Kollár ešte nie je tam, kde Danko, ale smer má podobný
Predseda parlamentu ukázal v zahraničnej politike nezáujem o podrobnosti, snahu o relativizáciu či o násilnú vyváženosť.
Zahraničnopolitický konsenzus buď existuje, alebo sa dá aspoň predstierať. Napríklad tak, že najvyšší ústavní činitelia podpíšu spoločnú deklaráciu, kde sa prihlásia k dlhodobým záväzkom krajiny, v našom prípade k NATO a k EÚ, no minimálne jeden z nich nakoniec v praxi koná čiastočne či úplne naopak. To bol prípad bývalého predsedu parlamentu Andreja Danka, ktorý ešte aj dnes z politického záhrobia straší snahou votrieť sa do priazne Moskvy, hoci sa dá predpokladať, že priateľ Vjačeslav už nemá taký silný záujem, ako mal donedávna.
Po trojici Andrej Kiska, Andrej Danko a Robert Fico podpísali v sobotu podobnú deklaráciu aj Zuzana Čaputová, Boris Kollár a Igor Matovič. Po počiatočnej skepse umocnenej napríklad minuloročným Matovičovým výkrikom o Amerike ako o bývalom mierotvorcovi a čerstvej Kollárovej fotke s ruským proputinovským motorkárskym gangom Noční vlci Kollár poskytol ešte aj rozhovor pre naše noviny. Nebolo to až také zlé, ako by sme sa báli, ale zopár vážnejších výhrad by sa našlo.
Najskôr k plusom. Je výborné, že pod niektoré veci by sa dalo podpísať. Predseda parlamentu napríklad hovoril o tom, že po otrave Sergeja Skripaľa bola veľká chyba, že sme neodvolali nášho veľvyslanca v Rusku, že Krym je ukrajinský a že naša zahraničná politika musí byť jednotná a on bude tieto veci konzultovať s ministerstvom zahraničia.
Lenže spoza tejto konsenzuálnej časti viac či menej presvitá nezáujem o
