Denník N

Správy z rodného kraja

Björk ma v druhej polovici strhla, ale ľad je ľad a cez rampu to neprešlo.

Aj ja som bol v rodnom Trenčíne na Pohode. Čo návštevník, to iný názor, tu je teda môj: víchrica neprišla, hoci Kate Tempest hrmela, pršala, blýskala. Vyrastal som na hudbe o dve generácie inej, ale toto dievča ma dostalo a omráčilo energiou svojich rapových kázní.

To, čo kedysi muzikálne formovalo mňa, malo dve polohy: jednak rokenrolovo radostnú, ktorú mi v cirkusovo-rockovom štýle pripomenuli F.F.S., kde došlo k rokenrolovo ekumenickému zblíženiu dvoch generácií. Bavil som sa.

Druhou, asi zásadnejšou polohou hudby mojej mladosti bola tá, akú priniesli Einstürzende Neubauten (povedzte to rýchlo desaťkrát za sebou, nepomýľte sa a pochopíte, ako asi rapuje Kate Tempest), hoci naživo som ich videl prvýkrát. Pomalé, hypnotické figúry basy a do toho sa sypú krištáľové pilníky. A elegantný, ledabolo smutný spevák. To boli vrcholy Pohody v mojom rodnom meste. Žiaľ, islandské ľadovce sa vo mne nie a nie roztopiť, hoci som sa veľmi empatizoval, i keď Björk ma v druhej polovici strhla, ale ľad je ľad a cez rampu to neprešlo, ako hovoria divadelníci.

K dobrým správam z domova patria, či už ma estéti ukameňujú, alebo nie, aj splachovacie voňavé toalety v areáli trenčianskeho letiska, na míle vzdialené od TOI-kového pekla. A sto ďalších maličkostí, ktorými Pohoda nielen hudobnou dramaturgiou potvrdzuje, že je právom u nás najlepšia.

Keď už som v rodnom regióne, nedá mi nenapísať aj o pol hodinku autom vzdialenej Starej Turej, kde som žil do osemnástich rokov. Vždy som závidel pražským vydavateľstvám desiatky titulov snáď o každej uličke na Vinohradoch či Holešoviciach, kým to skvelo nezačalo dobiehať slovenské vydavateľstvo PT s bratislavskou edíciou pamätí, kuchyne či architektúry. Dnes sa to našťastie už deje aj v mnohých malých mestách na Slovensku a Stará Turá nie je výnimkou. Má vydanú históriu svojich uličiek a ulíc, dedinských škôl na okolí, či najnovšie aj malé (a smutné) dejiny Židov na Starej Turej.

Za všetkým stojí autorka Eva Tomisová, ktorá tak zachraňuje pred zabudnutím malé dejiny svojho (môjho) mesta, pretože vie, že dejiny sú aj tak len jedny a veľkosť či malosť im prisudzuje nielen čas, ale predovšetkým my. Koniec správ.

Teraz najčítanejšie