Denník N

Máme kvôli Lipšicovi meniť pravidlá hry?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Debata o Danielovi Lipšicovi ako o možnom kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora prestáva byť plodná, pretože je príliš veľa o Lipšicovi a príliš málo o generálnej prokuratúre. Aj keď pre vládnu koalíciu nie je problém zmeniť pravidlá hry tak, aby Lipšic spĺňal všetky zákonné podmienky kandidatúry, neexistujú na to dobré inštitucionálne dôvody. 

Autor je vedúci Katedry teórie práva a ústavného práva
na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity
a vedecký pracovník v Ústave štátu a práva SAV

Od minulého týždňa prebieha v médiách čulá diskusia o tom, či by sa mal Daniel Lipšic stať budúcim generálnym prokurátorom. Komentátori Bárdy, Obradovič, MajchrákSchutz, ale aj ministerka spravodlivosti Kolíková, poslanec Dostál či pani prezidentka sa pozreli na životný príbeh tohto kandidáta a zhodnotili jeho silné i slabšie stránky.

Viditeľnou Lipšicovou prednosťou je jeho povesť zásadového človeka, ktorý sa nebojí postaviť proti zločinu a bojovať za práva slabších. Medzi riziká jeho kandidatúry patrí najmä jeho politická minulosť, ktorá ho spája s kľúčovými postavami súčasnej vládnej zostavy. Tou najvážnejšou výhradou voči doktorovi Lipšicovi je však triviálna skutočnosť, že generálnym prokurátorom sa môže stať len prokurátor a že on sám prokurátorom nie je.

Na prvý pohľad sa zdá, že ide iba o technický detail: veď predsa vládna väčšina je schopná a možno aj ochotná pravidlá výberu generálneho prokurátora zmeniť tak, aby ich Lipšic spĺňal. Takéto riešenie však nie je len technikáliou, pretože ak by sa naň vládna väčšina odhodlala, zaplatila by zaň príliš vysokú cenu: spochybnila by ním nosnú časť príbehu, vďaka ktorému sa jej podarilo vyhrať voľby.

Zmena vlády totiž mala viesť aj k zmene štýlu vládnutia. Funkcie, ktorých výkon podlieha požiadavke nestrannosti či apolitickosti, nemali byť obsadzované politicky spriaznenými osobami a znenie všeobecne záväzných pravidiel sa nemalo prispôsobovať aktuálnym mocenským zámerom. Preto sa treba na eventuálnu kandidatúru Daniela Lipšica na post generálneho prokurátora pozrieť nielen z personálneho, ale aj z inštitucionálneho hľadiska.

Inštitucionálne vs. personálne hľadisko

Filozof Karl Popper oceňuje demokraciu nie preto, že v nej vládne ľud, ale preto, že umožňuje striedanie vládnych garnitúr bez krvipreliatia. Konštruktívny prístup k budovaniu štátneho aparátu totiž podľa Poppera nevychádza z personálnej otázky, kto by mal tento aparát obsadiť, ale skôr z inštitucionálnej otázky, ako tento aparát usporiadať tak, aby zlí a neschopní funkcionári nemohli napáchať príliš veľa škôd.

Každý predsa chce, aby nám vládli iba odborne a morálne kvalifikovaní ľudia, no nie vždy to tak nakoniec dopadne. Preto sa v zodpovednej dlhodobej politike dáva prednosť inštitucionálnym otázkam pred tými personálnymi. A preto nie je až také dôležité pýtať sa, či sa má Daniel Lipšic stať generálnym prokurátorom, ako skôr klásť si všeobecné otázky typu, čo má spadať do právomocí generálneho prokurátora, ako nastaviť výberový proces na túto funkciu a ako formulovať predpoklady na jej výkon.

Diskusia o konkrétnom mene môže byť užitočná aj z inštitucionálneho hľadiska, pokiaľ sa jej závery dajú zovšeobecniť. Z debaty o Lipšicovi možno vypreparovať a tematizovať tieto: Môže sa generálnym prokurátorom stať osoba odsúdená za spáchanie trestného činu? Alebo osoba, ktorá nemá žiadnu skúsenosť s výkonom prokurátorských právomocí? A čo osoba s bohatou politickou minulosťou? Na prvú otázku presvedčivo (a kladne) odpovedal Ondrej Dostál, ostáva nám teda pozrieť sa na zvyšné dve.

Insider vs. outsider

Výhodou kandidátov z vonkajšieho prostredia je, že nie sú poznamenaní – Schutzovými slovami – „hnilobou prostredia“, teda neťažia ich záväzky profesijnej solidarity ani netrpia necitlivosťou na rôzne profesijné prešľapy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Daniel Lipšic

Komentáre

Teraz najčítanejšie