú kvalitu života – porovnateľnú s východným Nemeckom, Maďarskom či dokonca so západnou Európou.

Lenže to, že tomu sovietski občania verili, neznamenalo, že boli ochotní prijať vládu západoeurópskeho štýlu či dokonca kapitalizmus. Naopak, chceli naďalej bezcieľne popíjať čaj vo svojich úradoch, užívať si sociálny štát a minimálnu zodpovednosť. Jednoducho chceli, aby boli lepšie zásobené obchody.

Architekti perestrojky, naopak, rozumeli tomu, že pripravujú revolúciu. Gorbačovova správa z roku 1987 pripravená k 70. výročiu boľševickej revolúcie dostala názov Október a perestrojka – revolúcia pokračuje. No ani Gorbačov, ani jeho spojenci nepredpokladali rozsah tejto problematiky.

Gorbačov veril, že ak by sa leninizmus očistil od spojenia so Stalinom, oživí to socializmus, ktorý získa demokratickejšiu a trhovejšiu podobu. Čo si neuvedomil, bolo, že tieto ciele boli v zásadnom rozpore. Jeho revolúcia ani zďaleka neoživila leninizmus, ale viedla ku koncu socializmu a k rozpadu sovietskej ríše.

Perestrojková nejednotnosť

Napätie medzi socializmom a perestrojkou znamenalo, že Gorbačovovo vedenie strany sa zmietalo v nejednotnosti. Vezmime si len inštitucionalizáciu volieb zameranú na to, aby politické vedenie získalo demokratickú legitimitu. Kým verejnosť a perestrojková elita tomuto posunu tlieskala, sklerotická sovietska byrokracia bola proti a Gorbačov sa vo veci neangažoval tak, ako by sa to od neho dalo očakávať.

V roku 1990, keď sa monopol komunistickej strany na moc dostával pod stále väčší tlak zvlášť zo strany hnutí za nezávislosť v pobaltských republikách, sa Gorbačov rozhodol, že sa stane prezidentom ZSSR. No namiesto toho, aby sa konali celoštátne voľby, ho vybral Zjazd ľudových zástupcov, čo bol v zásade zbor voliteľov.

Podobne po tom, čo sa pobaltské republiky ako prvé odtrhli,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie