Denník N

Aj Slovensko sa bude nábožensky spestrofarebňovať

Moslimovia sa v piatok povinne modlia smerom k Mekke. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Moslimovia sa v piatok povinne modlia smerom k Mekke. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Náboženská negramotnosť predstavuje ohrozenie pluralitnej demokracie.

Autor je teológ a etik

Vzhľadom na pretrvávajúcu dôležitosť náboženstva pre život človeka, jeho neutíchajúci vplyv vo verejnej sfére, ako aj na úlohy v násilných konfliktoch, javí sa ako potrebné zvyšovať náboženskú gramotnosť a kultivovať náboženskú toleranciu. Stojí teda za zamyslenie, či by vyučovanie „náboženstva“ – alebo presnejšie „o náboženstvách“ – nemalo byť na štátnych (verejných) školách zavedené ako samostatný povinný predmet alebo lepšie integrované v rámci existujúcich predmetov.

Pre prítomnú diskusiu je irelevantné, či Mircea Eliade, Clifford Geertz, Émile Durkheim, Sigmund Freud, Karl Marx alebo niektorý ďalší z významných mysliteľov ponúka najpresvedčivejšie zdôvodnenie základných otázok súvisiacich s náboženstvom. Napriek rozdielnym interpretáciám fenoménu náboženstva faktom zostáva, že náboženstvo je integrálnou súčasťou ľudských dejín a demografický výskum ukazuje, že s nami bude silne prítomné aj v dohľadnej budúcnosti.

Nádej a problém

Tento fakt prezentuje pre ľudstvo nádej a problém zároveň, pretože – ako nám správne pripomína historik R. Scott Appleby – náboženstvo je „ambivalentný“ fenomén. Jeho svetlú stránku môžeme pozorovať v nezmernom množstve nábožensky motivovaných dobrých skutkov a jeho odvrátená strana sa v súčasnosti možno najzreteľnejšie prejavuje v barbarstvách takzvaného Islamského štátu.

Bez ohľadu na rôzne pohľady na súčasné geopolitické dianie a na to, či ľudstvo čaká alebo už dokonca zažíva „zrážku civilizácií“, v ktorej je náboženstvo jedným z hlavných faktorov konfliktu, samotný fakt života v stále viac pluralitnej spoločnosti kladie na občanov značné nároky na pochopenie a podporu konceptu tolerancie. Neschopnosť či neochota tolerovať legitímne náboženské presvedčenia iných, v tom lepšom prípade vedie k vzájomnému odsudzovaniu a spoločenskému antagonizmu.

Tolerancia je niečo, čomu sa človek učí najmä prostredníctvom výchovy a vzdelávania. Vzdelanie všeobecne a náboženská gramotnosť špecificky výraznou mierou prispievajú k rozvoju náboženskej tolerancie. Naopak, náboženskému a protináboženskému extrémizmu sa darí najviac tam, kde absentuje schopnosť kriticky a konštruktívne premýšľať o otázkach súvisiacich s náboženstvom.

Úloha školy

Ak zvyšovanie náboženskej gramotnosti prispieva k všeobecnému dobru, akým spôsobom ju môžeme dosiahnuť? Popri rodine, náboženských komunitách a ďalších inštitúciách má nezastupiteľné postavenie aj štátne školstvo, ktorého úlohou v demokratickej spoločnosti nie je vštepovať ani potláčať náboženstvo, ale o náboženstvách z nekonfesijnej perspektívy učiť.

Existuje množstvo otázok, ktorých adekvátne zodpovedanie by muselo predchádzať uplatneniu zmien v súčasnom systéme. Ak by sa napríklad vytvoril nový predmet, ako by bol koncipovaný učebný plán, tvorené kurikulum, alebo nastavené požiadavky na učiteľov tohto predmetu? Keďže primárna zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie detí prináleží rodičom, sú to práve oni, ktorí by sa museli stať súčasťou týchto diskusií.

V súčasnosti zastávajú mnohí nábožensky založení rodičia presvedčenie, že ich deti by mali byť vychovávané v náboženskej tradícii rodiny a nemali by byť vystavené vyučovaniu „o náboženstvách“, ktoré môže viesť k relativizácii, či dokonca vážnemu spochybneniu presvedčení a hodnôt, ktoré sa snažia svojim deťom odovzdať. Hoci túto obavu treba brať vážne, nemusí sa stať neprekonateľnou prekážkou pre zvyšovanie náboženskej gramotnosti prostredníctvom štátneho školstva.

Niektorí rodičia, naopak, odmietajú vyučovanie náboženstva z konfesijnej perspektívy, či už sa toto odohráva v kontexte rodiny, náboženskej komunity, alebo v rámci povinne voliteľného predmetu na školách. Nemajú však v zásade problém, aby sa ich deti oboznámili so základnou históriou a učením náboženstiev, s rôznymi metódami interpretácie a aplikácie posvätných textov, či s ich vplyvom na históriu a kultúru danej krajiny.

Ďalšiu skupinu tvoria rodičia, ktorí na jednej strane veria v dôležitosť výchovy svojho dieťaťa v konkrétnej náboženskej tradícii, no na druhej strane by privítali zvyšovanie náboženskej gramotnosti na štátnych školách. Chápu, že pri výchove a vzdelávaní detí existuje takzvaná trilógia záujmov a popri záujme rodičov nemožno ignorovať ani záujmy dieťaťa a štátu.

Väčšine rodičov, samozrejme, záleží na tom, aby sa o citlivej problematike náboženstva vyučovalo erudovane, kreatívne a bez predpojatosti. Žiadny rozumný a zodpovedný rodič si nepraje, aby sa štátna škola stala miestom dezinformovania, či dokonca prozelytizmu (obracania na vieru – pozn. red.). Úloha pedagógov na týchto školách nie je obrátiť žiakov na vieru alebo ich od viery odvrátiť, ale o viere a náboženstve kompetentne učiť.

Ako na Harvarde

Zvyšovanie náboženskej gramotnosti je kriticky dôležité pre našu budúcnosť a nepochybne pôjde o beh na dlhú trať. Niekde však začať treba, a to aj napriek mnohým iným výzvam, ktorým čelí súčasné slovenské školstvo.

Pri riešení tejto výzvy sa môžeme nechať inšpirovať napríklad kvalitnými zahraničnými programami, ako je Projekt náboženskej gramotnosti na Harvardovej univerzite pod vedením riaditeľky Diane L. Mooreovej, ktorá sa diskutovanej problematike na akademickej úrovni venuje viac ako dve desaťročia.

Náboženská negramotnosť predstavuje ohrozenie pluralitnej demokracie, a to najmä v čase, keď sa jednotlivé krajiny Európy stávajú čoraz viac nábožensky heterogénnymi. Či sa nám to páči, alebo nie, aj Slovensko sa bude etnicky a nábožensky spestrofarebňovať a pre pokojné spolunažívanie bude dôležité budovať kultúru tolerantnosti – s nezastupiteľnou a pre rozvoj tolerancie zásadnou úlohou štátneho školstva.

Komentáre

Teraz najčítanejšie