Tajná láska nie je žiadna romantika, pre mňa to boli nepretržité výčitky svedomia, spomína 83-ročná žena
Pred viac ako šesťdesiatimi rokmi sa zamilovala do ženatého muža. Vtedy ju prešla chuť čítať ľúbostné romány.
Aj pani Lujza čítala ako mladé dievča o tajných či zakázaných láskach. V ich domácej knižnici bolo kníh s touto tematikou neúrekom, od lacných románov po Annu Kareninu.
„Bola som ustráchané dieťa, ktoré vyrástlo cez vojnu na gazdovstve u starých rodičov, kde nás aj s mamou prichýlili po tom, čo otec stratil ako Čech prácu v banke a musel opustiť Slovenský štát. Úzkosť som si kompenzovala tak, že som žila vo vlastnom svete fantázie, potom sa k tomu pridalo čítanie kníh, čo bola tiež istá forma úniku,“ hovorí.
Nikdy by si však nepomyslela, že aj ona zažije príbeh, o akých čítala v románoch. Aj ju samu to prekvapilo, lebo bola, ako sa hovorí „vždy poslušná, predvídateľná až nudná“.
V lete 1957 mala 20 rokov a pracovala ako zdravotná sestra v menšej nemocnici na Morave. Po vojne sa totiž aj s mamou presťahovali za otcom do Ostravy a tam sa aj narodili jej dvaja bratia.
„Bývala som v prenájme ešte s jednou kolegyňou, domov som už veľmi nechodila. Rodičia mali len dvojizbový byt, bratia už boli dosť veľkí, tlačili sme sa tam. Ja som si postupne z domu len odnášala tie moje milované knihy a dokupovala som si ďalšie,“ rozpráva pani Lujza.
„Pracovala som na chirurgii, slúžila som veľa nočných, lebo som bola slobodná, bezdetná a patrila som medzi najmladšie sestry. Neprekážalo mi to, keď boli pokojnejšie noci, mohla som čítať a snívať,“ spomína si.
Bože, aké klišé
V nemocnici sa zoznámila s Richardom. Bol to jej
